Árius, pôvodom z Libye, nadobudol vzdelanie v Alexandrii a najmä v Antiochii, kde bol žiakom učeného Luciána, zakladateľa školy antiochijskej. Tu sa zoznámil medzi inými aj s Euzebiom, neskorším biskupom v Nikomedii. Bol mužom bystrého rozumu a veľkého vzdelania, a tiež neobyčajne ctibažný.
Už ako diakon porušil cirkevnú disciplínu, keď sa pridal k schizmatikovi Meleciovi. Preto bol vyobcovaný, ale r. 312 znovu ho prijali do cirkevnej spoločnosti a vysvätili za kňaza. Svoje mylné zmýšľanie ohľadom Syna Božieho prejavil až r. 320, keď mu biskup Alexander vysvetľoval náuku o sv. Trojici obrazom ľudského plodenia. Arius sa verejne postavil proti, obvinil svojho biskupa z bludu sabeliánskeho a naproti tomu rozvinul svoje subordinaciánske učenie.
Keď ho jeho biskup odohnal, uchýlil sa vo vtedajšom hlavnom meste ríše - Nikomedii, kde získal pre svoj blud aj Euzebia a Konštanciu - sestru Konštantína Veľkého. Tu napísal tiež svoje hlavné dielo „Thalia“. Jeho oddaným prívržencom sa teda stal aj cezarejský biskup a cirkevný historik Euzebius.
Po nicejskom sneme, kde bola jeho náuka odsúdená, musel Árius odísť do vyhnanstva a čoskoro išiel za ním aj jeho priateľ Euzebius. Euzebius však po troch rokoch sa mohol vrátiť do svojho biskupstva, nakoľko sa aspoň navonok podrobil nicejskému snemu. Usiloval sa vyslobodiť z vyhnanstva aj Ária a už ho aj mali v Carihrade r. 336 spät prijať do Cirkvi, ale bezprostredne predtým náhle zomrel.
Árius si osvojil Pavlom zo Samosaty a jeho žiakom Luciánom hlásaný subordinacianizmus, teologicky ho odôvodnil a staral sa o jeho rozšírenie. V jeho teologickom systéme sú zjavné aj prvky gnostické, nakoľko sa pridržiaval dualistického princípu Boha a sveta, medzi ktorými stredná bytosť — Logos — je stvoriteľom sveta.
Konštantín Veľký sa usiloval rozštiepené kresťanstvo zjednotiť. Napomínal Ária i pravoverných biskupov a pokladal celý spor za neužitočnú, slovnú hádku. Keď však nedorozumenie neprestávalo, odhodlal sa cisár po dohode s pápežom Silvestrom I. zvolať všeobecný cirkevný snem do Nicei r. 325.
Na Nicejskom sneme zložili Otcovia vierovyznanie, v ktorom proti Áriovmu bludu boli namierené tieto slová:
Sám cisár Konštantín otvoril snem slávnostnou rečou. Pravdepodobne Hozius s Atanázom zložili slová vierovyznania, namierené proti arianizmu. Všetci biskupi okrem dvoch podpísali akty snemu. Podpísali ich aj euzebiáni (Áriovi prívrženci), pravda, len zo strachu.
Koncil nicejský zapodieval sa okrem bludu ariánskeho aj otázkou o svätení veľkonočných sviatkov a vyniesol 20 disciplinárnych kánonov ohľadom späťprijatia kacírov, ohľadom ustanovenia duchovných, o voľbe biskupov, o pokání, o otázke úrokov a pod.
Konštantín za celého snemovania staral sa nielen o bezpečnosť prítomných členov, ale aj o ich stravovanie. Uznesenia snemu promulgoval ako štátne zákony. Nicejský snem - prvý všeobecný - vždy sa tešil najväčšej úcte. Sv. Atanáz hovorí, že „celý svet súhlasil so snemom“.
Ariáni po Nicejskom sneme
Otázka sporu sa riešila na Nicejskom sneme, ale spor nezanikol, ba vlastne sa len teraz začal. Cirkev musela veľa bojovať, aby bol Nicejský snem všeobecne uznaný. Arianizmus Nicejským snemom nebol vlastne zlomený, len na čas potlačený.
👉 Konštantínovo rezervované stanovisko. Sám cisár Konštantín Veľký, hoci zpočiatku javil veľkú horlivosť, aby uviedol uznesenia nicejského snemu do života, čoskoro ochladol. Jeho chovanie viedlo k posilneniu arianizmu. Vplývala naňho i sestra Konštancia, ktorá sa otvorene zastávala Ária. Ba aj za spovedníka mala ariánskeho kňaza. Heslo consubstantialem (ὁμοούσιος) vzbudilo u niektorých podozrenie sabelianizmu.
Euzebiovi z Nikomedie, ba aj samému Áriovi sa podarilo vrátiť sa z vyhnanstva. Prívrženci Áriovi dovtedy pracovali, kým sa im nepodarilo odstrániť najväčších nepriateľov arianizmu: Eustatia z Antiochie, Marcela z Ankyry a hlavne Atanáza (od r. 328 biskupa v Alexandrii).
Najvýbojnejším zástancom ortodoxnej viery, najhorlivejším ochrancom Nicejského snemu a následne u ariánov najnenávidenejším bol sv. Atanáz. Preto všetky útoky, namierené proti ortodoxnej viere a uzneseniam snemu nicejského, sústredili sa vlastne v osobe sv. Atanáza. Nieto doby v cirkevných dejinách, ktorá by bola tak úzko spojená s jednou osobou, ako ponicejská doba s osobou sv. Atanáza. Súhlasiť s Cirkvou znamenalo súhlasiť s Atanázom a naopak. Za cisárov Konštantína Veľkého a Konštancia musel ísť sv. Atanáz päť ráz do vyhnanstva. Obetoval všetko za pravdu a cirkevné záujmy. Nikdy sa neutiekal k svetskej moci pre svoju vec a osobu, ako to činili jeho odporcovia.
Po smrti Konštantína Veľkého boli ariáni ešte odvážnejší a natoľko si vedeli získať cisára Konštancia, že z jeho pomocou stal sa arianizmus na Východe skoro štátnym náboženstvom.
Zásah Júlia I. Sv. Atanáza nielen zosadili z biskupského stolca alexandrijského, ale ho aj obžalovali u pápeža Júlia I. (337—352). Pápež však po preskúmaní Atanázovej veci presvedčil sa o jeho nevine a pravovernosti a nariadil r. 341 zasadajúcej synode antiochijskej, aby rehabilitovala Atanáza. (Pápež jurisdikčne zasahuje v celej Cirkvi.) Táto však Atanáza znovu zosadila, zostavila štyri vieroučné formuláre, ktoré, aj keď neobsahujú nič bludného, jednako nikde nespomínajú slovo consubstantialem (ὁμοούσιος), čo budilo podozrenie.
Snem v Sardike. Keďže pre roztržky veľa trpela nielen vec Cirkvi, ale aj kresťanstva, dal sa cisár Konštancius pohnúť na naliehanie pápeža Júlia I. k zvolaniu cirkevného snemu do Sardiky (Sofia) r. 343 (alebo 342), na ktorom mala byť docielená jednota medzi stranou ortodoxnou a ariánskou. Ani tu nenastal, pravda, túžený pokoj. Na synode bol aj Atanáz, a nakoľko nicejská strana, pozostávajúca asi z 90 biskupov skoro výlučne zo Západu, vyslovila sa za rehabilitáciu Atanázovu, odlúčili sa 80 východní biskupi a vydržiavali osobitnú synodu (ešte v Sardike), na ktorej vyobcovali nielen Atanáza, ale aj pápeža Júlia I. a odcestovali zo Sardiky. Západní biskupi pod predsedníctvom Hoziovým zase vyobcovali biskupov východných a vyslovili vernosť snemu nicejskému.
Na sneme vyniesli ešte 20 dôležitých kánonov, z ktorých 3.- 5. uznáva Rím za najvyššiu apelačnú inštanciu pre celú Cirkev. Niektorí považujú snem v Sardike za všeobecný. Biskupi vyslali zo Sardiky deputáciu k cisárovi Konštanciovi v prospech Atanáza. Cisár vyhovel ich žiadosti. Atanáz sa mohol r. 346 vrátiť na svoj biskupský stolec do Alexandrie. Hoci snem v Sardike zle sa začal, predsa voľačo prispel k pokoju.
Sirmijské formuly. Boj medzi nicejčanmi a ariánmi znovu vzplanul, keď sa stal Konštancius samovládcom Východu a Západu. Ariáni vydržiavali synodu r. 351 v Sirmiu v Panónii (dnes Mitrovica, Juhoslavia), kde mal vtedy cisár Konštancius svoj dvor. Zosadili tamojšieho biskupa Fotina, obnovili svoje útoky proti Atanázovi, ktorého teraz obviňovali z vlastizrady, ako by bol v spojení s Magnenciom. Na tejto synode zložili tzv. prvú formulu sirmijskú, ktorá mala nahradiť nicejské vierovyznanie. Preto sa v nej vyhýbali výrazu consubstantialem (ὁμοούσιος).
Pápež Liberius. Pápež Liberius (352—366) žiadal cisára, aby pre obnovenie pokoja zvolal novú synodu, ktorá sa skutočne zišla r. 353 v Arelate (Arles, Francúzsko). Konštancius však donútil hrozbami biskupov, aby podpísali odsúdenie a zosadenie Atanáza. Pápež Liberius zavrhol synodu arelatskú a žiadal nový snem, ktorý sa zišiel r. 355 v Miláne. Konštancius dal násilne doviesť na synodu aj pápeža Liberia, na synode však postupoval tak ako v Arelate. Keď sa proti despotickému vystupovaniu cisárovmu niektorí Otcovia zdráhali podpísať zavrhnutie Atanázovo, poslal cisár starého Hozia z Kordovy, Hilaria z Poitiers, Dionýza z Milána, ba aj samého pápeža Liberia do vyhnanstva. Atanáz sa zachránil len útekom.
Liberiova otázka. Keďže pápež Liberius nepodľahol cisárovmu nátlaku vo veci Atanázovej, poslal ho Konštancius do vyhnanstva do Beröe v Trácii. Po troch rokoch bol mu povolený návrat, podľa niektorých (Tillemont, Baronius, Bossuet) preto, lebo v dlhom zajatí sa zlomil a podpísal jednu z troch tzv. sirmijských formúl. Tým, pravda, bol by sa pápež dopustil bludu, čo by vraj porušilo dogmu o neomylnosti pápežskej. Avšak prípad Liberiov nemá nič spoločného s dogmou o neomylnosti, lebo pápež, akokoľvek sa má vec so sirmijskou formulou, nehovoril „ex cathedra“. Čo sa týka samých sirmijských formúl, vylúčené je, že by bol podpísal prvé dve, nakoľko dátum údajného podpisu sa nezhoduje s dátumom pápežovho návratu do Ríma (august 358). Môže byť reč len o tretej formule, ktorá síce najbližšie stojí nicejskému vierovyznaniu, ale, keďže neobsahuje heslo consubstantialem (ὁμοούσιος), znamenalo by to, že sa ho pápež zriekol. Podľa Sozomena pápež dal síce „súhlas“ k formule, ale výslovne odsúdil náuku, že Syn nebol Otcu podstatne podobný.
Pravde najpodobnejšie vec sa má tak, že Konštancius povolil Liberiovi návrat do Ríma bez podmienky, lebo si to žiadal rímsky ľud a cisár sa i tak presvedčil, že sa ariánskemu protipápežovi Felixovi nepodarilo zakotviť v Ríme.
Ariáni i pri výdatnej pomoci cisárovej, ktorý sa nezdráhal použiť v boji aj násilie, predsa dlho sa neudržali. Ako to obyčajne pri bludároch býva, rozštiepili sa na strany, a to viedlo k postupnému úpadku a konečnému zániku. Za 14 rokov zostavili nie menej ako 19 formúl vierovyznania.
Synody v Rimini a Seleucii. Konštanciovi už sa tiež protivili ustavičné spory a hádky, a preto, aby obnovil jednotu, zvolal r. 359 dvojitú synodu, a to pre Západ v Rimini, a pre Východ v Seleucii (Malá Ázia). Prikázal biskupom obidvoch synôd, aby prijali štvrtú formulu sirmijskú. Pravda, synoda v Rimini ju neprijala a vo veľkej väčšine vyslovila vernosť snemu nicejskému. Preto Konštancius dal v Nicei vymazať z formuly dôležité slovíčka (κατὰ πάντα) a túto skrátenú formulu (nicenum namiesto nicänum) hrozbami a násilím dal odhlasovať tak v Rimini ako aj v Seleucii. Biskupi pod nátlakom podpísali formulu. Len niekoľkí odvážni, medzi nimi pápež Liberius, odopreli podpis. Zvíťazil tu arianizmus, a to jeho smer homoejský. V takej forme začal sa šíriť aj medzi germánskymi kmeňmi, ktoré práve vtedy pristupovali ku kresťanstvu.
Jednota nebola docielená, ba naopak v Cirkvi nastal najväčší zmätok. Sv. Hieronym charakterizuje vtedajšie položenie slovami: Ingemuit totus orbis et arianum se esse miratus est.
Arianizmus a Julián. Pravda, víťazstvo arianizmu i tak netrvalo dlho. Keď zomrel Konštancius (361), v ktorom mal blud svoju oporu, cisár Julián naspät povolal vo vyhnanstve žijúcich biskupov - medzi nimi aj Atanáza. Nerobil to z lásky k ortodoxnej viere, ba práve opačne, aby zmätok v Cirkvi ešte zväčšoval. Ale nestalo sa tak, ako si Julián myslel. Atanáz, aby obnovil pokoj, zvolal r. 362 synodu do Alexandrie, ktorá vyslovila vernosť snemu nicejskému. Sám Atanáz bol povoľným voči bývalým odpadlíkom, aby im uľahčil návrat do Cirkvi.
Nemálo prispela k urovnaniu medzi hádajúcimi sa teraz už lepšie ustálená vedecká terminológia (ὑπόστασις, u nicejčanov οὐσία = substantia, podstata; teraz však osoba).
Zánik arianizmu. Ortodoxná viera získala v biskupoch sv. Bazilovi, Gregorovi Naziánskom, Gregorovi Nysenskom, Hilariovi, Ambrózovi - neohrozených bojovníkov, ktorých účinkovanie pripravilo arianizmu cestu k rýchlemu zániku. Panovníci Gracián a najmä Teodozius Veľký (379—395) boli horlivými obhájcami nicejskej viery. Teodoziove prísne edikty proti bludu pozbavili ariánov ich chrámov a ariánskym biskupom nebolo dovolené svätiť klerikov. Na Západe ustupoval arianizmus rýchlejšie. Keď však prvý všeobecný cirkevný snem v Carihrade (381) znova slávnostne odsúdil blud, bol arianizmus i na Východe odstránený. Na čas sa ešte zachoval len medzi germánskymi národmi, u ktorých sa mu podarilo stať sa skoro národným náboženstvom. Keď však v 7. storočí i Goti, Vandali a Longobardi vrátili sa do Cirkvi, arianizmus, ktorý Cirkvi zapríčinil toľko bolestí a nepokojov, úplne vymizol.
Arianizmus porušil jednotnosť viery a cirkevnú disciplínu a tým otvoril cestu dlhému radu väčších - menších rozkolov, sporov a bludov. Niektoré bludy vyplývali ako logický dôsledok zo samého arianizmu (macedonianizmus). Iné vznikli tak, že zlým príkladom povzbudení biskupi a kňazi svojvoľne menili a vysvetľovali si pravdy viery, nevšímajúc si neomylného učiteľského úradu Cirkvi, alebo neposlušnosťou odlúčili sa od cirkevnej jednoty.
Zdroj : Dr. Jozef Špirko - Cirkevné dejiny
Vsetky články blogu o arianizme nájde tu : História - Herézy - ARIÁNI
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára