Protestantizmus sa zrodil vďaka Martinovi Lutherovi (1483 – 1546), bývalému katolíkovi. Hoci protestanti tvrdia, že sa pridŕžajú „pravého biblického kresťanstva“ a nie človeka, majú sklon obhajovať Martina Luthera. Nakoniec, Martin Luther bol prvým identifikovateľným hovorcom ich "verzie kresťanstva“.
Predtým, než sa od Katolíckej Cirkvi v r. 1520 odlúčil, neexistoval žiaden verejný obhajca toho, čo dnes poznáme ako protestantizmus - ktorého základnými doktrínami sú ospravedlnenie len z viery a len na základe Písma.
Luther je ústrednou postavou dejín protestantizmu - cesty, vytvorenej človekom.
Martin Luther sa narodil v r. 1483 a v nasledujúci deň bol pokrstený ako katolík. V r. 1505 vstúpil do katolíckeho augustiniánskeho mníšskeho kláštora a v r. 1507 bol vysvätený za katolíckeho kňaza.
Čiže ako mladému kňazovi hlásiacemu sa ku katolíkom bol protestantizmus Martinovi Lutherovi aj ostatnému kresťanskému svetu neznámy.
31. októbra 1517 Martin Luther pripevnil na kostolné dvere v nemeckom Wittenbergu svojich chýrnych 95 téz. Väčšina protestantov dnes uvádza tento dátum ako začiatok protestantskej „reformácie“. Myslia si, že toto predstavovalo Lutherove verejné postavenie sa za protestantskú vieru, za „pravé a biblické kresťanstvo“.
Čo však nevedia je, že Martin Luther vo svojich chýrnych 95 tézach viac ako 20-krát uznal úrad pápeža. V dobe vyvesenia téz – a aj predtým a nejaký čas potom – Luther tvrdil, že je katolíckym kňazom a mníchom. Vo svojich 95 tézach Luther jasne uznáva úrad pápeža za Kristom ustanovený, hoci v otázke odpustkov uberá z jeho dôstojnosti a právomoci.
Oficiálny názov jeho 95 téz je Dišputa doktora Martina Luthera o moci a účinnosti odpustkov, 31. október 1517. Okrem uznania pápeža sa v bodoch téz 25 – 29 uznáva aj očistec. Luther existenciu očistca uznáva, hoci v tom, čo o ňom hovorí, katolíckemu učeniu protirečí. Luther tiež deklaruje svoju vieru v odpustky, hoci v tejto otázke tradičnej katolíckej doktríne odporuje.
Nasledovné je pre Lutherom preukazované rozporuplnosti typické.
71 z 95 téz Martina Luthera :
„Nech je anatemizovaný
a prekliaty ten,
kto popiera apoštolský
charakter odpustkov.“
Ide tu o to, že dokonca aj 31. októbra 1517 bola protestantská „viera“ Martinovi Lutherovi ešte neznáma. Nebolo tu žiadneho vyhlásenia o ospravedlnení len z viery alebo len na základe Písma. Ešte tu nebolo odmietnutie pápežského úradu či mnohých ďalších katolíckych dogiem.
To, čo tu v tomto okamihu bolo, je zmätený a komplikovaný kňaz, ktorý, síce tvrdiac, že je katolíkom, jasne odpadával od tradičnej katolíckej viery do svojej vlastnej divokej verzie „katolicizmu“ (najmä pokiaľ išlo o odpustky). Nebol protestantom. A ani v tomto okamihu mu nebola "biblická viera“ známa.
V r. 1518 Luther vydal Kázeň o odpustkoch a milosti, v ktorej zaútočil na tradičný spôsob delenia pokánia na ľútosť, spoveď a zadosťučinenie (Dr. Ludwig Pastor, Dejiny pápežov - History of Popes, 7. zväzok, strany 355-356). Luther tvrdil, že vo Svätom Písme sa to nenachádza. Toto spolu s Lutherovým odporovaním tradičnému katolíckemu učeniu o odpustkoch primälo Cirkev k tomu, aby ho predvolala do Ríma na vyšetrovanie.
V otázke odpustkov skutočne k určitým priestupkom zo strany duchovných došlo. Takéto priestupky predstavovali odklon od katolíckeho učenia v tejto veci. Odpustky sa nedajú kúpiť. Občasné priestupky v tejto oblasti – ktorých sa dopustilo niekoľko klerikov z celosvetovej Cirkvi – v žiadnom prípade neospravedlňujú odmietnutie tradičného učenia. Toto učenie o odpustkoch je zakorenené v pokladnici zásluh Ježiša Krista a svätých a v moci kľúčov daných svätému Petrovi. Podľa katolíckeho učenia sa odpustky udeľujú za určité špecifikované dobré skutky alebo zbožné činy (ako napríklad modlitby atď.). Odstraňujú iba časný trest za už odpustené hriechy. Nie sú, ako naznačujú protestanti, prostriedkom, ako si kúpiť cestu do neba.
Začiatkom júla r. 1518 Luther dostáva oficiálne predvolania, aby sa dostavil do Ríma a vypovedal o svojom učení. Zatiaľ čo trvá na svojich nových (heretických) názoroch na odpustky a pokánie, Luther tvrdí, „že Rímska Cirkev si vždy udržiavala pravú vieru a že pre všetkých kresťanov je nevyhnutné, aby s ňou boli v jednote viery.“ (Dr. Ludwig Pastor, Dejiny pápežov, 7. zv., s. 366)
Toto znamená, že dokonca aj potom, čo bol predvolaný do Ríma, aby sa zodpovedal za svoje nové predstavy, Luther vyznáva, že Rímska Cirkev (Rímskokatolícka Cirkev) má pravú vieru. V tomto okamihu sa Luther nepochybne hrnie k vlastnému pohľadu na „kresťanstvo“, ale stále nie je protestantom, ako to ukazuje jeho výrok o Rímskej Cirkvi. Takzvaná čistá, jednoduchá a „biblická viera“ bola stále pre jej zakladateľa v júli r. 1518 neznáma.
Pápež Lev X. vyslal vzdelaného kardinála Kajetána, aby sa prípadom zaoberal. Kajetán mal situáciu preskúmať a pokiaľ možno Luthera vyzmieriť. Toto sa stalo na jeseň r. 1518, ale Luther zostal tvrdohlavý.
Napriek svojej oddanosti novým myšlienkam, Luther na jednom z týchto vypočúvaní vyhlásil: „Notár prečítal v Lutherovom mene vyhlásenie, že pokiaľ si pamätá, [Luther] nikdy neučil nič proti Svätému Písmu, doktrínam Cirkvi, pápežským dekretálom [nariadeniam pápežov] či zdravému rozumu. Ale keďže bol človekom náchylným na omyl, podriadil sa rozhodnutiam Svätej Cirkvi a všetkým, čo vedeli lepšie ako on.“ (Dr. Ludwig Pastor, Dejiny pápežov, 7. zv., s. 373)
Opäť vidíme, že Luther sa hlási k vernosti pápežskému učeniu a celej katolíckej doktríne. Tiež sa výslovne obracia na pápeža a vyjadruje ochotu ustúpiť, ak by pápež rozhodol proti nemu (tamže, strany 375, 377). Opäť o takzvanej „biblickej viere“ (protestantizme) nič nepočujeme.
Nebolo to dlho po stretnutiach s Kajetánom v novembri r. 1518, keď Lutherove názory podstúpili ďalší vývoj. Dospel k záveru, že pápež, ktorého nariadeniam práve priznal podriadenosť, je antikrist. Píše: „Posielam vám svoje bezvýznamné dielo, aby ste zistili, či nemám pravdu, keď mám za to, že podľa Pavla má skutočný Antikrist moc nad Rímskym dvorom.“ (De Wette, I., 192; Enders I., 317; Pastor, 7. zv., strany 378-379) Početné vyjadrenia z tohto obdobia ukazujú, že Luther „plne sformuloval svoju tézu, že pápež je antikrist.“
Avšak práve v tejto dobe, kedy nazýval pápeža „Antikristom“, sa Luther odvolával na všeobecný koncil pápeža (Lutherove diela, Weimarské vyd., II., 36 a nasl.). Inými slovami, Luther považoval rozhodnutia všeobecných koncilov za definitívne a autoritatívne. To je, pravdaže, v rozpore s jedným z pilierov protestantizmu: jedine Písmo - sola Scriptura. Ale ani v tomto okamihu, keď sa Luther postavil proti pápežskému úradu, ešte stále neobjavil protestantizmus.
Tieto skutočnosti ukazujú, že všetci protestanti prijali výlučne človekom vytvorené náboženstvo, ktoré Luther postupne vymýšľal a popritom upravoval každým dňom.
Pravá viera Ježiša Krista je pokladom. Nespadne z neba človeku, ktorý žije 15. storočí po Kristovi. Pred 2000 rokmi ju Ježiš Kristus zjavil svojim apoštolom a apoštoli ju odovzdali Cirkvi.
...pokladám za nevyhnutné písať vám a napomenúť vás, aby ste zápasili za vieru, raz navždy odovzdanú svätým.
Pravá viera má teda historické prepojenie s apoštolskou Cirkvou a možno ukázať, že v ňu verili aj tí, ktorí boli v Cirkvi skôr. Odovzdáva sa z generácie na generáciu.
Martin Luther s katolíckou vierou vyrastal. Protestantizmus mu bol neznámy ako dieťaťu, bol mu neznámy ako kňazovi, bol mu neznámy, keď vyvesil svojich 95 téz a dokonca aj keď prvýkrát nazval pápeža Antikristom a odvolával sa na všeobecný koncil.
V istom okamihu Martin Luther vskutku prišiel s protestantizmom a jeho závery nemali žiadne prepojenie s jeho predchodcami, ani s tým, v čo sám predtým veril. Boli to ozaj výmysly a „objavy“ človeka, Martina Luthera.
Protestanti sa teda podriadili systému, s ktorým prišiel Martin Luther, ako aj so svojimi ostatnými, neustále sa meniacich názormi. Medzi tieto „objavy“ patrí aj myšlienka, že človek je ospravedlnený iba z viery, čo je slovo za slovom v rozpore s Bibliou (Jakub 2:24) – rozpor taký do očí bijúci, že Luther sa cítil nútený kritizovať knihu Jakubovu, pretože mu protirečí. Luther chcel v skutočnosti vyhodiť Jakuba z Biblie a hodiť ju do pece. Jeho priatelia ho nakoniec presvedčili, že takýto krok by bol príliš radikálny. Tu už vidíme odpadlíckeho kňaza, Martina Luthera, očierňovať knihu Jakubovu, pretože je v rozpore s jeho novou predstavou ospravedlnenia iba vierou. Martin Luther dokonca do svojho nemeckého prekladu Biblie pridal slovo „len“ do verša z Listu Rimanom 3:28. Urobil to tak, aby sa tam písalo „len vierou“, hoci to v texte nie je a nemá to taký význam.
Martin Luther tiež povedal, že človek by sa mohol tisíckrát denne dopustiť cudzoložstva a vraždy a nestratil by svoje ospravedlnenie. Povedal to, aby vyjadril svoju doktrínu ospravedlnenia len vierou. To znamená, že bez ohľadu na to, koľko človek hreší, stále je spasený, pokiaľ verí (iba vierou). V tom istom kontexte vyhlásil: „Buď hriešnikom a smelo hreš“. Autentickosť týchto citátov nie je sporná, ale otvorene ju priznávajú aj protestantskí obhajcovia Luthera.
Ako už bolo spomenuté, pravá viera je poklad. Nespadne z neba po prvý raz človeku, ktorý žije 1500 rokov po Kristovi, ale tiež neprichádza z priepasti zdola – ako tomu bolo s učeniami Martina Luthera o ospravedlnení, cudzoložstve a vražde.
Myšlienky Martina Luthera boli tiež veľmi zaneprázdnené diablom a nechutnými vecami. Dokonca aj protestantskí učenci si všimli, že Lutherova fascinácia so surovými témami je znepokojujúca. Nepochybne mal veľa interakcie s diablom. Títo démoni prenasledovali predstavivosť Martina Luthera.
Tieto skutočnosti nám ukazujú, že tí, čo nasledovali Lutherove konečné závery (ktorých jadrom je len viera - sola fide a len Písmo - sola Scriptura), sa jednoducho držia špekulácii a objavov človeka. Držia sa výmyslov človeka, ktorého diabol viedol a použil na to, aby vytvoril falošnú verziu „kresťanstva“, ktorá zvedie nespočetné množstvo ľudí na scestie.
Spracované podľa : Vatikán katolícky - Martin Luther, kde nájdete presné znenie Lutherových myšlienok.
🔹️ Viac o protestantizme v rubrike :
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára