 |
| zdroj : Minikar - Kedy je najkratší deň v roku |
V súvislosti s výročím príchodu sv. Cyrila a Metoda sa už pravidelne objavujú staré námietky proti nim - od národovcov, vlastencov a rodoľubov… Spochybňujú náboženský a kultúrny prínos solúnskych bratov a vznášajú rôzne obvinenia.
↓
Príkladom sú články a videá hudobníka a spisovateľa Miroslava Švického, ktorý je známy ako Žiarislav. Vykresľuje príchod sv. Cyrila a Metoda ako katastrofu pre idylické prostredie, kde sa v slobode a v dobovej forme demokracie rozvíjala vyspelá kultúra a duchovno. Toto bolo barbarsky zničené a ľuďom sú vnucované cudzie formy duchovna, ktoré sú im len na škodu.
Používa pri tom slová ako diktatúra, totalita a prirovnáva ich aspekty ku komunizmu a Islamskému štátu. Ako keby vierozvestcovia prišli na Veľkú Moravu sami od seba a s mečom v ruke...
Žiarislav a jeho stúpenci by radi vzkriesili nové pohanstvo. Takéto snahy nie sú vôbec nové. Vychádzajú z osvietenského ideálu ušľachtilého divocha, žijúceho v súlade s prírodou, šťastného vo svojej prvotnej nevinnosti, bez prvotného hriechu, bez potreby civilizovania. Je to vrodená túžba človeka po Edene. V novoveku je toto pohanstvo spojené s odmietnutím Ježiša Krista a príchodu Božieho Kráľovstva, ktoré sa naplní na konci času. Stúpenci takéhoto návratu do Edenu túžia po jeho naplnení tu, na Zemi.
 |
| zdroj : Minikar - Horoskopy - Slnečný deň. Čoskoro príde slnovrat – jeden z najkúzelnejších dní v roku |
A tak vidia Cirkev ako prekážku k splneniu ich túžob. Preto sú proti nej. Neskôr, v období romantizmu sa toto proticirkevné hnutie obohatilo, pri formovaní nových národov, o národný prvok. Potom zas prijalo prvky socializmu. Kam táto deštruktívna ideológia vyústila, netreba bližšie rozoberať.
Dnešní stúpenci majú bližšie k prvotným utopistickým snahám. Nemajú však jednotnú formu. Nezachovalo sa dosť historických prameňov, a tak improvizujú. Tejto staropohanskej viere chýba snaha o formovanie spoločnosti, nemajú univerzálne hodnoty, nemajú snahu a prostriedky budovať cnosti. Ich predstavy o spáse duše sú veľmi nejednoznačné. Nie je to ich cieľ. Ich cieľ je vzdorovať svetu (či už kresťanskému, alebo súčasnému odkresťančenému), a vraj brániť národ. Častokrát ide len o symbolický vzdor, bez spirituality. Ich ciele sú hlavne politického charakteru.
To je to, čo sa snaží vyčítať kresťanstvu Miroslav Švický a považuje Cirkev za politickú inštitúciu. Mylne oddeľuje kresťanstvo a Cirkev, ako sa to robí od čias protestantizmu. Cirkev nie je politická, ani mocenská inštitúcia. To je tvrdenie novodobého pôvodu, ktoré prišlo až v dobe, keď ľudstvo začalo prijímať predstavy o sekulárnej spáse.
Keďže neveriaci nie je schopný pochopiť veci nadprirodzené, tak hľadá vo všetkom, vrátane Cirkvi vysvetlenie prirodzené - politiku, hospodárstvo, mocenské snahy. A to bez toho, aby dokázal určiť, čo je ich cieľom. Tieto sekularistické frázy potom preberajú ďalší na odôvodnenie svojho odmietnutia Cirkvi.
Aj keď Cirkev nie je politická inštitúcia, vo svojej snahe formovať spoločnosť, má presah do politiky. Tak, ako každé náboženstvo, či ateizmus. A to aj pohanské hnutie, hoci Miroslav Švický sa nesnaží byť aktívny na tomto poli. Tieto ich snahy sú zväčša spojené s utopickou predstavou slovanského zjednotenia a zrieknutia sa národného v prospech majoritného ruského vplyvu. Z Ruska mnoho týchto pochybných ideí aj pochádza.
Ďalšia vec je, že Miroslav Švický odsudzuje misijné pôsobenie Cirkvi. Nedokáže ho pochopiť. Isteže, vyznavač staropohanských kultov sústredený na pôsobenie vo sfére kultúry, nedokáže pochopiť nutnosť a dobro šírenia pravej, univerzálnej viery. A aký má dosah vyznávanie pravej a falošnej viery. Pre jednotlivca, alebo pre spoločnosť.
Označenie ako diktatúra a totalita z jeho strany ukazuje, že si vtedajší svet predstavuje ako súčasnosť. Diktatúra vo vtedajšom rannofeudálnom spoločenstve neexistovala. Iba ak ignorujete vazalské vzťahy, práva a povinnosti a vec hodnotíte povrchne a porovnávate ich s dnešným politickým systémom a s politickou slobodou dnešného človeka.
 |
| zdroj : Minikar - Horoskopy - Slnečný deň. Čoskoro príde slnovrat – jeden z najkúzelnejších dní v roku |
Pri strete kresťanstva s pohanskými náboženstvami nestáli na jednej strane žiadny nariekajúci žiarislavovia, či ezoterickí baričákovia. A ich protivníkmi neboli katolíci vždy pripravení na neplodné dialógy a zmierenie. Nikto z nich nebol vyznávačom náboženskej slobody. Náboženská sloboda je moderný koncept popierajúci povinnosť slúžiť Bohu ako podmienku spásy. Kresťanstvu je cudzia, hoci v dnešnej dobe presadzovaná.
Preto bol tento stret taký tvrdý. Nikto nestál o referendá, ani o to, aby si každý - múdry aj nemúdry - vybral, čomu bude veriť a čo bude praktizovať podľa svojho osobného výberu. Náboženstvo prerastalo ďaleko viac život jednotlivca a hralo v spoločnosti omnoho dôležitejšiu úlohu. Nebolo jedno, kto čím bude a ku ktorej civilizácii sa v tejto turbulentnej dobe pripojí.
Ak niekomu vadí kácanie modiel, ktoré poverčiví pohania uctievali, alebo ak Zakon sudnyj ľudem považuje za neľudský a nespravodlivý, lebo prísne postihuje praktizovanie modloslužby, tak to vypovedá viac o jeho vlastných hodnotových preferenciách, ako o kresťanstve. Ako keby niekoho tešilo uplatňovanie trestov...
Ak by vtedajšia spoločnosť bola nábožensky rozdelená, tamojšie kmene by s najväčšou pravdepodobnosťou čakal zánik kvôli už aj tak povestnej nejednotnosti. Jednota na základe etnicity, ktorá odsúva náboženstvo do pozadia neexistovala, hoci je praktizovaná mnohými súčasnými národne orientovanými ľuďmi. Duchovno bolo považované za vyšší princíp ako etnický. Staré pohanstvo splnilo svoju úlohu v dejinách tak isto, ako ho splnilo starozákonné židovstvo. Už nemalo viac čo ponúknuť tamojším kmeňovým spoločnostiam.
Príchod kresťanstva neznamenal zotročenie, ani úpadok. Sformoval národy kultúrne a povýšil ich. Až tak, že kresťanské krajiny nakoniec dominovali vo svete.
 |
| zdroj : Facebook |
Spomienky na pohanstvo prežili v ľudových zvykoch a folklóre. Miroslavovi Švickému však nejde o kultúru ani folklór. Jeho viere chýbajú mnohé teologické prvky. Ostáva v nevedomosti o tom, koľko je bohov, aký je Boh, ako vstupuje do dejín ľudstva, čo je podstatou dejín a čím bude ich naplnenie. O ničom viesť diskusie sa nedá...
Vyčíta Konštantínovi - filozofovi, že „nie je dochovaná jediná zmienka, že by sa niekedy svojimi 'filozofickými dišputami' blysol aj mimo vyhraneného monoteistického sveta, napríklad v panteistickej spoločnosti.“ Konštantín-filozof sa blysol vo svojich dišputáciach v tom svete, v ktorom pôsobil. Napr. pri strete so židovstvom, islamom, ale aj pri vyvracaní pohanských povier. A je len čistou špekuláciou, ako by dopadla jeho dišputácia s konfucianistami. Tých dáva Miroslav Švický za príklad správnej, pohanskej filozofie - z dôvodu neexistencie slovanskej filozofickej tradície. Toto náhle „nekmeňové“ obrátenie sa od kresťanskej filozofie (ktorá má mimochodom svoje korene v starogréckej) k čínskej filozofii vyvracia predstavu intelektuálne vyspelej slovanskej predkresťanskej spoločnosti.
A nedostatkom intelektuálneho základu trpí aj dnešné pohanstvo. Na dokreslenie intelektuálnej slabosti dnešného pohanstva sa treba pozrieť na niektoré ich súčasné tvrdenia o kresťanstve. Kriesitelia starého pohanstva často namietajú proti kresťanstvu ako voči náboženstvu cudziemu, židovskému. Poukazujú tým na pôvod, ktorý je pre nich najdôležitejší. Podľa nich by viera mala byť etnická a nie univerzálna, aby bola dobrá. Dostávajú sa tým do situácie, v ktorej nechápu vzťahy medzi židovstvom a kresťanstvom. Predsa len, vo všeobecnosti je so židovským národom spojený judaizmus, nie kresťanstvo. A judaizmus nemá korene v dnes už neexistujúcom starozákonnom židovstve, ale vo farizejstve, ktoré odmietlo Krista a stavalo sa od začiatku proti kresťanstvu. Toto zdôrazňovanie koreňov kresťanstva v židovskom prostredí ignoruje jednak jeho univerzálny charakter, ako aj nezlučiteľnosť kresťanstva a judaizmu.
Mnohí súčasní pohania tvrdia, že kresťanstvo, ktoré považujú za výplod židovstva a jednu z jeho podôb, je vraj napodobenina pohanstva. Zároveň popritom pohanstvo považujú za opozíciu židovstva, čím si protirečia.
Mnohí tvrdia, že kresťanstvo uctieva modly, alebo ako Boha uctieva v podstate slnko. Ohľadom modiel čerpajú hlavne z protestantských zdrojov a oživujú ikonoborectvo.
O kresťanskom kulte ako v skutočnosti pohanskom kulte Slnka sa nedá hovoriť, pretože sú úplne rozdielne. Tieto svoje tvrdenia opierajú napr. o to, že Vianoce sú prebratým sviatkom pohanského sviatku Sol Invictus, čo sa dá spoľahlivo vyvrátiť viacerými argumentami.
 |
| sv. Cyril a Metod |
Zdroj (upravené, zjednodušené) :
NSS - Peter Benko - Novodobé pohanstvo a solúnski bratia
Sol Invictus - sviatok slnka zaviedol rímsky cisár Aurelianus na Štedrý deň v roku 274 n. l., 138 až 149 rokov po tom, ako je doložené, že kresťania slávili Vianoce 25. decembra.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára