17.2.22

Neuchopiteľný protestantizmus

Protestanti preskakujú 
dôležité  biblické verše

         Ak sa pozrieme čo i len letmo na protestantizmus, či už v jeho terajšej podobe, alebo v rôznych obdobiach jeho dejín, hneď uvidíme, aké je ťažké objaviť u neho niečo stáleho, niečo, čo by sme mohli označiť ako jeho ustanovujúci základ, pretože pri neistote svojich vieroučných zásad strieda ich v každom okamžiku a mení ich tisícorakým spôsobom. 


       Pri neurčitosti svojich snáh a premenlivosti svojich cieľov skúša všetky formy, kráča po všetkých cestách a bez toho, že by niekedy dosiahol presne vymedzenej existencie, v každom okamžiku skúša svoje neisté kroky novými smermi, aby sa znovu strácal v stále zamotanejších bludiskách.

        Keď na protestantizmus útočili,  a zápasili s ním, každej rane sa vyhol tým, že prijal novú podobu. A skutočne nevieme, kam sa obrátiť, ak chceme napadnúť protestantizmus v jeho vierouke, pretože nevieme v čom spočíva a ani on sám to nevie. Pri takom stave vecí je možné považovať protestantizmus za nezraniteľný, pretože to, čo neposkytuje žiadnu pevnú, uchopiteľnú podobu, je nezraniteľné. 

      Preto v boji proti nemu nemohla byť nájdená lepšia zbraň ako tá, ktorú po ňom hodil osvietený biskup z Meaux: „Si premenlivý a čo je premenlivé, to nemôže byť pravda." Je to zbraň, ktorá sa protestantom javí strašnou. Aká znamenitá bola myšlienka tohto veľkého muža! Už názov jeho diela musel u protestantov budiť des. Nazýva sa: Dejiny premien. A dejiny premien sú dejinami bludu. 

          Až doteraz bol protestantizmus vždy márne žiadaný, aby sa pevne postavil na nejaký pevný bod a ukázal sa v nejakej zjednotenej a uchopiteľnej podobe a práve tak márne bude k tomu vyzývaný aj v budúcnosti. Pretože by bolo márne chcieť, aby pevne zakotvilo to, čo poletuje vo vánku. A ako by aj bolo možné vytvoriť uchopiteľnú podobu zo živlu, ktorý sa ustavične pokúša rozdeliť jednotlivé časti tým, že ustavične oslabuje ich vzájomnú príbuznosť a ustavične im privádza čerstvé sily, aby sa k sebe nepribližovali a vzájomne sa odpudzovali. 

       Tu hovoríme o  slobodnom usudzovaní vo veciach viery. Ak bolo možné niekedy nájsť v protestantizme niečo pevného, tak je to sloboda úsudku, toto potlačenie autority cez názor jednotlivého človeka. To je to, čo tvorí  podstatu protestantizmu. To je jediný bod, v ktorom sa stretávajú všetci protestanti.

          Keby predstavitelia protestantizmu túto zásadu aspoň vyhlásili za svoje heslo, podopreli ňou svoju náuku, boli by v blude dôslednými, bol by to aspoň systém. Nemali však ani to a keď vidíme slová a skutky prvých novotárov, vidíme, že si touto zásadou poslúžili len k tomu, aby mohli právoplatnej moci, ktorá im bola na príťaž, odporovať. Avšak nikdy nepomýšľali na to, aby ju uplatňovali všeobecne. Bola im prostriedkom, aby zvrhli zákonitú moc a strhli na seba vládu. Išli cestou všetkých revolucionárov: pokúšali sa odstrániť existujúcu moc, aby sa usadili na jej mieste.

         Je všeobecne známe ako ďaleko hnal Luther svoju šialenú neznášanlivosť, ako od svojich žiakov, alebo od kohokoľvek, nestrpel ani ten najmenší odpor proti svojim príkazom, aby pri tom neprepukol v najšialenejšiu zúrivosť a nechrlil najsprostejšie nadávky. Henrich VIII., ktorý zaviedol takzvanú slobodu myslenia v Anglicku, posielal každého kto zmýšľal inak - na popravisko. A na Kalvínovu žiadosť bol Michael Servet v Ženeve upálený zaživa. …

         Keď pozorujeme protestantizmus ako celok, javí sa len  ako množstvo siekt, ktoré sa navzájom potierajú a držia pohromade len v jednom bode: v odpore proti autorite Cirkvi. A preto ich aj nazývame protestantmi.

Úryvok z knihy Jakuba Balmesa: Protestantismus a katolicismus, Stará Říše, 1948


Spracované podľa: Christianitas - Protestantská revolúcia

🔹️ Viac o protestantizme si prečítajte v rubrike : História - Herézy - PROTESTANTI

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára