Čo podnietilo križiacke výpravy ?
 |
| Jeruzalem, Damašská brána - vstupná brána do mesta za križiakov, zdroj : Pixabay |
↓
Pamätáte sa na slávnu výzvu pápeža Urbana II. na križiacku výpravu ? Stalo sa to v roku 1095 na koncile v Clermonte - ako odpoveď na žiadosť o pomoc, o ktorú žiadal východný cisár Alexios I. Komnénos, so seldžuckými Turkami len 100 km od Konštantínopolu. Pápež uviedol, že až príliš veľa rokov boli kresťanskí pútnici vo Svätej zemi systematicky vyhladzovaní po tom, čo boli vystavení hroznému mučeniu.
 |
| pápež Urban II. zdroj : Twitter - Pope Urban II. |
Protikatolícka historiografia rozšírila myšlienku, že pápež, chcel zaútočiť na islam a násilne šíriť kresťanstvo. Preto hovoril o imaginárnom násilí, ku ktorému v skutočnosti nikdy nedošlo.
Boli moslimovia skutočne tolerantní voči kresťanským pútnikom a pápežove obvinenia boli len klamstvá ? Pozrime si správy, ktoré popierajú benevolenciu moslimských vlád.
V skutočnosti boli kresťanskí pútnici, ktorí išli do Svätej zeme, neustále vystavení všetkým druhom násilia a obťažovania. Dobové kroniky uvádzajú nespočetné množstvo násilností spáchaných moslimami, najskôr Arabmi a neskôr Turkami. Pozrime si niektoré :
🟤 Začiatkom 8. storočia bolo miestodržiteľom Caesarey usmrtených 70 kresťanských pútnikov z Malej Ázie, okrem 7-ich, ktorí súhlasili s konvertovaním na islam.
🟤 Ďalších 60 pútnikov, tiež z Malej Ázie, bolo ukrižovaných v Jeruzaleme.
🟤 Koncom 8. storočia moslimovia zaútočili na kláštor Svätého Teodosia neďaleko Betlehema, zmasakrovali mníchov a zničili dva neďaleké kostoly.
🟤 V roku 796 moslimovia upálili 20 mníchov z kláštora Mar Saba.
🟤 V roku 809 došlo k viacnásobným útokom na veľký počet kostolov a kláštorov medzi múrmi Jeruzalema a okolo mesta s hromadnými znásilňovaniami a zabíjaním.
🟤 Útoky sa opakovali v roku 813.
🟤 Na Kvetnú nedeľu roku 923 prepukla nová vlna násilia so zničením kostolov a mnohými vraždami.
🟤Koncom 10. storočia kláštorný rád benediktínov z Cluny postavil penzióny a hostince pozdĺž celej cesty, ktorou putovali mnohí pútnici na Východ. Existujú správy o množstve mužských pútnikov, vrátane mnohých biskupov, ktorí opustili Nemecko v počte 7.000 a potom ich počet ďalej vzrástol. (S. Runciman “The Pilgrimage to Palestine before 1095” in Marshall W. Baldwin „A History of the Crusades, The First Hundred Years”“, University of Wisconsin Press, Madison 1969, strana 76)
Táto veľká skupina kajúcnikov bola napadnutá beduínskymi nájazdníkmi, takže nakoniec sa len 2.000 pútnikov vrátilo do svojich domovov v poriadku. (Moshe Gil „A History of Palestine, 634-1099“ Cambridge University Press, Cambridge 1992, s. 487)
🟤 Fátimský kalif Hākim, ničiteľ Božieho hrobu v Jeruzaleme v roku 1009, prinútil všetkých kresťanov v dobytých byzantských mestách nosiť na krku kríž vážiaci takmer dva kilogramy a podobne Židov sochu zlatého teľaťa rovnakej váhy, aby sa hanbili za to, že uctievali zlaté teľa.
🟤 Tento kalif Hākim vždy, keď dobyl Palestínu, vydal rozkaz spáliť alebo skonfiškovať všetky kresťanské kostoly. Nakoniec bolo vypálených alebo zdevastovaných asi 30.000 kostolov (S. Runciman “A History of the Crusades. The First Hundred Years”, University of Wisconsin Press, Madison 1969)
🟤 V roku 1022 bol Gérard de Thouars, opát Saint - Florent - prés - Saumur, uväznený a usmrtený hneď, ako prišiel do Svätej zeme.
🟤 V roku 1026 bol Richard de Saint - Vanne (?) kameňovaný - po tom, čo bol prichytený pri celebrovaní omše na moslimskom území.
🟤 V roku 1040 Ulricha z Breisgau (?) ukameňovali davy na brehu Jordánu.
🟤 V roku 1064 Gunther von Bamberg, biskup z Bambergu, padol s veľkou časťou pútnikov do moslimského zajatia neďaleko Cézarey. Len tretina kresťanov bola zachránená. (Jonathan Riley-Smith “The First Crusaders, 1095-1131” Cambridge University Press, Cambridge 1997, pag. 37-38)
🟤 Počas 11. storočia sa z východu schyľovalo k novej katastrofe, seldžuckí Turci sa začali presúvať na západ a pod vedením Tugrul Beya obsadili v roku 1045 Perziu a usadili sa v Bagdade ako dedičia abbásovského kalifa. Potom turecký vodca napadol Arménsko, kresťanské kráľovstvo a v roku 1048, zatiaľ čo byzantské sily boli sústredené na potlačenie vnútornej vzbury, Turci obsadili arménske mesto Ardzen, masakrovali mužov, znásilňovali ženy a zotročovali deti. (V.J.J.Norwich “Bisanzio. Splendore e decadenza di un impero 330-1453” Mondadori, Milano 2001, pag. 340)
🟤 V roku 1063 Tugrul Beya vystriedal jeho synovec Alp Arslan, ktorý na čele veľkej armády ľahko dobyl arménske hlavné mesto Ani. Mesto bolo podpálené. Arabský historik Sibt ibn al-Jawazi (zomrel v roku 1256) uvádza svedectvo svedka: „armáda vstúpila do mesta, zmasakrovala jeho obyvateľov a vyplienila ho [...] mŕtvol bolo toľko, že zablokovali v meste prechod ulíc“. (V.J.J.Norwich “Bisanzio. Splendore e decadenza di un impero 330-1453” Mondadori, Milano 2001, pag. 340)
🟤 V roku 1067 turecká armáda Arslana dobyla mesto Cézarea, dnešné Kayseri, v centre Turecka, pričom sa oddávala masakrom civilného obyvateľstva.
🟤 Sunnitskí Turci na svojom pochode smerom k Fatimskému Egyptu, a teda šiitom, vtrhli do Palestíny a v roku 1071 obliehali Jeruzalem, ktorý dobyli, vyplienili a jeho obyvateľov po tisícoch zabili. Následne boli dobyté mestá Ramla, Gaza, Tyre, Jaffa a ich obyvatelia boli zmasakrovaní. (Gil “A History of Palestine” par. 410)
🟤 Od tej chvíle sa púte do Svätej zeme enormne znížili, keďže Turci začali otvorene prenasledovať pútnikov, ktorí boli tiež ľahkou korisťou najrôznejších nájazdníkov. (Runciman “The Pilgrimage” pag. 78)
🟤 Od roku 1093 už neboli možné púte do Svätej zeme. Sýrsky historik al 'Azimi z 12. storočia spomína, že moslimovia zabránili dostať sa do Jeruzalema, a že karavány boli napadnuté a pútnici zmasakrovaní. (Gil “A History of Palestine” par. 488)
🟤 V roku 1570 moslimskí útočníci zabili desaťtisíce kresťanských obyvateľov Cypru. (Niccolò Capponi ”Victory of the West. The Great Christian-Muslim Clash at the Battle of Lepanto” Da Capo Press, Cambridge 2006)
⏳ ⌛ ⏳
Pápež Urban II. nič nevymyslel, neurobil nič, len verejne vyjadril strach Západu z rastúcej agresivity a násilia moslimského sveta voči kresťanstvu. Informoval o situácii, ktorá už bola dobre známa, európski šľachtici si uvedomovali brutalitu voči pútnikom z ich vlastných rodín, ktorí sa zúčastňovali rôznych pútí. Keď Alexius Comnenus alebo pápež odsúdili takéto masakry, Západ už o týchto skutočnostiach vedel. (Runciman “The History of the Crusaders”)
Iniciatíva križiackych výprav teda nevznikla z ničoho nič alebo z osobnej iniciatívy pápeža. Ale z rozruchu, strachu a rozhorčenia z násilia páchaného moslimami, ktorí pri svojich výbojoch a kolonizácii zabíjali pútnikov a ničili. a znesvätili sväté miesta kresťanstva. Vtedy sa to kresťanskí rytieri rozhodli napraviť...
 |
| zdroj : catholic_templar_ |
Púte do Svätej zeme
Na dokázanie verzie o imaginárnom násilí sa zvyčajne uvádza, že púť do Svätej zeme nebola takým dôležitým javom, ktorý by ospravedlňoval vojnu, ale bola to len zbožná prax, ktorú občas praktizovali len veľmi majetní ľudia.
Toto tvrdenie nemá žiadny historický základ, hoci v 1. storočí kresťanskej éry sa pútnická prax ešte nepresadila, veľmi skoro v nasledujúcich storočiach začali kresťania navštevovať miesta spomínané v evanjeliách ako Nazaret, Kána a Jeruzalem samotný, hoci bol takmer zničený vojskami Tita v roku 70 n. l. a Hadriána v roku 135.
Prvé informácie o existencii púte do Svätej zeme pochádzajú od Melitone, biskupa zo Sard, ktorý zomrel okolo roku 180 n. l., ktorý navštívil Jeruzalem a v jeho homílii na Veľkú noc vymenoval najvýznamnejšie posvätné miesta mesta.
Ďalším pútnikom bol Origenes (185-254), slávny alexandrijský teológ, ktorý cestoval do Svätej zeme a uviedol, že "túžbou každého kresťana je vrátiť sa po stopách Krista". (S. Runciman "The Pilgrimage to Palestine before 1095” in Marshall W. Baldwin “A History of the Crusades. The First Hundred Years”, University of Wisconsin Press, Madison 1969, str. 69.)
Dôležitá bola udalosť konverzie cisára Konštantína, ktorého matka, cisárovná Helena, objavila mnoho relikvií podľa dodnes existujúcich miestnych tradícií o presnom umiestnení posvätných miest kresťanstva. Cisár Konštantín tak dal na týchto miestach postaviť mnoho kostolov, ktoré boli bezprostredne cieľom pútí.
Ako dôkaz tohto javu máme istú správu o takzvanom pútnikovi z Bordeaux, ktorý sa v roku 333 n. l. dostal do Svätej zeme práve vtedy, keď sa stavali kostoly, ktoré postavil Konštantín. O tomto pútnikovi poznáme podrobne itinerár a svedectvo Konštantínových diel. (Teddy Koller, Moshe Pearlman “Pilgrims to the Holy Land” Harper a Row, New York 1970, s. 38)
 |
| Jeruzalem zdroj : catholic_templar_ |
V 5. storočí sa púte rozrástli do tej miery, že v Jeruzaleme bolo asi 300 penziónov a kláštorov poskytujúcich ubytovanie. (Rodney Stark „The Armies of God“ Lindau, 2010, s. 118)
V 6. storočí sa tok veriacich značne zvýšil. Dôležité je svedectvo mučeníka svätého Antonína, ktorý sa dostal do Palestíny z Talianska v roku 570 a uviedol prítomnosť troch kostolov postavených na Tábore v dolnej Galilei, ktorých existenciu potvrdzujú dodnes viditeľné pozostatky (Teddy Koller, Moshe Pearlman “Pilgrims to the Holy Land” Harper a Row, New York 1970, s. 51)
Svätý Antonín tiež odkazuje na Svätý hrob a jeho veľkú úctu, viac ako dve storočia po jeho postavení (Teddy Koller, Moshe Pearlman “Pilgrims to the Holy Land” Harper a Row, New York 1970, s. 52). Dokonca aj veľký cisár Justinián poctil mesto Božieho hrobu tým, že tam dal postaviť nový a honosný kostol Santa Maria Theotokos, ktorý zahŕňal aj ubytovňu pre pútnikov (Rodney Stark „The armys of God“ Lindau , 2010, strana 120)
V čase Urbana II. sa púť do Svätej zeme stala rozšírenou a veľmi dôležitou praxou, s ktorou pútnici spájali túžbu po zmierení a nádej na získanie odpustenia za spáchané hriechy. Mnohí sa vydali na cestu, čeliac bezprecedentným nebezpečenstvám a nepríjemnostiam, pretože dúfali v odpustenie hriechov. (Rodney Stark „The armies of God“ Lindau, 2010, strana 125)
 |
| zdroj : catholic_templar_ |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára