Skoro pred sto rokmi J.G.Masaryk vyvesil na Hrade husitskú vlajku. Táto Masarykova iniciatíva posilnila vtedajšie antikatolícké emócie v takej miere, že nuncius Svätej stolice Pietro Marmaggi demonštratívne opustil Prahu.
Dôsledkom boli zložité jednania československej vlády s Rímom, ktoré vyústili do dohody známej ako Modus vivendi v roku 1928.
Sv. stolica sa vtedy vyjadrila, že nemá námietky proti tomu, aby československý štát slávil Husove výročie ako národný a svetský sviatok, nie však náboženský. Pražská vláda to prisľúbila, ako dokumentuje aj Edvard Beneš vo svojej knihe rozhovorov s britským novinárom Comptonem Mackenziem.
Osobnosť Jána Husa už storočia český národ rozdeľuje na tých, ktorí v ňom vidia morálny vzor a hrdinu - a na tých, čo k nemu zaujali kritický postoj - čo boli vždy na prvom mieste katolíci.
Ani stúpenci Husovi však nie sú jednotní. Pre českých evanjelikov je betlehémsky kazateľ postavou náboženskou, priekopníkom protestantskej reformácie, zatiaľ čo pre českých národoveckých liberálov sa jedná o jedného z prvých hlásateľov ideálov Francúzskej revolúcie a pre komunistov je potom niekým ako prvý bojovník proti "vykorisťovaniu".
Každý normálne a logicky mysliaci človek pochopí, že katolíci nemôžu uctievať Husa ako svätca, a to nielen preto, že sa vo svojej náuke v niektorých bodoch s katolíckou vieroukou rozchádzal. Samozrejme katolík odmieta a objektívne odsudzuje, že Hus bol za svoje názory upálený, podobne ako o rok neskôr jeho spolupracovník Jeroným Pražský.
Cirkev neupaľovala
Katolícká cirkev ale upaľovanie kacírov nevymyslela. Tohoto trestu používala najprv pohanská rímská moc v prvých storočiach proti kresťanom. Keď sa kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom a kresťanskí cisári chceli toto uplatňovať proti kacírom a inovercom, boli to práve cirkevní predstavitelia (sv. Ambrož, sv. Martin, sv. Jan Zlatoústý...), ktorí vzniesli proti tomu odpor a dosiahli, že trest smrti za herézy až do hlbokého stredoveku sa nepoužíval - a pokiaľ v ojedinelých prípadoch k nemu došlo, tak vždy vyvolal zápornú reakciu Cirkvi.
Ešte v 12. storočí sv. Bernard a sv. Norbert kategoricky odmietali trest smrti pre heretikov. Ku zmene došlo až v 13. storočí pod dojmom terorizmu bludárskych siekt, hlavne albigénskych, o ktorých III. Lateránský koncil r. 1179 konštatuje, že „po spôsoboch pohanov všetko ničia a pustošia a nešetria ani ženy a deti“.
Bezuzdné vraždenie nevinných ľudí, ktorého sa albigenskí dopúšťali, vyvolalo práve zo strany prostého obyvateľstva tlak, aby kacírstvo bolo stíhané prísnejšie než dovtedy. Rímskonemecký cisár Fridrich II. preto ustanovil r. 1223 pre zatvrdilých kacírov trest smrti upálením - a jeho príklad nasledovala potom celá Európa.
Katolícka cirkev to akceptovala s tým, že upálenie je trestom svetským, nie cirkevným, ktorý spočíva len v exkomunikácii zatvrdilého kacíra. Toto opatrenie bolo legitímnym aktom sebaobrany vtedajšej spoločnosti proti rozvratnému pôsobeniu a teroru heretických siekt. Jeho nedostatok tkvel v tom, že neprimeraný, krutý trest smrti na hranici bol niekedy len za presvedčenie.
Husovi odporci horeli a umierali po tisícoch
Katolík teda upálenie Husa odmieta. Lenže u protistrany tu existuje - sine ira et studio (teda povedané bez zaujatosti) - ešte väčší „dlh“. Hus sám upaľovanie kacírov (nazýval nimi svojich myšlienkových odporcov) v dišputácii na Žebráku r. 1409 priamo požadoval, ako uvádza protestant a jeho ctiteľ František Palacký v III. diely svojich Dějin národa českého (str. 117 ve vydání z r. 1939).
Jeho štvanie na kazateľnici proti kňazom, ktorí stáli na strane arcibiskupa Zbyňka, vyprovokovalo r. 1411 dav k tomu, že upálil niekoľko duchovných, z ktorých je známe jedno meno: dominikán Jan zvaný Malík. To mu vytýka Štěpán z Pálča, ako hovorí Jan Sedlák vo svojej husovskej monografii.
Obeť kostnického koncilu je teda sama vinná, aspoň nepriamo, tým, čo ju nakoniec postihlo: upálením iných len pre ich presvedčenie.
A čo robili husiti, hlásiaci sa k odboju Jána Husa proti Katolíckej cirkvi, i keď boli vo svojich teologických názoroch omnoho radikálnejší? Sám Palacký uvádza ich obete na katolíckej strane v radoch desiatok tisíc, upálených v chrámoch, ubitých palcátmi, utopených, zhodených z okien na kopie atď.
Cesta k zmiereniu ?
K celonárodnému zmiereniu v otázke Husovej, o ktorom dnes svorne hovoria predstavitelia Katolíckej cirkvi i evanjelických denominácií, vedie teda len jediná možná cesta: spoločné odsúdenie trestu smrti len za presvedčenie, a to nielen v prípade Husovom, ale v záujme spravodlivosti i v prípade obetí Husových aktivit, a hlavne potom obetí husitských bánd.
Iba takéto prehlásenie zo strany reprezentantov českého kresťanstva, s ktorým iste budú súhlasiť všetci ľudia dobrej vôle, môže byť dôstojným aktom národného a náboženského zmierenia v Husovej kauze.
Prvým krokom k tomuto zmiereniu však musí byť vzájomný rešpekt k odlišnosti pohľadu na Husa. Taký, ktorý dojednala Sv. stolica v 20. rokoch s československou vládou, a ktorý znamená, že Katolícka cirkev nebude tlačená k tomu, aby sa zapojila do husovských osláv.
A sú k tomu katolíci snáď tlačení? Nie, oni sa tam žiaľ tlačia samy...
🔹️ Články o Janovi Husovi nájdete tu : História - Herézy - JÁN HUS
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára