Kardinál a arcibiskup
Patrón katechétov, biskupov
Sviatok: 4. november
2. 10. 1538 - 3. 11. 1584
 |
svätý Karol Boromejský
zdroj : Svätí - tradičné katolícke životopisy svätých |
Narodil sa 2. októbra na rodinnom zámku v Arone neďaleko Lago Maggiore (Veľkého jazera) v Taliansku.
Svätý Karol Boromejský, ktorého svätá cirkev ako veľkého opraviteľa kázne cirkevnej zvelebuje, narodil sa v hornej Itálii v zámku Aróne, ktorý na južnej strane Jazera väčšieho, Lago maggiore zvaného, v čarokrásnom kraji, asi 4 míle od Milána vzdialeného, leží.
Karol bol synom grófa Gilberta Borromeo a Margaréty Medici, sestry pápeža Pia IV. Rodičia mali spolu šesť detí.
Otec jeho bol Gilbert z Borrome a pochádzal zo staroslávnej šľachtickej, bohatej rodiny milánskej. Matka menovala sa Margaretha a pochádzala z panujúcej rodiny Medicis i bola sestrou kardinála Jána Angela, ktorý pod menom Pius IV. na stolicu pápežskú vystúpil.
Obaja rodičia boli veľmi nábožní a oproti trpiacim blížnym horeli útlou, obetavou láskavosťou.
Už od útleho veku sa prejavovali u neho vlastnosti, ktoré potom neskôr veľmi dobre využil v službe Cirkvi – bol tichý, vážny, pobožný, neznášal lož.
Už v útlej mladosti synáčkovej objavovalo sa veľké nadanie duševné a zvláštne posvätenie. Preto venovali ho šľachetní rodičia službe Božej.
Mladučký bohatý šľachtic Karol bol vážneho držania, tichý, veľmi pobožný. Stránil sa veselých zábav detských a najmä detí rozpustilých a nenávidel každú i tú najmenšiu a v žarte prednesenú - lož.
Podľa niektorých prameňov už vo veku sedem rokov, podľa iných vo veku dvanásť rokov prijal tonzúru a tak sa stal členom milánskeho duchovenstva. Keď mal deväť rokov, zomrela mu mama. Otec sa znovu oženil.
Karol po výbornej výchove doma prešiel na štúdiá do Milána.
Po príkladnom vychovaní domácom prešiel zbožný chlapček do Milána, kde učil sa latinskej reči a pekným umeniam a vedám.
Bol príkladným žiakom, nosieval úhľadné rúcho, avšak jednoduché, lebo samoľúbosť a nadutosť veľmožská boli mu cudzími. Prv, než vstúpil do veku mládeneckého, nosieval už rúcho duchovné.
Strýc Julius Cesar Borromejský prepustil mladíkovi bohaté opátstvo, ktoré sa nachádzalo neďaleko Aróny. Časť dôchodkov použil svätý mladík ku vedeckému vzdelaniu svojmu, väčšiu časť venoval chudobným.
Žil veľmi skromným a jednoduchým životom. V roku 1552 začal študovať právo v Pavii.
V šestnástom roku svojho prešiel svätý mládenec na vysoké školy do Pavie, aby sa učil vedám bohosloveckým a cirkevnému svetskému právu.
Napriek rozpustilým praktikám spolužiakov sa zachoval čistý od svetských radovánok a roztopašností.
Tieto vysoké školy navštevovalo veľké množstvo študujúcich zo všetkých strán sveta. Medzi nimi bolo mnoho ľahkomyselných a nemravných mladíkov. Sv. Karol Borromejský stránil sa každej hlučnej schôdzky a zábavy a s vytrvalým zapálením pestoval vedy.
A pritom venoval nejednu hodinu dennú a nočnú rozjímaniu a modlitbe. Pristupoval dľa príkladu rodičovského každý týždeň ku sv. spovedi a ku sv. prijímaniu.
 |
sv. Karol Boromejský
zdroj : Svätí - tradičné katolícke životopisy svätých |
V roku 1558 mu zomrel otec. Načas musel odísť domov usporiadať rodinné veci, ale čoskoro sa vrátil a študoval ďalej.
Roku 1558 zomrel zbožný otec jeho Gilbert Borromejský. A preto musel usilovný študent v Pavii učenie svoje načas pretrhnúť a do Milána odísť.
Sotva že boli usporiadané záležitosti rodinné, navrátil sa veduchtivý mládenec zase do Pavie, i pokračoval horlivo v osvojení si potrebných vied.
Doktorát z práva získal roku 1559. Hneď potom odišiel domov a začal sa chystať na kňazstvo.
Keď učenie dokončil, obdržal dôstojnosť doktorskú (učeneckú). Odišiel na rodný zámok svoj Arónu a chystal sa svedomito ku stavu kňazskému.
V tom istom roku bol zvolený za pápeža Ján Angelo Medici, brat Karolovej matky, a prijal meno Pius IV.
Roku 1559 zomrel pápež Pavol IV. a ujec, kardinál Ján Angelus Medicis, bol povýšený na prestol pápežský pod menom Pius IV.
Rodina a celé Miláno plesalo nad touto udalosťou, iba zbožný mládenec bol ľahostajný, neprejavoval žiadnu radosť. Utiahol sa do chrámu Božieho a dlho sa skrúšene modlil.
Márne vyzýval ho starší brat, aby s ním do Ríma išiel a ujcovi sa poklonil. On ostal v Miláne, žil utiahnuto, modlieval sa i študoval.
V roku 1560 vymenoval pápež svojho synovca za kardinála a za administrátora milánskej diecézy.
Avšak nezadlho bol povolaný od samého pápeža do Ríma, ktorý mu štátny úrad dal.
Karol nebol ani len kňazom a s plačom prosil svojho uja, aby ho tej hodnosti zbavil. Pápež, aj keď ho obvinili z rodinkárstva, vedel, čo robí, takže jeho prosbe nevyhovel.
Nezadlho bol vyvolený za kardinála a krátky čas za tým za arcibiskupa do Milána. Vtedy nemal sv. Karol Borromejský skoro ani 23 rokov i vylieval v pokore horké slzy a prosil ujca, aby ho slabého touto vysokou dôstojnosťou neobťažoval.
Ale bol nútený vyplniť vôľu pápežovu. Vtedy posmievali sa mnohí zlí a závistní ľudia pápežovi, že tu vysokú dôstojnosť mladému pokrvnému svojmu udelil, a nie zaslúžilým, skúseným mužom. Avšak v krátkom čase boli zahanbení posmievači a odobrovali voľbu pápežovu.
A zakrátko sa ukázalo, že to bola zo strany pápeža veľmi rozumná voľba. Kardinála Borromea síce trápilo, že môže vykonávať svoj úrad administrátora diecézy len cez zástupcu, no na druhej strane má veľkú zásluhu v obnovení Tridentského koncilu, ktorý bol viackrát prerušený.
Sv. Karol Boromejský žil veľmi jednoducho, denne rástla prísnosť jeho oproti sebe samému. Celé noci trávieval na modlitbách, staroslivo plnil povinnosti svoje, riadil všetko podivnou múdrosťou. Bol láskavý k podriadeným i pravou rukou a podporou pápežovou.
Ale sv. mladý muž nebol v Ríme spokojný. Trápilo ho, že vysoké povinnosti svoje ako arcibiskup milánsky osobne konať nemôže.
Toho času prišiel do Ríma zbožný a učený Bartolomej, arcibiskup z Bragy. Hneď pri príchode jeho ponáhľal sa sv. Karol k nemu a riekol :
"Už dávno prosím Boha usilovne, aby ma osvietil, čo mám robiť. Vidíte položenie moje... Čože mám robiť v tomto mladom veku bez skúsenosti, bez inej pomoci, než je žiadosť, aby som milosť Božiu dosiahol? Cítim v sebe veľkú lásku ku pokániu,... niekedy myslím si, že okovy svoje strasiem a do kláštora sa utiahnem, aby som tam žil, akoby iba Boh a ja na svete bol."
Arcibiskup radil mu, aby ostal, kde je. Svätý Karol ho objal a riekol : "Boh priviedol vás pre mňa do Ríma a ja som oslobodený teraz od veľkej ťarchy. Budem sa usilovať plniť svedomito vôľu Božiu."
A účinkoval výdatne pri boku pápeža v ťažkých a vážnych časoch. Vtedy zasadal všeobecný snem v Tridente. Keďže sv. Karol Borromejský stál v úzskom spojení so svätou stolicou, zúčastnil sa i osobne na všeobecnom sneme cirkevnom.
 |
sv. Karol Boromejský
zdroj : Svätí - tradičné katolícke životopisy svätých |
Pápež ho vymenoval aj do komisie, ktorá mala dohliadať na uskutočňovanie potvrdených záverov koncilu. Okrem toho má Karol veľkú zásluhu v zlepšení cirkevnej disciplíny, v zakladaní seminárov pre výchovu a formáciu nových kňazov. Pod jeho vedením sa zostavoval nový katechizmus, misál a rubriky (liturgické pravidlá).
Horlivosťou jeho poponáhľali sa biskupi a panovníci častoráz pretrhovaný snem cirkevný šťastlivo v roku 1563 zakončiť.
Veľký vplyv mal sv. Karol i na polepšenie kázne cirkevnej, na zakladanie seminárov, prácou jeho a pod jeho dozorom bol vydaný katechizmus tridentský v roku 1566, boli ustálené rituál a pravidlá obradné.
V roku 1563 zomrel jeho starší brat Frederico. Keďže nezanechal potomka, mnohí radili Karolovi, aby sa vzdal duchovnej dráhy a oženil sa. No on urobil koniec týmto presviedčaniam a 17. júla 1563 sa dal vysvätiť za kňaza. Nemal záujem o veci sveta. V tom istom roku v decembri prijal aj biskupskú vysviacku. Stále však venoval všetky sily koncilu.
Až na jeseň v roku 1565 sa mu podarilo prísť do Milána.
Po skončenom sneme cirkevnom dosiahol svätý Karol roku 1564 na mnohé prosby dovolenie od pápeža, že mohol za 6 rokov v sídelnom arcibiskupskom meste svojom, v Miláne, bývať.
Obyvatelia privítali arcipastiera svojho s veľkou radosťou a slávou. Ale tá sláva pokorného muža netešila. Zvolal početnú synodu (miestny snem cirkevný) k tomu cieľu, aby to, čo v sneme Tridentskom bolo ustanovené, do života sa uviedlo.
Avšak stalo sa, že ujec jeho, pápež Pius IV. nebezpečne ochorel. Vybral sa do Ríma. A keď tam počul, že sv. Otec isto zomrie, išiel hneď k nemu a hovoril :
"Svätý otče a drahý ujček môj! Všetky myšlienky vaše nech sú k Bohu obrátené. Pohliadnite na Ježiša, Ukrižovaného, ktorý je jedinou nádejou našou v živote a v smrti..."
V roku 1565 v decembri pápež zomrel.
Pápež prijal z rúk jeho sväté sviatosti zomierajúcich a usnul v náručí jeho dňa 1. decembra 1565 v 76. roku svojom.
Kardináli chceli zvoliť za pápeža Karola. On ich však odhovoril. V januári zvolili teda za pápeža kardinála Michala Ghislieriho, ktorý si dal meno Pius V.
Svätý vnuk zomrelého pápeža Pia IV. pôsobil výdatne pri voľbe nového nástupcu svätého Petra u ostatných kardinálov v prospech Michala Ghislieriho, ktorý u ujca jeho v nemilosti býval. I bol vyvolený skutočne v roku 1566, dňa 7. januára tento zbožný muž za pápeža a prijal meno Pius V.
Aj on úzko spolupracoval s Karolom. Chcel, aby zostal v Ríme. On sa však nedal zdržať. Odišiel do Milána.
Novo vyvolený pápež Pius V. prehováral všemožne svätého Karola Borromejského, aby v Ríme pri boku jeho ostal a bol mu nápomocný. Ale sv. arcibiskup nedal sa pri dvore najvyššieho pastiera udržať, lebo chcel neporiadky v arcibiskupstve svojom napraviť.
I odišiel s požehnaním pápežským do Milána. Bolo to v apríli roku 1566, keď sa sv. Karol do sídelného mesta svojho navrátil. I začal hneď pracovať na vinici, ktorú mu Pán zveril.
Na svojom biskupstve hneď po príchode spravil radikálny poriadok. Odložil drahé rúcha, žil veľmi skromne a viedol k tomu aj svojich veriacich. Jedol veľmi skromne. Prísne dbal o morálku zamestnancov na biskupstve.
Spasiteľné opravy svoje začal vo vlastnom dome, aby veriacich k nasledovaniu povzbudil. Odložil hodvábne rúcho a šatil sa jednoducho. I začal veľmi prísny život viesť. Za sluhov vyvolil si zbožných skúsených kresťanov, ktorí ako v práci, tak i v nábožnosti iným za príklad mali slúžiť.
Mäsité pokrmy požívali iba tri mesiace v roku. Svätý arcipastier jedával pri tom istom stole s domácimi svojimi.
Neskôr začal sv. Karol ešte prísnejšie žiť. Ku koncu života svojho nejedával inšie iba chlieb a vo sviatky a v nedeľu i trochu strovy a sušené figy. Nápojom jeho bola voda. Telo svoje mŕtvil všemožne. Pod biskupským rúchom nosiaval drsné kajúcne rúcho, často sa bičoval.
Dôchodky z rodičovských majetkov venoval chudobným, na údržbu chrámov a na domácnosť. Vlastný zdedený majetok venoval na chod seminárov. Majetok, ktorý zdedil po bratovi, predal a peniaze rozdal chudobným.
Dôchodky svoje rozdelil takým spôsobom, že časť venoval chudobným, druhú časť vydržiavaniu chrámov a tretiu časť domácnosti svojej. Vlastný majetok svoj používal k zbožným základinám, najmä na udržiavanie seminárov.
Po smrti staršieho brata svojho zdedil mnohé majetky. Tieto predal a vyše stotisíc zlatých rozdal chudobným.
V paláci jeho nebolo strieborného a zlatého náčinia, lebo to všetko popredal prisvojom príchode do Milána a rozdal chudobným. Slobodný čas venoval ustavičnej modlitbe. Hodiny cirkevné modlieval sa na kolenách, a to i vtedy, keď bol nemocný.
Všetky sily venoval obnoveniu života viery v biskupstve, ktoré osemdesiat rokov nemalo svojho pastiera a bolo veľmi zanedbané.
I zanedbanému arcibiskupstvu, ktoré vyše 80 rokov nemalo vlastného pastiera, ale iba povereníkmi bývalo spravované, venoval sv. Karol Borromejský veľkú starostlivosť. Arcibiskupstvo bolo veľmi rozsiahle, veď malo vyše 600.000 veriacich, 800 fár, 150 kláštorov. A všade bolo badať neporiadok.
V roku 1566 založil veľký seminár a tri menšie.
Roku 1566 založil v Miláne veľký seminár a iné menšie tri, aby v nich zbožných a učených kňazov mohol vychovať, ktorí by viedli pokazený ľud na cestu spasenia...
Chodil peši po celej diecéze a zavádzal reformy a poriadok. Nie všetkým to bolo po vôli.
Viac ráz precestoval celú diecézu svoju. Na apoštolských cestách svojich chodieval pešky, s palicou v ruke, s nošou na pleciach. Chodil po neschodných chodníkoch, znášal zimu, hlad, smäd a nehody povetria, aby vyhľadával poblúdené ovce a privádzal do ovčinca Pánovho. Obrátil mnohých zatvrdilých hriešnikov.
Každý chudobný a biedny človek mal voľný prístup k sv. arcipastierovi a každému napomohol, každého poučil, potešil. Po celej hornej Itálii, ba i v okolitých krajinách bol zvelebovaný sv. Karol Borromejský ako zbožný, láskavý a horlivý otec duchovný.
Zbožným a spravodlivým ľuďom bol anjelom strážcom, ale neľúbil sa bezbožníkom. Zatvrdilí neverci najali veľkými peniazmi zločinca, aby sv. arcibiskupa zavraždil.
 |
| zdroj : Svätí - tradičné katolícke životopisy svätých |
Karol prežil dokonca aj atentát, keď na neho pri modlitbe v kaplnke vystrelili.
Podplatený zločinec striehol na príležitosť, vkĺzol tajne do kaplnky, v ktorej sv. Karol s domácimi svojimi sa modlil. Všetci prítomní kľačali a prespevovali žalmy ku cti Božej, keď zahučal výstrel. Guľka zasiahla svätého.
Naľakaní sluhovia pribehli k nemu, ale on pokojne kľačal, i keď si myslel, že je nebezpečne zranený. I rozkázal, aby sa pokračovalo v speve, lebo chcel, aby vrah slobodne mohol ujsť.
Po pobožnostiach zbadali, že guľka vnikla iba do rúcha sv. Karola a ku podivu všetkých prítombých, odrela mu iba trochu kožu na tele.
Vrchnosť svetská vypátrala vraha. Svätý arcibiskup robil všetko možné, aby vrahovi bolo odpustené. Ale prísny zákon odsúdil k smrti bezbožného vraha.
O svojich veriacich sa staral aj v časoch moru a hladu. Nedbal na nebezpečenstvá, keď ho napomínali, mal jedinú odpoveď: „Dobrý pastier dá aj život za svoje ovce.“ Na odvrátenie moru konal kajúcne pobožnosti, modlitby a postil sa. Mor pominul až na Vianoce 1577, po vyše ročnom trvaní.
Láska k blížnym sv. Karola Borromejského objavila sa najskvelejšie vtedy, keď v roku 1576 v Miláne zúrivý mor pustošil. Veľmoži a bohatí mešťania utekali z nešťastného mesta. Sv. arcibiskup bol vzdialený v odľahlom kraji okresu svojho, keď slyšal tú smutnú správu. Hneď ponáhľal sa domov, a keď sa priblížil k bráne mesta, vybehli mu v ústrety ľudia, zalamovali rukami, bedákali a prosili ho o pomoc. Svetský predstavený nešťastného mesta márne napomínal sv. arcibiskupa, aby sa zachránil.
Svätý riekol : "Dobrý pastier dáva život svoj za ovce svoje, iba nájomník uteká, lebo nie sú ovce jeho." Ostal v nešťastnom meste a obetoval život svoj v službe Božej a v neúnavnej práci okolo morom nakazených vo svojich domoch a tých, ktorí bez všetkej pomoci na uliciach ležali. Udeľoval im neohrozene sv. sviatosti zomierajúcich, prinášal im útechu a pomoc pre telo a dušu.
 |
| zdroj : Svätí - tradičné katolícke životopisy svätých |
Založil aj nemocnicu, dievčenský sirotinec a rôzne iné spolky a bratstvá. Karol z vďačnosti dal postaviť kostol sv. Šebastiána.
Zariadil nemocnice von z mesta, do ktorých morovou ranou nakazených dával odnášať. Všetky útrovy sám niesol, ba i z palácu svojho dal poodnášať do nemocníc všetko náradie a náčinie, aby nemocní úľavy dosiahli. I všetkých hrobárov sám platil. Aby núdzu, ktorá následkom moru v meste medzi chudobnejším ľudom nastala, uľavil, odpredal posledné panstvo svoje Doriu a 80.000 zlatých rozdal chudobným.
 |
| zdroj : Svätí - tradičné katolícke životopisy svätých |
Áno, predal všetko, čo mal i lôžko svoje a spával na holých doskách. Modlil sa, prosil Boha o zmilovanie, celé noci preplakal a napomínal veriacich, aby pôstom, modlitbou a pokánim hnev Boha umenšiť pomáhali.
I nariadil trojdňové pobožnosti. Chodil s povrazom okolo krku, s popolom na hlave, s bosými nohami a s krížom v ruke v slávnostnom sprievode ulicami Milána i vzýval milostivého Boha, aby jeho samého potrestal, len aby ušetril ľud svoj.
Rozplakaný ľud dával sa na pokánie. Neúmornou prácou sv. Karol celkom bol zoslabený, ale neustával pomáhať nešťastníkom a milostivého Boha vzývať. Umorený nenachádzal častoráz doma ani kúska chleba.
Na sviatky vianočné oznámil sv. Karol mestu, že sa Boh nad nimi zmiloval. A morová rana skutočne prestala.
Po tom dopustení Božom žil sv. Karol Boromejský ešte 7 rokov.
 |
| zdroj : Svätí - tradičné katolícke životopisy svätých |
Vďaky sa mu od miestnych predstaviteľov mesta veru nedostalo a obžalovali ho u pápeža Gregora XIII. No on po preskúmaní všetky žaloby zamietol ako neodôvodnené a Karol mohol ďalej pokračovať vo svojej činnosti.
Sedem rokov nato, v roku 1584 v októbri ochorel na zimnicu. Napriek tomu sa vybral do Švajčiarska, kde otvárali nové kolégium. Na spiatočnej ceste do Milána sa musel zastaviť v Arone, v kláštore jezuitov. 2. novembra ho loďkou previezli do Milána. Nasledujúci deň večer okolo deviatej zomrel. Dožil sa len štyridsaťšesť rokov. Bol úplne vyčerpaný.
Slávny kardinál a arcibiskup žil v paláci svojom ako najprísnejší pustovník. Začiatkom roku 1584 podotkol v kázni svojej, že blíži sa posledná hodinka jeho. Bolo mu to iste zjavené, ale v pokore svojej to nevyslovil.
I odišiel s duchovným vodcom svojim Adornom do samoty na vrch Verallo. V tejto samote trávieval denne 6 hodín v rozjímaní o umučení Pána Ježiša Krista. Dňa 24. upadol do zimnice, ktorá 3 dni trvala. Spovedný otec napomenul ho, aby prísne pokánie dokončil. Uposlúchol a dal sa zaviesť do Milána, kam vo slávnosť všetkých verných dušičiek zavítal. Nemoc zhoršila sa a lekári určili blízku smrť. S radosťou prijal sv. sviatosti zomierajúcich všetok majetok svoj poručil chrámu a chudobným.
Keď cítil blízkosť smrti, dal si predčítavať umučenie Vykupiteľovo a prelieval horké slzy. Požehnal prítomných, uprel zrak svoj na sv. kríž, ktorý držal v rukách, usmial sa radostne i oddal dušu svoju Pánovi so slovami : "Hľa, už idem!"
To sa stalo večerom dňa 3. novembra roku 1584. Dožil iba 46 rokov požehnaného života svojho.
Za mohutnej účasti ľudu ho pochovali 7. novembra do zeme pod podlahou arcibiskupského chrámu. Za svätého bol vyhlásený v roku 1610 pápežom Pavlom V.
Nad smrťou sv. Karola Borromejského žialilo celé mesto Miláno i celá cirkev. Najviac žialili chudobní, ktorých bol najláskavejším otcom. Telesné ostatky jeho boli pochované slávnym spôsobom v chráme arcibiskupskom. Na hrobe jeho stali sa mnohé divy.
Pápež Pavol V. vyhlásil ho už 9 rokov po blahoslavenej smrti za svätého a v bulle svojej (v pastierskom liste) nazval ho "mučeníkom lásky, skvelým vzorom pre pastierov a pre ovečky, anjelom v podobe ľudskej".
 |
"Mor je len telesná choroba,
ktorá predchádza smrti,
ale tvrdosť srdca,
ktorá odmieta počúvať Pánov hlas,
je choroba oveľa väčšia.
Koľko obetí si už vyžiadala táto choroba!"
sv. Karol Boromejský
|
A hľa, vlastná matka dožila sa ešte toho neslýchaného šťastia, že sa modlievať mohla pred oltárom, ktorý obraz synov ozdoboval : "Svätý Karol, oroduj za matku svoju."
Ostatky jeho doposiaľ odpočívajú v chráme arcibiskupskom v Miláne v rakvi kryštálovej, že ho možno vidieť.
Svätý Karol Borromejský vyobrazuje sa v rúchu kardinálskom, s povrazom na ramenách, pri ňom nosiči mŕtvol alebo hroby.
 |
| zdroj : Svätí - tradičné katolícke životopisy svätých |
Zachovaj, ó Pane, cirkev svoju
skrze ustavičnú ochranu
svätého Karola,
biskupa a vyznávača svojho
a daj, aby nás jeho orodovanie
duchovno - pastierskou
starostlivosťou osláveného,
v láske k Tebe
horlivejšími učinila.
Skrze Pána nášho Ježiša Krista.
Amen.
Tento svätec mal veľký podiel na Tridentskom koncile, ktorý sa rázne a jasne vysporiadal s protestantizmom.
Tridentský koncil mal tak rozsiahly ozdravujúci vplyv na Cirkev, že nebolo treba zvolávať koncil až 300 rokov.
Sv.Karol Borromejský horlivým pôsobením šťastne dokončil v roku 1563 všeobecný snem v Tridente. Tak zvanými "opraviteľmi viery a mravov" veľmi otrasená bola v základoch svojich cirkev v 16. storočí.
Nepovolaní novotári popierali a zohavovali učenie Kristovo a mnohých vlažných kresťanov zviedlu k nevere. Vystupovali ako opravitelia mravov, sami nemravní. Veľmoži a prostý ľud, svetskí i duchovní ľudia žili bezbožne.
Treba bola oprava mravov. Sv. Karol ukázal, ako treba opravovať mravy, ako sa treba zapierať, aby sa i druhí zapierali.
Nie tak robili "opravitelia" - reformátori nepovolaní 16. storočia. Neopravili seba, neopravili mravy blížnych. Dôkazom toho je Luther a panovník Filip Hesenský, ktorému dovolili "reformátori" pri živote zákonitej ešte i druhú manželku si vziať, aby vraj diabol nemal nad ním moc.
Opravdivá reformácia s ľudstvom sa stala uzavretím všeobecného snemu v Tridente, na ktorom sv. Karol Borromejský ako hviezda sa skvel.
Čo bolo skazeného, odpadlo od sv. cirkvi a bolo vylúčené z nej. Osviežila sa znovu učiteľmi dľa Srdca Kristovho, akými boli - sv. Karol Borromejský, sv. Ignác z Loyoly, sv. František Xaverský - a kto by vypočítal tých mužov Božich, ktorí sami seba zapierali čo najprísnejšie... Snem Tridentský, na ktorom pôsobil sv. Karol, vyriekol, ktorá je pravá viera sv. cirkvi, ktorú Kristus Pán ustanovil.
A čo snem vyriekol, to bolo neskôr dôkladnou vedou vyložené. Od toho času prekvitá svätá cirkev! Za odpadlíkov európskych získali horliví a hrdinskí misionári v iných čiastkach sveta skvelé náhrady. Semináre, ktoré uviedol sv. Karol Borromejský, vysielajú svojich pracovníkov do celého sveta.
To skúsili tí, ktorí morovou ranou boli obťažení, i chudobní a núdzni. Keď spravodlivý Boh trestal hriešnikov morovou ranou, považoval sa svätý za najväčšieho hriešnika a vzdychal k Bohu, aby ľud svoj ušetril.
Zdroje :
🔹️ Téma :
----》 Svätí ✟
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára