Zlí pápeži, hovoríte ? Keď medzi cisármi bol jeden ukrutný Nero, môžme povedať, že všetci cisári boli zlosynovia ? Je to charakteristika cisárstva ? Keď jeden lekár zavraždí ženu, aby si privlastnil jej majetok, sú všetci lekári vrahovia ? Keď nejaký úradník utečie s pokladňou, môžeme všetkým úradníkom nadávať do zlodejov ? Mali by ste vedieť, že by to bolo nedovolené
zovšeobecňovanie.
zlí pápeži
zdroj : 8 najhorších pápežov
zdroj : 8 najhorších pápežov
Aké hanebné je toto zovšeobecňovanie práve voči pápežstvu ! Všetkých pápežov bolo 260, medzi nimi asi tucet nehodných. Avšak 75 ich tak vynikalo ctnosťami, že boli prehlásení za svätých. O týchto sa nehovorí. Ani slovo o tom, že pápeži prvých storočí obetovali svoj život za pravdu viery. Žiadna dynastia nemá toľko vynikajúcich osobností ako pápežstvo.
Kto hovorí len to zlé a zamlčuje to dobré, klame a krivdí !
Preto, že niektorí pápeži boli nehodní, tým sa nedá bojovať proti pápežstvu alebo dokonca proti Cirkvi.
A je potrebné brať do úvahy aj okolnosti. Takto je aj súd spravodlivejší. Poznáme 3 závažné okolnosti, počas ktorých sa formovali a vládli aj zlí pápeži :
1. Temné storočie
V roku 800 bol v Ríme korunovaný za cisára Karol Veľký. Vládol silnou rukou, zmieril protikladné strany a vytvoril veľkú ríšu. Jeho nástupcom však chýbal podobný génius a sila. Ríša sa rozpadávala stále viac. Taliansko bolo javiskom divých triednych bojov. Spoločenský poriadok tu bol úplne v rozklade. Šľachtické strany zápasili o vládu.
A nesmieme prehliadať, že pápežská voľba bola vtedy ešte v rukách ľudu a šľachty, nie ako dnes v rukách kolégia - zboru kardinálov. Nevyhnutným dôsledkom bolo, že pápežstvo bolo zavlečené do tejto anarchie. Už dávno bolo týmto šľachtickým rodinám tŕňom v oku, že pápež, ako majiteľ cirkevného štátu, bol nad nich vyvýšený. Bolo v ich záujme podrobiť si túto moc a pápežský majetok. To sa ľahšie dalo docieliť, keď na pápežský stolec boli dosadzovaní nie rázni muži, ktorí by urobili týmto neslýchaným pomerom koniec, ale buď ľahko ovplyvniteľní slabosi, alebo takí, ktorí úplne zabúdali na svoje povinnosti.
Tieto šľachtické strany vnútili cirkvi nehodných pápežov. Smrťou pápeža Formosa v roku 896 schvátilo pápežstvo najhlbšie poníženie.
V roku 897 sa zrútil prastarý hlavný chrám lateránsky. Niektorí ľudia v tom videli znamenie časov a možno obraz zániku pápežstva. A zdalo sa, akoby im okolnosti chceli dať za pravdu.
Protestantský historik, ktorému nemožno vytýkať nejakú lásku k pápežstvu, podáva o tomto období tento súhrn :
Stolec Petrov sa však stal korisťou mocných a bol obsadzovaný rýchle za sebou pápežmi, ktorí sotva nastúpili, zomreli násilnou smrťou. Pápežstvo, ktoré spelo za Mikuláša I. a Hadriána a ešte za Jána VIII. k veľkým úlohám, kleslo hlboko uprostred všeobecného politického rozkladu. Cirkevného štátu sa zmocnilo tisíc lúpežníkov a pápež nebol ničím iným, než len titul bez moci. Príšerná temnota rozkladala sa nad Rímom - strašné divadlo, v ktorom môžeme rozoznať násilníckych barónov, ktorí sa nazývali konzulmi či senátormi, brutálnych a neblahých pápežov, ktorí vyšli z ich stredu, záletné ženy a cisárov ako tiene, ktorí bojovali a mizli.
Tu môžeme vidieť Štefana VI. (r. 896 - 897), kreatúru rímskej strany, zaslepeného divokou triednou nenávisťou, ako dal vybrať z hrobu mŕtvolu svojho predchodcu Formosa, aby nad ním vyniesol strašný posmrtný rozsudok. Hlavou tejto strany bol senátor Theofylaktus a jeho vládychtivá manželka Theodora. Ich dcéry Marozia a Theodora mali vo svojich rukách zvláštny pluk. Ich bábkou bol Sergius III. (904 - 911), obľúbenec Marozie. Marozia neskôr urobila pápežom syna Jána XI. (931 - 936), ktorého úplne ovládla. Pápež Ján XII. (955 - 964) usadol na pápežský stolec v šestnástich rokoch a poškvrnil svoju pamiatku roztopášnosťami.
Skrátka - ohavnosti všetkého druhu, kam sa len pozriete. Zdalo sa akoby lodička Petrova bola pohltená vlnami. Avšak, prišla jej pomoc zvnútra i zvonku. Zvnútra reformou benediktínskeho rádu, ktorá vyšla z kláštora Cluny, zvonku obnovením nemeckého cisárstva Otom I., ktorý bol korunovaný v Ríme za cisára v roku 962. Bol to pre cirkev oslobodzujúci čin, keď odobral šľachte rímske právo voliť pápeža. A nositeľmi cirkevnej reformy sa stali benediktíni z Cluny. Následkom týchto zásluh nemeckého cisárstva o oslobodenie pápežstva od jarma, boli podnety k novým bojom, keď cisári prekračovali hranice svojej moci. To viedlo potom k boju s Gregorom VII., ktorý vyšiel z rádu benediktínskeho.
Kláštor v Cluny
zdroj : rokkit.ru
Zastavme sa tu na chvíľu a opýtajme sa : Čia je to vina, že v tomto temnom storočí usadali na pápežský stolec muži, ktorí sa hodili na čokoľvek iné, len nie na veľpastiera cirkvi, ktorí sa najmenej zo všetkého starali o kňazský život, a ktorí svojimi hriechmi poškvrnili cirkev a svoju vlastnú pamiatku ? Akým právom sa to používa na hanobenie pápežstva ? Odkedy je zajatec vinný hanbou, ktorú mu spôsobili v zajatí ?
2. Druhé zajatie babylónske
Na pápežov sa ľudia sťažujú aj kvôli hrabivosti a vydieraniu peňazí. Je veľmi ľahké zložiť celé litánie žalôb, nad ktorými vlasy dupkom stavajú, zvlášť zo storočia skonávajúceho stredoveku a z pamfletovej literatúry. Ľudia zmýšľania cirkevného i proticirkevného neprestávali žalovať na hrabivosť pápežskej stolice. Avšak niečo iné je uviesť tieto žaloby na pravú mieru a posúdiť ich v súvislosti s vtedajšími pomermi.
pápež Klement V.
zdroj : Všetci pápeži
Osudným krokom bolo presídlenie pápežskej stolice z Ríma do južného Francúzska, do Avignonu, ktorý uskutočnil v roku 1305 pápež Klement V. (1305 - 1314), rodený francúz. Toto obdobie trvalo 70 rokov a býva označované ako druhé babylónske zajatie.
Týmto krokom pápežstvo stratilo doterajšie dôchodky v Taliansku. Okrem toho dôchodky boli krátené tým, že iné moci, ktoré ich boli povinné platiť, boli v tom nedbalí kvôli podozreniu, že časť ich poplatkov by pripadla francúzskym kráľom. Francúzski pápeži, sídliaci v Avignone, sa zdali byť ich nástrojom.
Následkom toho bolo, pomýšľať na peňažné prostriedky z inej strany. To viedlo k zavedeniu rôznych poplatkov. Hneď prvý pápež tohoto vyhnanstva Klement V. (1305 - 1314) vzbudil týmto jednaním veľké roztrpčenie. Tento poplatkový systém rozviedol potom Ján XXII. (1316 - 1334). Bol preto v pamfletoch ostro odsúdený. Prezrádza sa však nízke zmýšľanie protikatolíckeho vykreslenia v hanopise o tomto pápežovi :
"Ján XXII. zaviedol dane z nerestí, on vraj, ako rôzni dejepisci tvrdia, zaviedol absolučnú (rozhrešovaciu) sadzbu pre všetky zločiny. Z každého zločinu bolo možné, podľa toho, rozhrešenie po zaplatení. Spôsob, ako sú uvedené v tejto sadzbe zločiny proti mravnosti vo všetkých možných odtieňoch a ako sú doložené vysokými peňažnými trestami, neukazuje len široké svedomie tohto pápeža, ale i na úplnú mravnú spustlosť stredoveku. Sadzba musela mať účinok. Ján sa mohol chváliť, že vydrel od európských národov viac než 50 miliónov zlatých."
Uvádzame tento príklad ako ukážku nesvedomitého a drzého falšovania dejín. Najprv sa tu hovorí opatrne, že "vraj" to a to urobil, a to "vraj" sa potom zabudne a pokračuje sa tu akoby to bola skutočnosť a hromží sa na spustlosť stredoveku.
A pritom na tomto pamflete nie je slova pravdy. Dokonca aj pozostalosť tohto pápeža, tých 50 miliónov, patrí do ríše klamstva. Obnos v skutočnosti činil milión, a to bola pre vtedajšiu dobu stále veľká suma, ktorá sa klebetami nesmierne zvýšila. Tu vidíme, ako musí dejinné bádanie meniť svoj úsudok podľa dokladov, vynorujúcich sa z archívov na svetlo denné.
Zaiste, Ján XXII. nastúpil zhubnú cestu, keď využíval udeľovanie milostí ako zdroj príjmu. Vyzerá však inak, než ho vykresľuje jeho doterajší opis. Jeden protestantský dejepisec vykresľuje jeho obraz takto :
Peniaze mu mali pomôcť k dosiahnutiu jeho zámerov. Bol to človek, ktorý dosahoval cieľ pomaly, ale neustále na neho hľadel, a tomu aj podriaďoval svoju politiku voči svetskej moci a cirkvi ako plánovitú prípravu. A tým cieľom bolo, podľa všetkého, návrat do Ríma a získanie úplnej bývalej nezávislosti, snáď priamo vláda nad Talianskom. Keď sa na to pozeráme takto, javí sa pápežova finančná povesť v inom svetle a užitočnejšie ako Jánov predchodca. Klement bol pápežom kratšie - 8 rokov a 9 mesiacov, Ján - 18 rokov a 5 mesiacov. Klement, podľa vlastnej závete, zanechal prázdnu pokladňu, zatiaľ čo sa jeho rodina všemožne obohatila. Nič z toho nemôžeme vytýkať pápežovi Jánovi XXII. Keď nastúpil, musel robiť dlhy, aby mohol žiť. Dlhé roky viedol nákladné boje v Taliansku. A ak nakoniec mohol jeho nástupca začať s počiatočným kapitálom - asi milión zlatých, za to bolo treba ďakovať hospodáreniu a prísnej šetrnosti Jánovej. Mohol byť vzorom márnotratným kniežatám, ako správne šetriť v jedle, v obliekaní, v počte služobníctva, či v iných výdavkoch. Kardináli museli nasledovať jeho príklad.
Ján XXII.
zdroj : Všetci pápeži
Spomenuli sme, že pápež možno pomýšľal na dobytie celého Talianska. Pripomeňme si, že v tej dobe pápeži, ako majitelia cirkevného štátu, boli nielen cirkevní, ale aj svetskí panovníci. To zo sebou prinášalo nebezpečie, že pápežský úrad bude zatlačovaný kniežatmi, a pre záujmy svetské bude sa zabúdať na záujmy cirkevné. A to sa dialo najviac v nasledujúcom období :
3. Obdobie oživenia starého pohanského umenia a vedomostí
Toto obdobie nastalo na sklonku 15. stor. a začiatkom 16. storočia. Láska k starému rímskemu a gréckemu národu, s jeho umením a literatúrou, mala aj svoju horšiu stránku, a tou bola pohanská nemravnosť. Je to doba veľmožov, ktorí sa chceli vyžiť a verejne hlásali mravouku vyžitia. Kniežatá ich nemravnosťou predbiehali a ani cirkevní hodnostári neostali pozadu.
Nie všetci pápeži boli takého zmýšľania. Pius II. viedol ako laik ľahkomyselný život. Neskôr však, už ako kňaz, sa úplne zmenil. Zosvetštel ale zbor kardinálov, a tak niet divu, že z takého kolégia vyšiel pápež, ktorý úplne šľapal po zákonoch mravnosti. Je to Alexander VI. (1492 - 1503), ktorý aj po svojom zvolení viedol hriešny život a spôsobil cirkvi najväčšiu hanbu.
💠
Zachovali sa nám z tej doby mnohé hanopisy, v ktorých sa píšu najneslýchanejšie veci. Ale tieto spisy sa musia používať s veľkou opatrnosťou. Tí, ktorí chcú opierať svoje výpady proti pápežom o tieto spisy, zabúdajú, že sú často vytvorené ľuďmi, ktorí nie sú ani o vlas lepší, než tí hanení pápeži. Boli hanení od ľudí zo zloby a nenávisti, kvôli tomu, že nedostali výnosné miesto, zatiaľ čo sa dovtedy pápežovi líškali.
Protipápežské pamflety písali aj o pápežovi Levovi X. (1513 - 1521). Lev X. sa preslávil podporovaním umenia. Pamflety však o ňom tvrdili, že hovoril o Kristovi ako o vymyslenej bájke. Nemá to ani tieň skutočnosti. Autorom je odpadlý karmelitán. A je všade dosť ľudí, ktorí veria najhroznejším historkám a ochotne ich podávajú ďalej, hlavne že sú proti pápežstvu. Tento pápež mal zosvetštené zmýšľanie, ale Krista nepopieral, ak chceme dodržať historickú pravdu.
V tomto temnom desaťročí bola pastiermi spôsobená cirkvi veľká hanba. Namiesto reformy vnútri cirkvi, sa však rozvinula revolúcia a odpad. Týmto sa rozpútala búrka reformácie 16. storočia a otriasla cirkvou v základoch.
Ako strašný trest z neba prišlo k dobytiu Ríma v roku 1527 vojskom nemeckého cisára Karola V., ktoré pustošilo v Ríme ako nespútaný diabol. Až v tejto spúšti sa vynoril duch vnútornej reformy a nápravy. V tomto duchu pracoval veľký reformný koncil tridentský, ktorý sa konal v troch obdobiach : 1545 - 1547, 1551 - 1552 a 1562 - 1563.
S bolestnými pocitmi katolík sleduje tieto epizódy cirkevných dejín, kde sa musí dívať na to, ako ľudská slabosť vnáša do svätyne zvrhlosť. Ale každá inštitúcia, ktorá sa skladá z ľudí a potrebuje ľudí, musí práve takisto znášať ľudskú slabosť, ktorá potláča ideály.
Že žila i v tej dobe hlboká nábožnosť nás nenechávajú v pochybnostiach rôzne historické písomnosti. Početné dobročinné a zbožné inštitúcie dokazujú oheň pravej kresťanskej lásky k blížnym. Do tejto doby spadajú stavby veľkých nemocníc, ktoré urobili veľký dojem na cestovateľov. Dokonca aj na Martina Luthera pri svojej ceste do Ríma v roku 1511. Bohatý je tento vek i svätci, ktorí vykonali mnoho v odbore charity. A ak sa hovorí o zvrhlosti svetského i kláštorného kléru, potom treba spomenúť veľkých hlásateľov pokánia, väčšinou z kláštorov, ktorí urobili reformy vo svojich rádoch.
Uvedené hriechy pápežov rozhlasujú sa s veľkou usilovnosťou. Má to byť silná zbraň v boji proti katolíckej cirkvi. Ale je to márna nádej. Nedokazuje to vôbec nič.
1. Hriechy pápežov nie sú dôkazom proti pápežskej neomylnosti.
2. Hriechy pápežov nie sú dôkazom proti pravde katolíckej cirkvi.
3. Hriechy pápežov nie sú dôkazom proti pápežstvu.
4. Hriechy pápežov dokazujú, že pápežstvo je dielo Božie.
Spracované podľa :
🔸️ Odporúčané články :
Pápeži od sv. Petra po Františka :
- mnoho svätých pápežov -
Celé video tu :
🔹️
Viac z rubriky tu :
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára