 |
| pápeži svätý Silverius a svätý Ján I. zdroje : Wikimedia commons, Wikimedia commons |
↓
Od 6. storočia pripadlo Cirkvi, aby zachovala pamiatku na helénsky svet a začala budovať nový svet. Ten svet, v ktorom žijeme my, Západniari, a na ktorý pľujeme, kedykoľvek máme príležitosť...
Svätý Symachus (498 - 514)
Žil s tieňom schizmy nad ním. Narodil sa na Sardínii a bol zvolený krátko po smrti Anastázia II. Prekážali mu klebety o nástupníctve, ku ktorým došlo ešte za života Anastázia II. a zakázal akékoľvek klebety o tom, kto bude nástupcom počas pápežovho života. Na druhej strane to umožnilo samotnému pápežovi označiť svojho nástupcu. Čo však neznamenalo, že musel byť prijatý.
Teodorich, kráľ Ostrogótov, velil tomu, čo zostalo z Talianska. Bol veľkým výtržníkom a rád strkal nos tam, kde nemal. Zavolal svätého Symacha a požiadal ho, aby mu cestou do Ravenny vysvetlil slávenie Veľkej noci podľa rímskej tradície. Cestou ho varovali, že padá do pasce, a že za jeho chrbtom pripravujú protipápeža Lorenza. Teodorich poslal hosťujúceho administrátora, aby zaujal miesto pápeža, kým bol v Ravenne.
Obvinili svätého Symacha z lascívnosti a simónie, bez dôkazu. Ak si vyhľadáte protestantskú webstránku, kde sa hovorí o „podlých pápežoch“, chudák Symachus tam určite bude. Je to obviňovanie a odsudzovanie bez dôkazov...
Medzitým Ostrogót zvolal synodu a chcel urobiť z pápeža veľkú vec. Symachus bol múdry a inteligentný a postaral sa o zvolanie tejto synody. To, čo malo byť jednou z najväčších porážok časnej moci Cirkvi, sa stalo jedným z jej najväčších víťazstiev. Symachus navrhol kráľa Ostrogótov!
(Na tejto synode sa rozhodlo, že iba Boh môže súdiť pápeža.) Cisár povolal Symacha, aby predsedal nad Herakleovým koncilom. Do domu Pána však odišiel pred uskutočnením svojho veľkého projektu zblíženia medzi Západom a Východom. Možno by to dnes bolo inak, keby svätý Symachus uskutočnil svoj úmysel.
Svätý Hormizdas (514 - 523)
Počas jeho pápežstva sa objavil rád benediktínov. Svätý Hormizdas bol muž oddaný mieru, akýsi „duchovný požiarnik“; jeho pápežstvo bolo ťažkým sledom hasenia požiarov. Bol veľmi diplomatický, niektorí z jeho kritikov by povedali, že to bolo príliš. Prijal pozvanie svätého Symacha od cisára, ale nie bez toho, aby najprv požiadal kráľa Teodoricha o povolenie, uhasil akáciskú schizmu (484 až 519) a pri dvoch príležitostiach poslal do Konštantínopolu podmienky na stretnutie.
Pre upozornenie, Svätý Hormizdas bol ženatý predtým, ako bol vysvätený. A mal syna. Mohol chcieť viac? Tento syn sa stal tiež pápežom, skutočne veľmi výnimočným pápežom. Svätý Hormizdas vytvoril takzvaný Hormidasov vzorec, začlenený Prvým vatikánskym koncilom (1869 - 1870) do dogmatickej konštitúcie Cirkvi.
Pred smrťou dostal dobré správy. Smrťou vandalského kráľa severnej Afriky Thrasamunda sa znížilo prenasledovanie kresťanov v tejto časti sveta.
Svätý Ján I. (523 až 526)
Ako tento úbohý pápež trpel a bol ponížený! Jeho príbeh siaha do čias, keď Mohamed ešte neplnil svoju úlohu a ukazuje muža, ktorý plne pracoval pre Krista. Svätý Ján I. bol pod tlakom Teodoricha (áno, zase on) od chvíle, keď si obliekol rybárske sandále.
Teodorich bol zaseknutý a nebral nie ako odpoveď ani od Božieho zástupcu na Zemi..., keďže si myslel, že je pánom vesmíru...
Mohamed bol spomenutý, pretože svätý Ján I. bol prvým pápežom, ktorý cestoval na východ a požiadal úrady o toleranciu voči Arabom. Ukazuje sa, že cieľom cesty bolo ísť do Konštantínopolu požiadať cisára, aby zmiernil zábranu proti Ariánom, pretože došlo k silnému potlačeniu tohto typu herézy.
Detailom je, že Teodorich bol Arián. Svätý Ján vo svojom pokuse uspel, po mnohých diskusiách s cisárom a patriarchom získal úľavu od protiariánskych zákonov. Teodorich, z ktorého sa stával bigotný starec, vzal pápeža do Ravenny a vystavil ho psychickému mučeniu. Na starého Jána I., ktorý dostal infarkt a zomrel, to bolo priveľa.
Svätý Félix IV. (526 - 530)
Počas svojho pápežstva Caesarius, biskup z Arles, bojoval proti polopelagianizmu, ktorý hovoril, že Božia milosť nie je nevyhnutná pre spásu. (Polopelagianizmus je nevlastnou matkou kalvínskeho protestantizmu).
Mimochodom, medzi veľké zločiny, z ktorých je pravé kresťanstvo obviňované, je prenasledovanie heretikov. Všimnite si, že tieto spomínané herézy, všetky stále existujú, či už zmenené, či s mejkapom, dodnes.
Svätého Félixa vymenoval na Petrov trón Theodoric Ostrogótsky, ktorý si myslel, že sa bude smiať naposledy. Ale svätý Félix nadovšetko miloval Cirkev a Boha a Theodoric zúril. A tak, Teodorich zavrhol a vyhnal Félixa IV.
Na smrteľnej posteli tento pápež zhromaždil svojich duchovných priaznivcov a požiadal, aby jeho nástupníctvo bolo odovzdané arcibiskupovi Bonifácovi, zverejnil svoje želanie v Ríme a poslal list do Ravenny.
Ale senát zavrhol jeho úmysly a zakázal pápežskú diskusiu, kým pápež neodíde z tohto sveta, aby našiel Stvoriteľa. Táto skutočnosť vyvolala po jeho smrti malú schizmu zvolením protipápeža Dioscora, ktorý zomrel len 28 dní po svojom zvolení, čím sa Rím vrátil do normálu.
Svätý Bonifác II. (530 - 532)
Svoj pontifikát začal nastolením poriadku. Každý, kto hlasoval za Dioscora ako protipápeža, bol nútený podpísať vyhlásenie o vine: sľúbili, že už takto nebudú konať, a odsúdili Dioscorovu pamiatku.
Svätý Bonifác II. bol prvým pápežom germánskeho pôvodu. Krátko pred smrťou sa pokúsil, aby jeho nástupca Vigilius zaviazal svojich kňazov k zloženiu prísahy. Keďže to dopadlo zle, na neskoršej synode nomináciu stiahol.
Svätý Ján II. (533 - 535)
Bol prvým pápežom, ktorý si pri zvolení zmenil meno, čo sa neskôr stalo všeobecným pravidlom. Vysvetlením je, že jeho krstné meno, Merkúr (pohanský boh gréckeho pôvodu), nebolo pre pápeža legálne.
Svätý Ján II. bol konsenzuálnym pápežom, keďže mal dobré vzťahy s Ostrogótskym kráľom, Alarichom a s byzantským cisárom tiež. V roku 523 pápež prijal cisárov dogmatický dekrét, ktorý uznával prvé štyri veľké ekumenické koncily a obsahoval teopaschitovú formulu.
Svätý Agapet I. (532 - 536)
Svätý Agapet je oficiálnym zakladateľom Vatikánskej knižnice cirkevných autorov. Bol zarytým odporcom pápežovho vymenovania za nástupcu - pre neho to bol zásah do výsad Ducha Svätého.
Zomrel počas cesty do Konštantínopolu a jeho telo bolo uložené do olovenej rakvy a vrátené do Ríma.
Svätý Silverius (536 - 537)
Theodatus, kráľ Ostrogótov bol hlavným architektom voľby svätého Silvéria na Petrov trón. Pripomienka: Ako bolo spomenuté, pápež svätý Hormizdas bol otcom predtým, ako bol vysvätený, a mal syna, ktorý sa stal pápežom; a to nebol nikto iný ako svätý Silverius.
Theodatus bol vnukom Teodoricha, ktorý bol priateľom svätého Hormizdasa, takže mal dobré vzťahy s Theodatom Corleonem. Ďalšou zvláštnosťou svätého Silveria je, že bol jedným z troch pápežov, ktorí sa vzdali trónu.
Príbeh jeho rezignácie by bol na samostatnú knihu. Svätý Agapet bol v Konštantínopole, keď zomrel, jeho hlavní priaznivci tam samozrejme boli. Medzi nimi Silverius a Vigilio, ktorý od čias svätého Bonifáca II. chcel byť pápežom. (Pamätáte sa na problém nástupníctva, ktorú brzdil rímsky senát?).
Okrem dobrej spolupráce, zdedil sv. Silverius po sv. Hormizdasovi dobrotu srdca, umiernenosť a sympatie. Bol to veľmi cenný muž. Na druhej strane Vigilio bol prototypom Alexandra VI. (náš obľúbený pápež Borgia) a mal podporu cisárovnej Theodory, ktorá bola akýmsi orientálnym Teodorichom v sukni. Jej manžel Justinián robil, čo chcela, bol pod papučou. Ale pokiaľ bol Theodatus nažive, sv. Silverius a Rím boli v pohode.
Theodatus zomrel v roku 536 a Justiniánov generál Basil využil chaos v nástupníctve a poslal svoje jednotky do Itálie. A Vigilius mu otvoril dvere do Ríma. Sv. Silverius sa ocitol sám, izolovaný Vigiliovými plánmi. Silverius bol zbavený pália a bol vyhostený do Lýcie.
S pomocou biskupa z Patary získal od cisára šancu na obranu. Ukázalo sa, že Vigilius hral veľmi, veľmi špinavo a Justinián ešte špinavšie. Po príchode do Ríma už bol Vigilius zvolený za pápeža a dobrého Silveria poslal na ostrovček na konci sveta. (Palmaria, na súostroví Gaeta, počuli ste o ňom? Krásne miesto).
Vigilius (537 - 555)
Cisár Justinián je miláčikom historiografie, no v skutočnosti bol pod papučou, chlapík, s ktorým si jeho manželka robila, čo chcela. A práve s touto osobou bol spojený jeden z najskorumpovanejších pápežov v histórii - Vigilius.
Jeho pontifikát mal jednu dôležitú skutočnosť - takzvanú „otázku troch kapitol“, ktorá zaujímala cisárov Východu a ktorú politicky využíval na získanie toho, čo chcel.
Nakoniec bol uväznený v domácom väzení veľkým podpapučníkom. Po prepustení sa mohol vrátiť do Ríma. Trpel žlčovými kameňmi a počas krízy v Syrakúzach zomrel vo veľkých bolestiach.
Svätý Pelagius I. (556 - 561)
Bol váženým apoštolským nunciom v Konštantínopole. Cisár Justinián ho vymenoval za nástupcu nudného Vigilia a poslali ho do Ríma, aby si obul Petrove sandále. Ako vidíte, Pelagius bol dobrý človek a vhodný na pápežské kreslo.
Ale potom, čo osemnásť rokov znášal mizernú bábku cisárovnej, nikto v Ríme nemal odvahu na to, aby znášal ďalšieho Vigilia. A tak sa Pelagius stretol s veľkým odstupom. Po jeho príchode trvalo mesiace, kým ho duchovenstvo z čírej nedôvery potvrdilo ako pápeža.
Po prekonaní pôvodnej nedôvery sa venoval záchrane Zákona a poriadku v Ríme. Snažil sa zmierniť chudobu a hlad, ako aj zachrániť väzňov v časoch anarchie. Bol tiež dobrým ekonómom: organizoval financie Cirkvi, veľkú časť príjmov venoval tým najnúdznejším a boju proti simonii a klerikálnej korupcii vo všetkých jej formách. Narobil si tým veľa nepriateľov. Pelagius bol skutočne hrdina, ale bol už starý a jeho pontifikát trval len päť rokov.
Ján III. (561 - 574)
Počas jeho pontifikátu sa narodil Mohamed. O jeho vláde vieme málo, pretože Rím bol v tom čase napadnutý Longobardmi. V tomto krátkom čase bol Rím pod Ostrogótmi, stal sa poníženým, kolóniou Konštantínopolu a teraz sa musel zmieriť s Longobardmi a ich Lombardskom. (Zničili mesto).
Rím sa nazýva večným mestom nie preto, že trvá večne, ale preto, že po zničení vždy povstane. Ján III. musel odísť a premiestniť svoje pápežské kreslo do Sv. Tiburcia, tri kilometre od Ríma. Bol druhým pápežom, ktorý si zmenil meno, pôvodne sa volal Catelino.
Benedikt I. (575 - 579)
Jedenásť mesiacov bolo bez pápeža vďaka neporiadku, ktorý narobili Longobardi. Boli to temné časy. Longobardi zničili Rím a cisárovi Justiniánovi II. to bolo jedno.
Obliehanie večného mesta spôsobilo hlad a spustošenie. V tom čase zomrel Benedikt I., statočný, ale krehký muž, ktorý robil, čo mohol.
Svätý Pelagius II. (579 - 590)
A všetko bolo v plameňoch... Počas chaosu, aby sa predišlo problémom, ktoré nastali pred zvolením Benedikta I., sa duchovenstvo snažilo rýchlo zvoliť jeho nástupcu a zodpovednosť pripadla na svätého Pelagia II. Tento bol tiež veľmi mužský. Keďže cisár sa už nestaral o Rím, nestaral sa ani pápež o cisára a nastúpil na trón bez čakania na cisársku sankciu.
Ale Pelagius II. bol rozumný a tu stavia na historickú scénu veľkú osobnosť ľudstva - sv. Gregora Veľkého, ktorý bol jeho diakonom. Svätý Gregor bol poslaný do Konštantínopolu, aby požiadal cisára o pomoc.
Potom pápež požiadal o pomoc merovejských Frankov, ktorí zrejme spali (preto ich volali leniví králi). Bol to vicekráľ z Ravenny, kto dohodol s útočníkmi štvorročné prímerie. Práve počas pontifikátu Pelagia II. konvertovali španielski Vizigóti na katolicizmus.
Posledný pápež 6. storočia Gregor I. Veľký si zaslúži samostatný príspevok rovnako ako pápež Lev I. Veľký. A tak uvidíme, že titul Veľký nie je daný len tak hocikomu...
Zdroj : Ocatequista - Pápeži 6. storočia - Vstaň a otras prach zo svojich nôh
🔹️ Téma :
---》 História - PÁPEŽI
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára