V stredoveku boli dve nebezpečné sekty, s ktorými mala Cirkev veľa práce. Katari a tou druhou bola sekta valdénskych. Čo do povahy a vzniku sú úplne rozličné, preto každá napáda Cirkev z iného stanoviska.
Sektu katarov nezrodili stredoveké cirkevné pomery; ale nadviazala na staroveké pohanské a gnosticko-manichejské bludy.
Sekta valdénskych však vyrástla z Cirkvi ako reakcia na jej stredoveký vývin. Táto sekta sa opiera o kresťanský podklad.
Zodpovedne ich rozličným povahám ináč sa postavila i Cirkev vo svojej obrane proti katarom a ináč proti valdénskym.
Sv. František a jeho bratia uskutočňovali svoj ideál apoštolskej chudoby a kázania v najvernejšej podriadenosti Cirkvi a v úplnom súlade s ňou.
Valdénski mali ten istý program, ale v jeho prevedení dostali sa do protivy s Cirkvou a stali sa sektou.
Video Valdénski
si môžte pozrieť na youtube.
Ich zakladateľom je Peter Valdes (Valdo), bohatý kupec v Lyone, ktorý čítaním Písma sv. a príkladom sv. Alexa povzbudený, rozdal r. 1173 svoj majetok chudobným a v domnienke, že je povolaný k vyšším veciam, vystúpil pred ľud ako kazateľ pokánia, hoci bol len laik a teologicky nevzdelaný. Čoskoro získal si mnohých prívržencov, ktorí podľa predpisu evanjelia (Luk. 10, 1) po dvoch vychádzali medzi ľud, aby potulne kázali o chudobe v biednom obleku. Nazývali sa chudobní z Lyonu, insabbatati (nosievali len drevené sandály, sabots) alebo humiliáti, neskoršie podľa zakladateľa valdénski.
Keďže kázali bez cirkevného dovolenia (nedostatočne teologicky vzdelaní a dopúšťali sa ostrej kritiky kléru, lyonský arcibiskup zakázal im kázať.
Lyonská synoda (1179) dovolila im potulné kázanie s podmienkou, že sa podrobia cirk. dozoru. Avšak oni si toho nie dlho všímali. Pápež Lucius III. r. 1184 vyobcoval ich ako kacírov.
Náuka. Valdénski učili, že Písmo sv. je jediným prameňom viery; tradícii nepripisovali nijakej autority. Zavrhovali celú cirkevnú hierarchiu, pápeža pokladali za hlavu všetkých bludárov, zakázali poslušnosť jemu a všetkým prelátom. Zamietali všetko, čo sa nedá (podľa nich) dokázať priamo z náuky Kristovej a apoštolov: sviatky, pôsty, bohoslužbu, benedikcie, púte, odpustky, náuku o očistci, modlitby za mŕtvych, prísahu, vojenskú službu a trest smrti. Členovia sekty delili sa na dokonalých, ktorí boli potulnými kazateľmi a živili sa len almužnou a jednoduchých veriacich (credentes), ktorí mohli žiť v manželstve, mali majetok ale museli sa vyhýbať každej nádhere a rozmaru. Druhy valdénskych. Valdénski sa ešte za života zakladateľa rozdelili na dve skupiny: francúzsku a lombardskú. Francúzska skupina i pri svojich zvláštnostiach sa usilovala udržať spojenie s katolíckou Cirkvou.
Lombardská skupina bola radikálnejšia. Trvala na tom, že platnosť sviatostí závisí od osobnej hodnosti udeľovateľa, preto zavrhla sviatosti, udelené katolíckymi biskupmi a kňazmi, volila si biskupov a zriadila vlastnú bohoslužbu. Táto skupina vyvinula veľkú aktivitu a rozšírila sa v Nemecku, Poľsku, Čechách a Morave a v Uhrách. (Valdes vypudený z Francúzska zomrel v Čechách.)
Český husitizmus najmä „bratríci“ majú svoj pôvod medzi iným i vo valdénskych.
Francúzski valdénski splynuli neskoršie s kalvinizmom, v Nemecku s luteranizmom. V Taliansku (v Piemonte) i dnes ich žije asi 30.000.
Vo valdénskych vystupuje v stredoveku po prvý raz väčšia organizovaná laická spoločnosť, ktorá si chce riešiť otázky spasenia nezávisle od kňazstva. Charakteristický príznak ďalších časov, keď stredoveký klerikalizmus buď úplne odstránili, alebo ho silne zúžili.
Katolícka cirkev teda pristúpila k inkvizícii a prinajmenšom spočiatku, pracovala trpezlivo a sústredila sa na dialóg, aby priviedla heretikov späť do Cirkvi.
Boli vymenovaní rôzni inkvizítori, ktorí s neúnavným zápalom pracovali pozdĺž ligúrskych a piemontských údolí, kde sa valdénski skrývali a presvedčili mnohých heretikov, aby sa vzdali prísahy valdénskych. Rôzne valdénske skupiny a iné sekty reagovali väčšinou násilne zabíjaním rôznych inkvizítorov vymenovaných pápežom.
V roku 1365 bol zavraždený inkvizítor Pietro da Ruffia, v roku 1374 bol zavraždený aj jeho nástupca Antonio Pavonio, v roku 1466 prišiel rad na inkvizítora Bartolomea Cerveriho.
Čoskoro sa situácia zhoršila a valdenčania začali byť prenasledovaní. Striedali sa prenasledovania a náboženský pokoj, valdénski však vždy reagujú represáliami a potom sa ukrývajú v horách. Niektorí stále hľadajú vonkajší kontakt s Cirkvou pre sviatosti, ako je krst a Eucharistia, zatiaľ čo iní si začínajú vytvárať svoje vlastné uctievanie.
Pod popudom inkvizície, ktorá sa prostredníctvom kázania snažila zastaviť rozvoj herézy, podrobila piemontská a španielska vláda Valdenčanov tvrdým opatreniam zameraným na obmedzenie ich rozvoja. Valdenčania zareagovali rozhodne a vôbec nie ochotní prijať reštriktívne opatrenia, prešli do protiútoku vraždami a ničením katolíckych symbolov a kostolov. To všetko viedlo v Piemonte k tvrdým represiám zo strany savojskej armády, k takzvaným „Piemontským veľkonočným sviatkom“, akejsi savojsko-valdenskej vojne, ktorá v roku 1654 vyústila do smrti viac ako tisíc valdenských a v Kalábrii bolo 6.000 obetí.
Aj keď je historicky veľkou chybou posudzovať fakty minulosti našou modernou perspektívou, ktorá si viac uvedomuje úctu k ľudskému životu, a aj keď je pravda, že Katolícka cirkev bola pohnutá úmyslami smerujúcimi k dobrému účelu na obranu viery, na obnovenie spravodlivosti a sociálneho mieru, pápež František sa za tieto činy ospravedlnil.
Stredoveké herézy však, najmä katarov a valdénskych, porušovali nielen cirkevnú disciplínu, ale ohrozovali i štátny a spoločenský poriadok. Rušili manželstvo, rodinu, súkromný majetok a keby boli zvíťazili, bolo by to znamenalo spoločenský rozvrat a návrat k barbarstvu a pohanskej samopašnosti.
Je zaujímavé porovnanie so svätým Františkom, ktorý približne v rovnakom čase robí zhruba to isté, čo Valdo. Ale vždy sa podriaďuje absolútnej poslušnosti pápežovi a vedeniu Cirkvi. Týmto spôsobom sa františkánskej „revolúcii“ darí prinášať zmeny vo vnútri Cirkvi, a nie bezvýznamné. Alebo sa mu darí zaviesť novú katolícku spiritualitu, z ktorej majú úžitok všetci.
Svätý František nezaložil novú cirkev,
ale opravoval pravú Cirkev.
Valdes sa nepodriadil Cirkvi,
a hoci nezaložil novú,
niet divu, že jeho nasledovníci áno.
zdroj : Katolícke meme obrázky
Ďalším zaujímavým hnutím tohto obdobia je hnutie dominikánov, ktorí prijali antiheretické povolanie za svoje poslanie. Tam sa okrem Sv. Dominika a Sv. Kataríny narodil velikán teológie sv. Tomáš Akvinský. Všetci sa v období veľkých ťažkostí stávajú oporou a chrbtovou kosťou Cirkvi, ktorá je dodnes nosná.
V týchto udalostiach vyniká rozdiel medzi svätosťou a ...herézou. Prvá z nich môže tiež tvrdo kritizovať Cirkev, ale v rámci nej pôsobí nápravu, uzdravenie, posväcovanie. Druhá obchádza poslušnosť a... nevyhnutne sa rozpadne. Najmä keď stratí apoštolskú postupnosť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára