Guaraníovia
↓
🟠Ďalším zdrojom súčasného ľavicového proindiánskeho blúznenia sú dejiny takzvaných paraguayských redukcií. Založili ich jezuiti v roku 1609 v Paraguay. Systém, ktorý tam zaviedli, nebol pravdepodobne len ich sociálnym experimentom, ale kopíroval do istej miery pôvodné usporiadanie v kmeňoch Guaraníov. Tie potom, už bez pohanských výstrelkov (polygamia, zabíjanie starých ľudí, antropofágia) autoritatívne riadili. Zásady boli jasné: žiadne súkromné vlastníctvo, poľnohospodárske družstvá, strava zadarmo, školstvo zadarmo, zdravotníctvo zadarmo, plánované hospodárstvo, päťdňoví pracovný týždeň, žiadne peniaze, mladomanželia dostávali po svadbe dom aj so zariadením.
.jpg)
Funkčnosť tohto systému pripisujú dnešní indiánoví nadšenci zvláštnym schopnostiam Indiánov pohŕdať súkromným majetkom a hmotnými statkami. Tento systém učaroval aj mnohým dnešným ľavicovým kresťanom. A to do takej miery, že nevidia evidentné nezrovnalosti.
Prečo tento „indiánsky štát" fungoval len dovtedy, kým jezuitov nevyhnali v 18. storočí intrigy slobodomurárov?
Realita je neúprosná: otcovia jezuiti museli dirigovať indiánov, ktorí neboli zvyknutí pracovať, ako všadeprítomní diktátori, kontrolovali či deti nebijú svojich starnúcich rodičov, museli sa neustále starať o ich potravinové zabezpečenie a materiálne statky, takže nakoniec si trpko sťažovali: „Oni sa vonkoncom nestarajú o zajtrajšok.“ (P. Anton Sepp, ktorý 40 rokov pôsobil v redukciách) Guaraníov vôbec netrápilo čo budú jesť, alebo čo si oblečú. Vysvetlenie bolo jednoduché – o všetko sa postarali jezuiti. Ich vlastné polia za domom boli spustnuté, obrobené boli len tie kolektívne, na ktorých pracovali donútení jezuitmi. Misionár José Cardiel si sťažoval: „Keby títo Indiáni boli ako Španieli alebo ako Indiáni v Peru a Mexiku … Ale oni sú celkom odlišní.“
Za „úspechom“ komunizmu u Guaraníov bola ich povaha: nedostatok individuality, silný kmeňový kolektivizmus, ťažkopádnosť, lenivosť a vrodená prostoduchosť. Takéto povahy sú ako stvorené na to, aby ich niekto riadil, pretože riadenie je práca a tú nemali radi.
Radšej sa nechajú riadiť, pokiaľ sa od nich veľa nechce a dostanú za to komfort, k akému by sa vlastnými silami nedopracovali. Skutočne, dokonalý vzor súčasného multikultúrneho eko-ľavičiarstva. Nečudo, že im mentalita týchto indiánov učarovala. Lepší materiál pre svoje utópie by hľadali skutočne len ťažko. Problém spočíva iba v tom, kde dnes zohnať tých obetavých otcov jezuitov, čo to všetko oddrú a nebudú chcieť za to nič.
ruiny jezuitskej redukcie
zdroj: wikimedia commons
🟠 Ďalším míľnikom na ceste k súčasnej glorifikácii indiánskych kmeňových spoločenstiev boli práce Claudea Léviho-Straussa. Tento syn židovského rabína a v mladosti generálny tajomník Združenia socialistických študentov, v duchu kultúrneho relativizmu popieral rozdiely medzi civilizáciami. Všetky považoval za rovnocenné výtvory tohto istého univerzálneho ľudstva.
Uvažovanie divocha z amazonských pralesov a Európana sú pre neho dva rovnocenné podoby ľudstva. Každý z nich síce používa iné metódy, ale nemožno napríklad povedať, že Sixtínska kaplnka je objektívne kvalitnejšia ako indiánsky totem. Dôsledkom podobného uvažovania je súčasný ľavicový multikulturalizmus, ktorý kladie všetky kultúry na rovnakú úroveň. Za exemplárny príklad „ušľachtilého divocha“ poslúžili Lévi-Strassovi práve amazonskí indiáni.
V roku 1934 odišiel do Brazílie, kde sa ako profesor sociológie venoval výskumu Indiánov. Svoje putovanie v pralese popísal vo svojej najslávnejšej knihe Smutné trópy, ktorá vyšla v roku 1955. Za svoje záujmy Lévi-Strauss považoval: geológiu, psychoanalýzu a marxismus.
Keďže Indiáni ako utláčaní „tretieho sveta“ predstavovali pre neomarxistov v 60. rokoch „nový proletariát“, ktorý mal v boji proti „starému svetu“ nahradiť spohodlnený a zburžoáznený belošský proletariát, bolo treba prísť s niečím, čo by zaujalo juhoamerické masy. Tie boli fixované na katolícku vieru, ktorá je s marxizmom nezlučiteľná.
🟠 Riešenie priniesla tzv. Teológia oslobodenia, ktorá miešala katolícku teológiu s marxizmom.
Táto teológia bola viackrát odsúdená Kongregáciou pre náuku a vieru, napr. v roku 1984. Inštrukciu spísal kardinál Joseph Ratzinger, budúci pápež Benedikt XVI.
S nástupom pápeža Františka došlo k jej rehabilitácií, ako aj k zavádzaniu glorifikácie indiánskeho spôsobu života, ktorý je blízky prírode a v duchu ideologického ekologizmu, ktorý sa tiež stal „katolíckou“ agendou, prestavuje určitý vzor, ako sa vysporiadať so zlým európskym majetníctvom a konzumizmom.
🟠 Špeciálna forma ľavicového myslenia – tribalizmus, glorifikuje indiánske kmeňové usporiadanie ako autenticky socialistické a komunistické, bez súkromného vlastníctva, s voľnými párovými vzťahmi, sexuálnou neviazanosťou, kolektívnou výchovou detí a podobne. To všetko, namiešané s radikálnym ľavicovým ekologizmom, predstavuje výbušnú ideologickú zmes, ktorá môže vyvolať ešte väčší chaos v Cirkvi, ktorá je už i tak dosť zmietaná modernistickými rozpormi.
🟠 Posledným vyjadrením obdivu k ušľachtilosti indiánskeho spôsobu života bola tzv. Amazonská synoda Katolíckej cirkvi, ktorá mala riešiť pastoračné problémy Indiánov.
Zmenila sa však na permanentnú glorifikáciu ekologizmu, modernistických požiadaviek na pastoráciu, obdivu k indiánskemu mysleniu, od ktorého sa má európsky katolík naučiť žiť s prírodou a "Matkou Zemou" - indiánskou bohyňou Pachamamou. Tú nakoniec doniesli do Vatikánu a na pleciach ju niesli kardináli až do chrámu.
Tým sa triumf „ušľachtilého divocha“ dostal na doterajší vrchol. Či ho čakajú ďalšie triumfy, to ukáže čas. Jedno je isté, jeho pozícia je stále silnejšia a silnejšia.
🔹️ Viac článkov k tejto téme si môžte prečítať tu:
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára