 |
| Plienenie katedrály sv. Víta kalvínmi v roku 1619 (Spustošenie chrámu) - reliéf od Kašpara Bechtelera. Zdroj textu : Sudek projekt. Zdroj obrázku : Press reade - Lidové noviny |
↓
Od Husových čias na začiatku 15. storočia si české krajiny vybudovali povesť vlasti kacírstva. Boli poznačené herézou viac ako dve storočia a teraz si priblížime, ako to bolo s náboženským umením.
Existuje len málo regiónov na sever od Álp, ktoré sa vyrovnajú bohatej krajine českého baroka. Množstvo maliarov, sochárov a remeselníkov viedli k umeleckej a architektonickej premene nebývalých rozmerov a premenilo české kráľovstvo v 17. a na začiatku 18. storočia. V regióne vyrástli mariánske stĺpy, prícestné kaplnky, pútnické komplexy spolu s novými alebo zrekonštruovanými kostolmi a kláštormi. Tieto pamiatky boli najviditeľnejšie znaky obnoveného vierovyznania Čiech v období po Bielej hore.
Ale tejto tvorbe umenia predchádzalo obrazoborectvo. Hoci Ján Hus raz povedal: „Je to veľká hanba zničiť hodnotný obraz ako hodnotnú knihu“, revolúcia sa po jeho smrti vyvinula úplne iným smerom. Je ťažké nevšimnúť si skazu, ktorá sprevádzala husitské vojny. Rozpútali ikonoklastické šialenstvo, ktorému sa nevyrovnala ani horlivosť tých najhorlivejších obrazoborcov reformácie. Bolo len málo kostolov alebo kláštorov, ktoré zostali nedotknuté veľkými nepokojmi.
Prvá vlna obrazoborectva bola v podstate ukončená, keď sa cisár Žigmund v roku 1436 dohodol s husitmi pri Jihlave. Ale husitstvo pokračovalo v odštepených skupinách, ktoré čerpali inšpiráciu z radikálnejšieho husitského krídla. Občas sa vyskytol incident ako v roku 1504, keď pražský krajčír strhol sochu Krista a začal ju bičovať spolu so svojím kolegom.
Ale vo všeobecnosti bola česká náboženská kultúra od polovice 15. storočia vo svojej podstate pomerne konzervatívna. Obrazy, procesie a dokonca aj umiernený mariánsky kult, čo Eamon Duffy v anglickom kontexte opísal ako tradičné náboženstvo, zostali dôležitými prvkami českej cirkevnej kultúry po odznení počiatočných rozvratov husitskej revolúcie.
Až keď sa v druhej polovici 17. storočia do Prahy dostali extrémnejšie myšlienky protestantskej reformácie, obrazoborectvo sa opäť stalo významnou témou. Vzťah reformácie k výtvarnému umeniu je samozrejme komplikovaná záležitosť. Luteráni boli vo všeobecnosti konzervatívni, zatiaľ čo kalvíni často zaujímali agresívnejší postoj.
Kalvín dospel k záveru, že náboženské obrazy sú v rozpore s Písmom. Neobhajoval však ikonoklazmus. Podľa Kalvína bolo úlohou richtára odstrániť takéto predmety z bývalých katolíckych kostolov usporiadaným spôsobom. Problém nastal, keď sa miestne úrady postavili proti týmto názorom. V regiónoch ako Francúzsko a Dolná zem nenašli prívrženci kalvínov žiadnu podporu u svetských panovníkov, a tak sa sami ujali vykonania tohto poverenia. V dôsledku toho nastali vlny násilia, keď davy drancovali kostoly a ničili posvätné umenie.
Situácia v Čechách však bola veľmi odlišná. Zvolením Fridricha Falckého, takzvaného zimného kráľa, nastolili české stavy režim, ktorý energicky presadzoval ikonoklastickú agendu. Hlavným iniciátorom tohto programu bol kráľovský dvorný kazateľ a poradca Abrahám Scultetus. Scultetus, ktorý pôvodne študoval vo Wittenbergu, bol súčasťou univerzitnej kryptokalvínskej frakcie. Nakoniec našiel domov v Heidelbergu. Scultetus mal sprevádzať svojho patróna do jeho nového kráľovstva, kde pred ním stála dôležitá výzva.
Zmeny sa začali v Prahe 15. októbra 1619, keď bola katedrála sv. Víta oficiálne odovzdaná Fridrichovmu sprievodu s plánmi premeniť ju na nový kráľovský kostol. Dekan a kanonici boli okamžite vysťahovaní a dostali 3 dni na to, aby opustili priestory, zatiaľ čo samotná katedrála bola zapečatená a strážená Frederickovými mužmi. Hoci palatínsky kurfirst mal byť korunovaný v kostole už o niekoľko týždňov, bolo potrebné vykonať dôležité úpravy, kým bude katedrála sv. Víta vhodná na kalvínske uctievanie.
Okolo vianočných sviatkov Scultetus spustil dôkladné „upratovanie“ katedrály. Keďže okolnosti neboli priaznivé, kroky Scultetusa boli dosť agresívne. Totiž kniežatá, ktoré v tomto období na luteránskych územiach realizovali „druhú reformáciu“, sa často stretávali so značným odporom obyvateľstva, keď sa pokúšali odstrániť náboženské obrazy z kostolov. Zmeny výzdoby katedrály vyvolali v Berlíne v roku 1615 nepokoje, pri ktorých bol princ Johann Georg z Brandenburgu - Jägerndorfu fyzicky napadnutý.
Naproti tomu Scultetus nemal sklon pracovať tajne, ani sa nebál ľudovej opozície. Jeden z nemeckých robotníkov, ktorí sa zaviazali zložiť obrazy, oznámil, že Scultetus sa počas ich práce obrátil na posádku a nahlas zvolal: „Ó, luteráni, poďte ku mne a otvorím vám oči, pretože určite páchnete Rímom."
V rámci tejto zdĺhavej operácie predniesol 22. decembra Scultetus svoju slávnu kázeň v katedrále. Svoju homíliu usporiadal podľa 2. Mojžišovej 20:4–6 a uviedol 3 jednoduché a priame body. Boh jasne zakazuje zobrazovanie jeho podoby. Okrem toho nedovoľuje uctievanie obrazov. Je teda povinnosťou zabezpečiť, aby bolo obnovené správne uctievanie odstránením všetkých predmetov, ktoré by urážali Boha. Scultetove poznámky naznačujú, aká rozsiahla bola jeho vízia tohto činu.
Na Dolnej zemi v tých prípadoch, kde magistráty podporovali kalvínske reformy, sa náboženské umenie často riadne preberalo alebo vracalo pôvodným darcom. Ako bolo už skôr spomenuté, samotný Kalvín nepodporoval ikonoklastické aktivity.
Ale Frederickov dvorný kazateľ bol úplne iného zmýšľania. Uviedol sériu príkladov zo Starého zákona, kde Izraeliti zhodili a úplne zničili modly a oltáre Filištíncov. Vo svojej autobiografii túto tému ďalej rozviedol. Pri spomienke na tieto udalosti sa ešte raz obrátil k Písmu.
Myslel si, že Boh nás povolal, aby sme z nášho srdca odstránili všetky modly a na znak tohto vnútorného obrátenia mala byť nevyhnutná vonkajšia činnosť. Pán vraj prikazuje všetkým skutočným veriacim, aby „dali obrazy preč, čiže rozbili ich alebo spálili".
Presne to sa stalo počas posledných dvoch decembrových týždňov. Scultetova ofenzíva sa v skutočnosti začala deň predtým, ako kázal svoju kázeň a nabádal veriacich, aby konali. Očitý svedok udalostí, Šimon Kapihorský (Horlivec), uvádza, že 21. dňa Fridrich začal svoju „vojnu proti oltárom, obrazom a hrobom svätých“. Stúpenci Zimného kráľa začali svoju prácu odstránením veľkého krížu oproti hlavnému oltáru a potom sa presunuli k hrobu Jána Nepomuckého, ktorý rýchlo rozobrali.
 |
| Hrobka Jána Nepomuckého v Katedrále sv. Víta zdroj : Turistika - Praha - Katedrálna hrobka sv. Jána Nepomuckého. Najväčší kus striebra v ČR |
Nakoniec pristúpili k samotnému hlavnému oltáru. Okrem obrazov a sôch zhromaždili na jednu hromadu aj tróny arcibiskupa a kanonikov, a potom to všetko spálili. Obrazoborci pokračovali vo svojom ťažení aj 2 dni po Vianociach.
Na rozdiel od typickejších incidentov reformačného ikonoklasmu vo Francúzsku, Švajčiarsku a na Dolnej zemi, „čistenie“ Katedrály sv. Víta nebolo hnutím so širokou podporou. Dokonca aj niektorí muži, ktorí boli najatí na prácu, mali vážne pochybnosti o tejto záležitosti.
Istý Jakob Hübel uviedol, že keď sa sťažoval, že s mnohými cennými predmetmi sa zle zaobchádza, jeden z Frederickových poradcov so smiechom odpovedal: „Radi by sme to urobili aj Rímu.“ Katolíci sa, samozrejme, najhlasnejšie postavili proti Scultetovmu programu. Katedrála bola jediným farským kostolom v Prahe, ktorý zostal verný Rímu, a jej dekan a kanonici ju považovali za jednu z posledných katolíckych pevností v meste.
Kanoníci kapituly napísali vášnivý žalostný list arcibiskupovi Loheliusovi, ktorý bol vo viedenskom exile. Popisovali zničenie zariadenia katedrály a považovali to za znak úplného konca katolicizmu v Čechách. Ale utrakvistom v spolupráci s katolíkmi sa podarilo zachovať kaplnku svätého Václava, široko-ďaleko najvýznamnejšiu svätyňu.
Po svätovítskom incidente Frederick upriamil pozornosť na ďalšiu zo známych pražských pamiatok. Na treťom pilieri Karlovho mosta stál od roku 1361 kríž. Hoci bol zbúraný v prvých rokoch husitských vojen, v polovici 15. storočia ho znovu postavili a bol spojený s dvoma sochami.
 |
| Svätý Kríž na Karlovom moste zdroj : Prostor - ad - Skupina svätého Kríža |
Keď Frederick dorazil, jeho manželka Elisabeth Stuartová bola urazená tým, čo nazvala „nahým kúpaním na moste“. Krátko po Vianociach 1619 sa Fridrich poradil so svojou radou o osude tohto objektu. Nepochybne varovali kráľa pred odstránením kríža, pretože sa obávali veľkého verejného pobúrenia, ak by kríž zmizol. Hoci neboli podniknuté žiadne oficiálne kroky, o nejaký čas v noci kríž záhadne zmizol.
Ako vidíme na prípadoch katedrály sv. Víta a kríža, Fridrich a jeho kalvínsky sprievod zmýšľali úplne inak ako jeho poddaní. Pre palatínskeho princa boli jeho činy založené na teologických princípoch. Náboženské predmety však môžu mať rôzny význam a to, čo bolo pre kalvínsky dvor doktrinálnou záležitosťou, bolo zo strany obyvateľstva vnímané aj ako útok na tradičnú českú kultúru.
Odpor proti Frederickovi a Scultetusovi bol značný. Incident katedrály sv. Víta sa stal kauzou, ktorá vyvolala značnú vlnu nevôle a výrobu pamfletov. Katolícki aj luteránski teológovia sa vrhli do boja, pretože z Ingolstadtu, Mainzu, Tübingenu, Wittenbergu a Lipska rýchlo odsúdili túto akciu.
Jednou z najzaujímavejších publikácií bola ilustrácia zobrazujúca Fridricha letiaceho vysoko nad Prahou v sprievode diabla, ktorý kráľa tri krát pokúšal. Ako naznačovala kresba kríža umiestneného na Karlovom moste, jedna z týchto skúšok sa týkala zaobchádzania s pražskými posvätnými obrazmi a sochami. Frederick, ktorý nedokázal odhaliť diablov šikovný podvod, plne prijal Scultetov ikonoklastický program. Toto rozhodnutie, ako nás komentátor informoval, prispelo ku konečnému pádu Zimného kráľa.
V Prahe sa vyrábali aj pamflety, ktoré útočili na politiku kalvínskeho dvora. Jeden fascinujúci traktát rozpráva o dialógu medzi utrakvistom, katolíkom a luteránom. Utrakvista, znepokojený Scultetovou horlivosťou, povedal svojmu luteránskemu kolegovi: „Pre teba a pre mňa by bolo lepšie, keby sme nasledovali jezuitov ako kalvínov, pretože nikdy nehádzali do našej záhrady taký veľký kameň, ako práve urobili kalvíni." Luterán potom hovoril o legende, v ktorej tisíc anglických obrazoborcov sa už teraz pripravuje zostúpiť do Čiech a dokončiť záležitosť, ktorú začal Scultetus. Nakoniec sa všetci traja spojili a odsúdili náboženské inovácie, ktoré ohrozovali duchovné a kultúrne dedičstvo kráľovstva.
Problematika obrazov sa tiež stala kritickou súčasťou kampane za získanie kráľovstva späť pre Habsburgovcov. 11. októbra 1620 vstúpili bavorské vojská do juhočeského mesta Strakonice. Mansfeldove sily, lojálne českým stavom, dedinu predtým evakuovali. Domingo Ruzola, španielsky karmelitán, ktorý sprevádzal Bavorov a slúžil ako duchovný poradca vojvodu, sa vybral cez ruiny budovy, ktorá nedávno patrila maltézskym rytierom. V ňom našiel pozostatky armády na rýchlom ústupe. Nábytok bol zdemolovaný, okná rozbité a obrazy svätých ležali rozbité po celom sídle. Ruzola si uvedomil, že tento neporiadok bol len vedľajším produktom armády na úteku.
Ale mních našiel jeden konkrétny predmet, ktorý naznačoval, že nie všetko ničenie bolo náhodné. V jednom rohu narazil na obraz, ktorý bol rituálne zničený. Na tomto plátne zobrazujúcom uctievanie pastierov niekto vyrezal oči všetkým na obraze okrem dieťaťa v jasliach. Ruzolov neskorší životopisec opísal reakciu mnícha na jeho objav v mystickom zmysle:
"Zrazu náš otec pocítil bolesť takú skutočnú, že sa zdalo, akoby ho udreli kopijou. Vidieť, s akou bezbožnosťou sa zaobchádzalo so Svätou Matkou Božou a všetkými ostatnými svätými, ho naplnilo znechutením... V tej chvíli urobil najvznešenejší sľub, že bude ctiť zo všetkých síl obraz Svätej Matky, ktorý utrpel také poškodenia v rukách perfídnych heretikov."
Po tejto skúsenosti Ruzola postavil obrazy do centra zápasu so Zimným kráľom. Katolícke ilustrácie Bielej hory zobrazovali mnícha stojaceho pred bavorským vojvodom a jeho vojskami, a nabádali, aby porazili heretikov a získali späť Čechy pre Rím. Vojaci, ktorí išli do boja proti Frederickovým žoldnierom, mali so sebou obrazy. Do boja ich sprevádzali kríže, medaily a malé nábožné obrázky. Možno by nebolo prehnané napísať, že ťaženie proti Fridrichovi bolo novou križiackou výpravou. Výbuchy obrazoborectva v katedrále sv. Víta, v Strakoniciach a inde určite pripomenuli dlhšiu históriu obrazoborectva v Čechách a skoršie neúspešné križiacke výpravy proti husitom.
Teraz znova, cisár a jeho spojenci zhromaždili armádu, aby bojovali proti starému nepriateľovi, ktorý sa znovu objavil v novej podobe. Ruzolovi, duchovnému vodcovi tejto novej vojenskej výpravy, bol vzorom starý nepriateľ husitov Ján Kapistránsky. Kým v jednej ruke niesol podobu Strakoníc, v druhej, podobne ako jeho predchodca, držal veľký kríž, ktorý si so sebou niesol do boja.
 |
Kostol Panny Márie Víťaznej - Santa Maria della Vittoria bol najprv zasvätený sv. Pavlovi, ale v roku 1620 v bitke na Bielej hore rakúske cisárske vojská zničili českú protestantskú armádu, čím zachránili Čechy pre katolícku vieru. (Karmelitánsky kaplán cisárskej armády mal na krku ikonu Narodenia Pána.) Tento obraz bol prinesený do Ríma, kde bol prvýkrát prenesený do Santa Maria Maggiore. Odtiaľ ho v sprievode odniesli do San Paola, ktoré ešte nebolo dokončené. Potom bolo rozhodnuté znovu zasvätiť nový kostol Panne Márii, z vďaky za víťazstvo, odtiaľ názov Santa Maria della Vittoria. Ikona bola zničená pri požiari v roku 1833 a nahradená kópiou. Zdroj : Walks in Rome - Santa Maria della Vittoria |
 |
| Pútnický komplex kostola Panny Márie Víťaznej v Prahe Interiér kostola je vyzdobený kópiou obrazu Panny Márie, pochádzajúceho z Ríma. Táto maľba má byť kópiou obrazu, ktorého originál bol zneuctený pred bitkou na Bielej hore protestanskými vojskami. Panna Mária na ňom mala vypichnuté oči a miestny páter Dominik ho mal so sebou v boji. V roku 1785 sa podobne ako mnohé ďalšie kostoly nevyhol reformám cisára Josefa II. a bol zrušený. Roku 1828 sa dostal do správy Benediktínov v Břevnovskom kláštore a oni ho majú v starostlivosti i v súčasnej dobe. Vďaka tomu už opäť slúži toto pútnické miesto ako kláštor. V roku 2007 sa do komplexu nasťahovali sestry benediktínky z komunity Venio. Zdroj: Prague city line |
Bavorský jezuita Jeremiáš Drexel napísal: „Skutočne v oktávu sviatku Všetkých svätých sa nebeskí svätci pomstili za zranenie, ktoré im spôsobili v Prahe kalvíni, ktorí im odrezali ruky, pery, nosy. dokonca hlavy." Z Talianska, Francúzska, Dolnej zeme, Nemecka a samozrejme samotných Čiech sa hrnuli texty a kázne, ktoré spájali Fridrichov pád s rúhaním, ktorého sa dopustil v katedrále. Mnohé z týchto správ zostavil a zaradil do svojej histórie katedrály Tomáš Pessina, budúci dekan pražskej katedrály.
Robotník poverený zbúraním hrobu sv. Víta bol zbitý. Horšie dopadli tí, ktorí boli poverení odstránením mriežky okolo hrobu sv. Jána Nepomuckého. Husitský kováč, ktorý bol pôvodne vyslaný na túto prácu, túto úlohu odmietol. Saský luterán, ktorý ho nahradil, bol zrazený na chrbát, keď sa pokúsil zložiť zábradlie. Mal veľké bolesti a pomaly zomieral. Ako zdôraznil Pessina, tento vývoj nebol ničím prekvapivým, pretože v Prahe sa už dlho tradovalo, že kto zničí sv. Víta, bude okamžite poslaný do pekla.
Začiatkom 20. rokov 17. storočia stolár Kašpar Bechteler vyrezal štyri veľké a zložité reliéfy, ktoré zobrazovali tieto udalosti pre Katedrálu sv. Víta. Prvé dve scény ilustrujú prácu kalvínov pri ničení zariadenia kostola. Jeden robotník lezie po rebríku so zámerom zhodiť kríž pred oltárom. Iní sú zaneprázdnení rozbíjaním a sekaním predmetov sekerami, kladivami a palicami.
Dokonca je zaznamenaná aj príhoda pri Nepomukovom hrobe. Zatiaľ čo dvaja muži pokračujú v demontáži zábradlia, ďalší dvaja odvážajú práve zrazeného saského kováča. Zámerom umelca a dizajnéra bolo, prostredníctvom týchto dvoch panelov, pripomenúť zničenie Šalamúnovho chrámu.
Podľa Dalimilovej kroniky (1314), Jeruzalemský svietnik, ktorý stál v kaplnke sv. Ľudmily, pôvodne odniesol Titus z Jeruzalema a potom v 12. storočí sa dostal do Čiech.
Príbeh sa končí na druhej strane reliéfu. S nápisom popisujúcim zničenie faraónovej armády pri Červenom mori je Frederick a jeho sprievod znázornený, ako po nečakanej porážke na Bielej hore prekračujú Vltavu (Moldau) v zhone, zmätku a strachu.
Reliéfy sú krásnym dielom náboženského umenia a svedectvom krátkej vlády zimného kráľa, ktorý sa pokúsil odstrániť všetky takéto obrazy z katedrály. Jeruzalemský svietnik, ktorý bol vážne poškodený, bol starostlivo opravený a vrátený do katedrály. Na jej vrchu sa nachádza víťazný baránok, obklopený štyrmi českými patrónmi. Cisár Ferdinand daroval nový triptych, ktorý nahradil oltárny obraz, ktorý zničili kalvíni. Jeho ústredným výjavom, ktorý je teraz ústredným bodom kostola, bol obraz sv. Lukáša s obrazom Panny Márie.
Po znesvätení kalvínmi sa obrazy víťazne vrátili do katedrály svätého Víta a tvorba náboženského umenia sa oslavovala ako svedectvo pravovernosti.
Zdroj : web.archive.org - clas.ufl.edu - Obrazoborectvo a tvorba obrazov v ranom novoveku (Preklad nemusí byť presný.)
🔸️ Prečítajte si tiež :
Prostor - ad - Skupina svätého Kríža - o Kríži na Karlovom moste
Katedrála svatého Víta - Drevené reliéfy
🔹️ Témy :
História - Herézy - PROTESTANTI
Katolícke učenie - SOCHY A OBRAZY
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára