Mýtus o renesancii

 Mnohí majú na minulosť zjednodušený pohľad. V ich očiach je sláva Grécka a Ríma zničená a potlačená stredovekou Cirkvou a civilizáciu zachránili géniovia renesancie, v ktorých ožilo antické myslenie a vytvorili väčšinu toho, čo si dnes ceníme. 

↓

 Táto koncepcia renesancie ako dramatického a revolučného rozchodu so stredovekým svetom je v skutočnosti základným príbehom modernity a je hlboko zakorenená v našom ľudovom povedomí. V dôsledku toho ju väčšina antiteistických polemikov jednoducho predpokladá, napriek tomu, že ide v podstate len o ďalší mýtus 19. storočia. 

   Ak je mýtus o stredoveku, ako o zaostalej pustatine, predpokladaným pilierom antiteistickej rétoriky, mýtus o renesancii, ako o brilantnom protijede na „temný vek“, je jeho nevyhnutným protikladom. 

    Ani jeden z týchto mýtov, však, nie je kriticky skúmaný. A oba sú založené na nezávideniahodnom, bezmyšlienkovitom prijatí populárnych koncepcií histórie, nie na nejakom kontakte s literatúrou skutočných historikov.

     Veľkí myslitelia a umelci renesancie sa, vraj, odvrátili od stredovekej nevedomosti a prijali starodávnu múdrosť Grékov a Rímanov, pričom dosiahli nové výšky geniality. V dôsledku toho renesancia bola vekom úžasu a svetla, ktorý nasmeroval ľudstvo na cestu k vznešenému vrcholu, ktorým sme my. 

   Táto myšlienka „renesancie“ je hlboko zakorenená, a preto sa naďalej presadzuje v materiáloch pre bežných čitateľov. A toto je určite aj obraz renesancie, ktorý sa vyučuje na stredných školách dodnes. 

   Tieto predstavy o renesancii sú také bežné, že mnohých ľudí by prekvapilo, keby zistili, že celý koncept je v skutočnosti pomerne nedávny. Nikto v danom období nehovoril o sebe, že žije v „renesancii“. 

Micheletova kniha Histoire de France
zdroj : Amazon

   „Renesancia“ bola v podstate vynálezom dvoch historikov 19. storočia: Julesa Micheleta (1798 – 1874) a Jacoba Burckhardta (1818 – 1897). Michelet napísal svoje monumentálne dielo Histoire de France medzi rokmi 1833 a 1867, v ktorom sleduje históriu Francúzska od merovejských čias až po predvečer Francúzskej revolúcie a zaplnil 17 zväzkov. Dielo malo obrovský úspech a malo veľký vplyv na neskorších francúzskych historikov. Písal sa v dobe republikanizmu a bol radikálny v tom, že tvrdil, že história je o „ľuďoch“, a nie len o katalógu činov veľkých mužov. Bol tiež proticisársky, silne protiklerikálny a v dôsledku toho absolútne nenávidel stredovek.

  Siedmy zväzok diela Histoire mal názov La Renaissance (1855) a bol prvým plným vyjadrením konceptu obdobia znovuzrodenia starovekého poznania, ktoré bolo zároveň prameňom inovácií. Pre Micheleta bola renesancia úplným odmietnutím „bizarného a obludného“ stredoveku a prijatím oveľa vyšších hodnôt a estetiky antického sveta. Formu tohto termínu – rinascita (znovuzrodenie) – zaviedol Giorgio Vasari vo svojom diele Životy najvýznamnejších maliarov, sochárov a architektov (1568) na opis oživenia klasických umeleckých štýlov vo svojej dobe.

   Michelet však toto slovo aplikoval na oveľa širšiu myšlienku reakcie na to, čo považoval za stredoveký pohľad na svet, ktorý sa začal s Kolumbom a siahal až ku Galileovi. 

   Skutočným zakladateľom myšlienky „renesancie“, ktorú tak milujú antiteisti, je však Burckhardt. Jeho Civilizácia renesancie v Taliansku (Die Cultur der Renaissance in Italien – 1860) je dielom, ktoré pevne upevnilo myšlienku renesancie ako základu modernity v ľudovom povedomí. Pre Burckhardta bola renesancia odvrátením sa od viery, ilúzií a detinstva, odmietnutím spoločnej identity a prijatím nového a moderného individualizmu. 

Burckhardtova kniha Civilizácia renesancie v Taliansku
zdroj : Fischer Verlage

   Nie je ťažké presvedčiť ľudí, aby s vami súhlasili, ak im poviete, akí sú dobrí, múdri, vzdelaní a prosperujúci v porovnaní s ostatnými (napríklad špinavými stredovekými ľudmi), takže Burckhardtov opis renesancie ako zdroja moderného pokroku a prosperity bol široko akceptovaný. A pre mnohých ním tvrdohlavo zostáva dodnes.

   A to aj napriek skutočnosti, že Burckhardtova téza bola pomerne slabá v kľúčových definíciách a zdôvodneniach, nehovoriac o dôkladnej kritickej analýze. V dôsledku toho ju dnes historici neakceptujú.

   Podľa Burckhardta a zástancov populárneho pohľadu na renesanciu to bolo práve „znovuobjavenie“ dávno stratených a zanedbávaných starovekých diel vedcami, ktorí podnietili revolúciu v myslení a viedli k tomu, že humanisti renesancie zmenili celý spôsob, akým myslíme. Burckhardt uvádza zoznam týchto vedcov a ich neúnavného úsilia: Boccaccio a Petrarca ako humanistickí predchodcovia a potom Niccolò Niccoli, Guarino Veronese a Poggio Bracciolini. 

   Toto však do značnej miery ignoruje fakt, že tento proces nebol v žiadnom prípade nový. Západná Európa po stáročia oživovala a znovuobjavovala diela stratené pri páde Západorímskej ríše a táto aktivita prebiehala počas celého stredoveku.

     Sústredila sa vtedy na texty, ktoré ich najviac zaujímali a boli pre nich najužitočnejšie, a táto najnovšia skupina učencov robila presne to isté ako ich predkovia. V stredoveku sa venovali dielam o rétorike, gramatike, aritmetike, meraní času a kalendároch, astronómii, matematike, medicíne, logike a metafyzike. A pokračujúci hospodársky rast 14. a 15. storočia znamenal, že existovala oveľa väčšia intelektuálna trieda, ktorá mala peniaze aj voľný čas na to, aby využila vzdelanosť na hľadanie iného typu starovekej knihy: poézie, hier, historických a politických traktátov.

 Burckhardt a jeho moderní nástupcovia ignorujú túto kontinuitu a predstierajú, že humanisti vznikli z ničoho, a nie ako najnovší predstavitelia dlhej a významnej stredovekej tradície. Preskakuje fakt, že napríklad väčšina diel, ktoré Petrarca, Veronese a Bracciolini „objavili“, bola v kópiách, ktoré pre nich uchovali predchádzajúce generácie stredovekých učencov. 

   A ako presne čítanie Iliady alebo Hésioda v pôvodnej gréčtine zmenilo spôsob myslenia západných Európanov? Burckhardt o tom nehovorí. A ako predstavuje prístup k väčšiemu množstvu gréckych tragédií a väčší záujem o ne radikálny prechod k modernejšiemu mysleniu? 

   Ešte zvláštnejšie je tvrdenie, že tento nový záujem o niektoré diela, ktoré boli predtým zanedbávané, dokázal zlomiť moc Cirkvi. Na Twitteri jeden ateistický aktivista vyhlásil, že renesancia vo všeobecnosti a konkrétne „znovuobjavenie Cicera“ boli „začiatkom konca“ „dominancie“ Cirkvi. Keď sa zistilo, že stredovekí učenci s radosťou študovali Cicera už stáročia pred „renesanciou“, a že to nijako neotriaslo základmi Cirkvi, aktivista nás uistil, že práve Petrarcov „objav“ (stredovekého) rukopisu Cicerových Listov Attikovi bol intelektuálnym zemetrasením. Keď sa ho však dožadovali odpovede na otázku, čo presne bolo v týchto listoch také revolučné, a tak odlišné od všetkých už známych Cicerových myšlienok, a tak zničujúce pre Cirkev, aktivista odpovedať nevedel. Potom sa ho opýtali, prečo, ak boli tieto listy takou bombou, ich stredoveký mních v 11. storočí zachoval, aby ich Petrarca o tri storočia neskôr našiel. Ani to nedokázali vysvetliť. 

 Moderný burckhardtovec - Greenblatt napísal knihu The Swerve (Zvrat), ktorá získala nadšené recenzie od bežných čitateľov a neskôr získala Pulitzerovu cenu – na veľké zdesenie historikov, ktorí ju považovali za odpad. Greenblatt rozpráva príbeh Lucretiovho diela De rerum natura, ako bolo počas stredoveku „potláčané“ a „stratené“ (v skutočnosti nebolo ani potláčané, ani stratené), a ako jeho „znovuobjavenie“ Poggiom Bracciolinim v roku 1417 údajne zmenilo svet. Podľa Greenblatta tento objav „začal renesanciu“. Ako však poznamenali mnohí kritici, Greenblattova kniha je veľmi povrchná, pokiaľ ide o detaily toho, ako presne toto jediné dielo zmenilo naše myslenie. Rovnako ako Burckhardt, aj on robí niekoľko tvrdení, ale nedarí sa mu pripísať nejaký významný vplyv Lucretiovej básni. A podobne ako v prípade Burckhardta, aj jeho argumentácia sa vo veľkej miere opiera o zázrak renesancie s karikatúrou stredoveku, ktorý pre Greenblatta predstavoval zónu bez univerzít plnú zaostalých mníchov, ktorí kopírovali diela bez toho, aby si ich prečítali. Tak nejako...

  Podobne si aj svetoznámy predstaviteľ hnutia Nového ateizmu A. C. Grayling myslí, že to boli humanistickí učenci, ktorí zmenili svet, hoci tvrdí, že to bolo tým, že staroveké klasické diela boli podrobené kritickej analýze, na rozdiel od hlúpych stredovekých ľudí, ktorí jednoducho akceptovali všetko, čo povedali staroveké autority. Lenže toto je nezmysel. V prvom rade, hoci u stredovekých učencov boli staroveké „autority“ veľmi vysoko, nikdy jednoducho neakceptovali všetko, čo hovorili. Koniec koncov, takmer všetci títo starovekí ľudia boli pohania, takže kresťanskí učenci vychádzali z predpokladu, že im chýbala úroveň chápania sveta, akú mali ich novší nástupcovia. To znamená, že zatiaľ čo Aristoteles a Platón boli uctievaní pre svoje vedomosti, Aristotelova viera vo večný kozmos a Platónove myšlienky o sťahovaní duší boli odmietnuté. Bolo všeobecne známe a akceptované, že veľké autority starovekého sveta sa mohli, a niekedy sa aj preukázateľne mýlili. A tiež mnohé zázraky a príšery nachádzajúce sa v dielach starovekých autorov boli jednoznačne fantáziou. 

   V renesancii došlo k zámernému napodobňovaniu starovekých štýlov: v jazyku, písme, umení a architektúre. A to malo zvláštny účinok, že humanizmus a renesančné umenie a architektúra sa stali podivne retrogradným, reakčným a obmedzeným hnutím. Živá latinčina stredovekého sveta bola opovrhovaná a humanistickí učenci trvali na návrate k mŕtvej latinčine Cicera a Tacita. Inovatívna a technicky pozoruhodná architektúra vrcholne stredovekého štýlu bola nazývaná „barbarskou“, a preto dodnes nesie názov „gotická“. Bola opustená v prospech štýlov založených na (v mnohých ohľadoch technicky horšej) architektúre Rimanov. Štylizované, ikonografické a abstraktné umenie, aké sa vyskytovalo v stredoveku, bolo odmietnuté v prospech prísneho pridŕžania sa klasického realizmu. - nepružnosť, ktorú definitívne prelomili až postimpresionisti o stáročia neskôr. 

 Burckhardt poznamenáva, že  sa v ľuďoch prebudila vášeň pre cestovanie a dobrodružstvo. No, kniha J. R. S. Phillipsa Stredoveká expanzia Európy (1998) podrobne opisuje pozoruhodné obdobie medzi rokmi 1000 a 1500, ktoré bolo svedkom oveľa väčšej zvedavosti stredovekých objaviteľov po svete za hranicami Európy. Obchodníci, diplomati, misionári, osadníci a dobrodruhovia prekračovali Atlantik do Severnej Ameriky, vydávali sa ďaleko do Mongolskej ríše a ďalej, obchodovali až do Indie, Srí Lanky, Sumatry a Jávy, nachádzali si cestu na Kanárske a Azorské ostrovy a plavili sa po západnom pobreží Afriky. Neexistovali žiadne „nespočetné putá“, ktoré by bránili tomuto stredovekému putovaniu a objavovaniu, a prebiehalo to už asi 450 rokov predtým, ako sa narodil Kolumbus. 

   Mýtus o stredoveku ako o vedeckej „dobe temna“ ťažko umiera, ale skutoční historici od začiatku 20. storočia jasne hovoria, že ide o mýtus, pričom priekopnícka práca Pierra Duhema a Lynna Thorndikea viedla k úplnému prehodnoteniu toho, čo tradicionalisti 19. storočia, ako napríklad Burckhardt, predpokladali o stredovekých intelektuálnych dejinách. Do konca 20. storočia sa vďaka práci popredných odborníkov v tejto oblasti, ako boli David C. Lindberg, Ronald Numbers a Edward Grant, upevnila nová koncepcia druhej polovice stredoveku ako obdobia vedeckého oživenia a inovácie. Aspoň medzi tými, ktorí sa vzdelali v dejinách vedy...

    Grant vo svojej knihe Základy modernej vedy v stredoveku: Ich náboženské, inštitucionálne a intelektuálne kontexty (Cambridge, 1996) podrobne opisuje, ako predpokladal, že vývoj „novej filozofie“ v neskoršom, 16. storočí, ktorá sa stala modernou vedeckou metódou, nemal žiadnu silnú súvislosť so stredovekými predchodcami a bol do značnej miery nezávislým javom. Po kritickom preskúmaní tohto predpokladu však bol nútený dospieť k záveru, že „vedecká revolúcia“ by sa nemohla uskutočniť bez intelektuálnych a inštitucionálnych základov, ktoré pre ňu položili neskorší stredovekí myslitelia.

   Predstava stredoveku ako vedeckého „temného veku“, osvetleného slávnym svetlom renesancie, sa konečne začína korigovať aj v populárnejších dejinách. Kniha Jamesa Hannama s názvom Boží filozofi: Ako stredoveký svet položil základy modernej vedy (Icon, 2009) a novšia kniha Seba Falka Žiarivé vedy: Prekvapivý príbeh stredovekej vedy (Norton, 2020) pomohli sprístupniť toto presnejšie chápanie stredovekej vedy širšiemu publiku. 

Roger Bacon, stredoveký vedec

   Jednoduchým faktom však je, že Kopernik aj Galileo boli dedičmi dlhej tradície s hlbokými stredovekými koreňmi, nie statočnými rebelmi, ktorí vytvárali novú vedu ex nihilo. Predstava, že boli čisto výsledkom renesancie, ktorá sa radikálne rozišla s minulosťou, je opäť jednoznačne mylná. 

Zápisník Leonarda da Vinciho
zdroj : Expats france

 Každému školákovi ukazovali v škole ilustrácie zo zošitov Leonarda da Vinciho s náčrtmi lietajúceho stroja, protovrtuľníka a tanku podobného vojnového stroja a hovorili mu, že predstavuje nového inovatívneho ducha renesancie. Oslobodený od dusivých povier stredoveku, veľký Da Vinci údajne predbehol svoju dobu o stáročia, ale jeho odvážne myslenie, nespútaná fantázia a úžasné vynaliezavé schopnosti boli dôkazom ducha renesancie. Väčšina ľudí nikdy nepovie, že Leonardove zápisníky boli do značnej miery neznáme až do ich vydania v 19. storočí a hoci náčrty a čmáranice v nich určite naznačujú pozoruhodnú tvorivú myseľ, jeho vplyv na dejiny technológie je prakticky nulový. Praktické boli len niektoré z jeho často fantastických návrhov a existuje len málo dôkazov o tom, že mnohé z nich boli skutočne vyrobené. 

   A čo je dôležitejšie, Leonardo nebol nejakým úžasným novým druhom génia, ktorý vzišiel z úžasnej renesancie. Naopak, bol remeselníkom - umelcom, aký už dlho existoval v službách kniežat v stredoveku. Od týchto mužov sa očakávalo, že budú všestrannými inovátormi, ktorí riešia problémy, a preto ich mohli požiadať, aby namaľovali portrét, navrhli obliehací stroj alebo vykreslili zložitý odvodňovací systém na panstve svojho pána. Muži ako Leonardo, ktorí pracovali ako títo technickí všestranní majstri, sa s nápadmi v zápisníkoch, ako bol ten jeho, pohrávali po stáročia. 

 Približne dve storočia pred Leonardovým narodením si francúzsky inžinier, architekt, umelec a vynálezca Villard de Honnecourt tiež viedol zápisník, ktorý obsahoval náčrty a kresby strojov, praktických aj fantastických. Villardovo perpetuum mobile so siedmimi kladivami zavesenými na kolese, ktoré sa otáčalo okolo osi, by nikdy nefungovalo, podobne ako väčšina Leonardových špekulatívnych alebo fantastických nápadov. Hoci jeho vodná píla by možno aj fungovala. 

Perpetum mobile vo Villardovom zápisníku
zdroj : Museo Galileo - Mechanické prevážené koleso

   Je preto veľmi zvláštne, že väčšina ľudí považuje stredovek za obdobie technologickej stagnácie a renesanciu v tomto ohľade za jej opak. Je to v skutočnosti také zvláštne, že každý školák počul o Leonardovom náčrte lietajúceho stroja, ktorý by nikdy nelietal, no len málokto z nich počul o skutočnom klzáku Eilmera z Malmesbury z 11. storočia, ktorý nielenže mohol lietať, ale aj lietal. 

Eilmer z Malmesbury
zdroj : The wanderling - Lietajúci mních

   Podobne je veľmi zvláštne, že obdobie, ktoré bolo svedkom niektorých najvýznamnejších vynálezov a inovatívnych objavov predmodernej doby – ako sú mechanické hodiny, okuliare, účinný pušný prach a tlačiarenský lis – má stále povesť nedostatku technologických inovácií. 

   Čiastočne je to preto, že pojem „renesancia“ je zvláštne elastický a možno ho roztiahnuť rôznymi smermi tak, aby zahŕňal všetky možné historické detaily, pokiaľ zodpovedajú Burckhardtovskému naratívu. Jednoducho, niektoré veci z tohto obdobia sa považujú za úspechy renesancie, zatiaľ čo iné veci z toho istého obdobia sú stále „stredoveké“. Petrarca je teda súčasťou renesancie, ale čierna smrť sa odohráva v stredoveku. Dante a Boccaccio sú v renesancii, ale storočná vojna je stredoveká. Tlačiareň je vynálezom renesancie, ale Vojny ruží sú stredoveké. Takže máme zvláštne prekrývanie alebo konceptuálne kríženie, kde niektoré veci (hlavne tie, ktoré moderní ľudia považujú za „dobré“) patria do renesancie, zatiaľ čo iné veci, (hlavne tie, ktoré moderní ľudia považujú za „zlé“), patria do stredoveku. Tento paradox je dosť absurdný.

  Antiteisti sú tiež presvedčení, že renesancia znamenala akýsi odklon od náboženstva a povier. Túto myšlienku je ťažké udržať, keď sa pozrieme na spisy a záujmy humanistických učencov. Alebo dokonca na množstvo kresťanského umenia, ktoré tvorí akúkoľvek renesančnú zbierku alebo katalóg.

   Na rozdiel od spôsobu, akým antiteistickí polemici zobrazujú raný humanizmus, išlo o zásadne kresťanské hnutie. To by nemalo byť prekvapujúce, keďže všetci jeho hlavní predstavitelia boli veriaci kresťania v kresťanskej kultúre a prevažne veľmi zbožní veriaci. A to je jasne vidieť v témach, ktoré ich zamestnávali. Petrarca, Boccaccio, Salutati a Bruni, všetci podrobne písali na tému zlučiteľnosti štúdia a obdivovania pohanskej literatúry s kresťanskou vierou. Podobne Bessarion, Ficino, Pico, Lefèvre, Valla a Budé, všetci prispeli k diskusii o zosúladení kresťanskej viery so štúdiom pohanskej filozofie, pričom prví štyria argumentovali za to a druhí dvaja proti. A boli tiež dosť motivovaní teologickými a doktrinálnymi otázkami. 

   Salutati, Valla a Erasmus sa všetci zamýšľali nad slobodnou vôľou a predurčením. Petrarca, Salutati, Valla a Erasmus argumentovali za hodnotu sľubovaného rehoľného povolania. Valla, Landino, Acciaiuoli a Erasmus písali meditácie o sviatostiach. Manetti, Valla, Erasmus a Lefèvre prekladali a komentovali Bibliu, zatiaľ čo Traversari, Erasmus a Juan Luis Vives prekladali diela cirkevných otcov. Alberti, Bessarion, Flaminio, Manetti, Traversari a Valla písali životopisy svätých. Myšlienku, že tento humanizmus bol nejakým spôsobom silou, ktorá podkopávala kresťanstvo, je ťažké udržať, ak skutočne čítame nejakých humanistov z tohto obdobia.

  Obhajcovia mýtickej verzie renesancie sa snažia argumentovať, že toto oslabenie Cirkvi bolo výsledkom nového, slobodného ducha skúmania, ktorý údajne vládol v dôsledku humanizmu. No, skúmanie, ktoré humanisti zastupujú, nebolo úplne nové. Ani nebolo nijako zvlášť slobodné. Vzostup tlače v skutočnosti znamenal oveľa dôkladnejšie skúmanie publikovaných diel zo strany úradov a vďaka monitorovaniu a regulácii tlačiarenských a vydavateľských spoločností bola cenzúra a kontrola zo strany čoraz centralizovanejších a autoritárskych politických mocností, svetských aj cirkevných, v ranom novoveku oveľa účinnejšia ako predtým. 

   Burckhardt a jeho nástupcovia nám tiež hovoria, že renesanciu poháňal nový individualizmus a že to bol pôvod modernej doby jednotlivca, pričom predchádzajúce stredoveké koncepcie "ja" boli úplne komunitné a definované kmeňom, sektou alebo panskou komunitou. Toto tvrdenie bolo spochybňované už v Burckhardtovej dobe a odvtedy bolo do značnej miery vyvrátené. V knihe Larryho Siedentopa s názvom Vynájdenie jednotlivca: Počiatky západného liberalizmu (Allen Lane, 2014) sa podrobne argumentuje proti tomuto tvrdeniu a predkladá podstatné dôkazy o tom, že princíp základnej rovnosti všetkých jednotlivcov a dôležitosť individuálnych slobôd v skutočnosti vznikli v stredoveku z argumentov kanonických právnikov, teológov a filozofov.

   Prikrášlený a romantizovaný obraz renesancie historici v priebehu posledného storočia, ale najmä v posledných desaťročiach, systematicky korigovali. V roku 1977 Joan Kelly - Gadol vo svojej klasickej eseji „Mali ženy renesanciu?“ (v knihe Becoming Visible: Women in European History, Renate Bridenthai a Clandia Koonz, ed.s, Houghton Mifflin, 1977) prehodnotila tento koncept z feministickej perspektívy a dospela k záveru, že vo väčšine kľúčových ohľadov sa sloboda žien v období oslavovanom ako veľký civilizačný pokrok znížila. 

  Nedávno Catherine Fletcher podrobne opísala temnejšiu stránku tejto histórie. V knihe Krása a teror: Alternatívna história talianskej renesancie (Penguin, 2020) Fletcher predstavuje umenie, ktoré všetci tak dobre poznáme, v kontexte násilia, krviprelievania a vykorisťovania, ktoré bolo jeho pozadím. Tradičné, mýtické zobrazenie renesancie má tendenciu ignorovať túto skutočnosť, aby kontrast s „temnejším“ a „poverčivejším“ stredovekom bol ešte výraznejší. Vojny sa však v ranom novoveku stali rozsiahlejšími, ničivejšími a smrteľnejšími, čím zatienili čokoľvek v stredoveku. 

   Veda a matematika pokročili, ale rovnako aj štúdie, ktoré dnes považujeme za stelesnenie povier: astrológia, mágia a démonológia. Čarodejnícke šialenstvo – niečo ďalšie, čo je v populárnej kultúre spojené s konceptom „stredoveku“ – nebolo stredovekým fenoménom: bol to raný novovek. Napriek tomu by termín „hon na čarodejnice renesancie a osvietenstva“ pre väčšinu ľudí znel „nesprávne“.

   Niet pochýb o tom, že v 15. až 17. storočí vznikli nové myšlienky, nové poznatky a odlišné umenie. No, staromódnu myšlienku, že sa to všetko začalo zásadným a náhlym zlomom, ktorým je mýtus „renesancie“, už historici nezastávajú, nech je akokoľvek milovaná antiteistami. Dve dobré nedávne knihy o tom, ako a prečo došlo k renesancii,  - Útek z Ríma: Zlyhanie impéria a cesta k prosperite (Walter Scheidel, Princeton, 2019) a Na hrane: Reformácia, renesancia a štyridsať rokov, ktoré otriasli svetom (Patrick Wyman, Twelve, 2021), to vynikajúco opisujú. 

   Mýtická koncepcia „renesancie“ sa naďalej šíri v populárnej kultúre, pretože ide o úhľadný a jednoduchý príbeh. Chápanie histórie niektorých novinárov je žalostné, pretože nepochopili stredovek a všetko, čo sa dá nazvať „renesanciou“. 

  História nikdy nie je úhľadná a jednoduchá. Stredoškolákom a bežným čitateľom možno odpustiť, že bezstarostne akceptujú ahistorickú bájku o renesancii. Ale ľudia, ktorí tvrdia, že sú racionalisti, ktorí si overujú fakty a rešpektujú vedecké a odborné názory, by sa nemali spoliehať na zastaraný romantizmus 19. storočia.

Zdroj :

History for atheists - Veľké mýty 13: Renesančný mýtus

🔹️ Prečítajte si tiež : 

Hon na čarodejnice - podľa čarodejnice

Skomolená rozprávka o Giordanovi Brunovi

🔹️ Témy :  

---》 História - TEMNÝ NOVOVEK 🔸️

---》 História - ZLATÝ STREDOVEK 🔹️