V článku nájdete aj krátky životopis Giordana Bruna
Bruno nikdy nerobil skutočnú vedu a nebol ani pravedec. Mnohé životopisy ho predstavujú ako „matematika“, čo je smiešne, keď vieme, že vo svojich štúdiách nikdy neprekročil ezoterické koncepty „posvätnej geometrie“.
A čo je horšie, niektoré hlúpe historické články pripisujú Brunovi teóriu, ktorá nie je jeho: myšlienku, že existuje nespočetné množstvo iných obývaných svetov.
Teóriu nespočetných obývaných svetov navrhol otec Mikuláš Kuzánsky 109 rokov predtým, ako sa narodil Bruno.
„Namiesto toho, aby sme si mysleli, že toľko hviezd a častí nebies je neobývaných, a že len táto naša Zem je obývaná ľuďmi – a dokonca aj bytosťami nižšieho typu – budeme predpokladať, že všetky regióny sú obývané a odlišujú sa od seba, v prírode podľa ich kategórie a všetci vďačia za svoj pôvod Bohu...“ (Mikuláš Kuzánsky v „De docta ignorantia“, 1440)
Nepripisujme Brunovi ani zásluhy za tézy, že Zem nie je stredom vesmíru, a že nebeské sféry nie sú nehybné, ale v neustálom pohybe.
"Tvar zeme je ušľachtilý a guľovitý a jej pohyb je kruhový, aj keď nie dokonalý." (Mikuláš Kuzánsky, "De docta ignorantia")
Mimochodom, už niekoľko desaťročí pred Kuzánskym, hypotézu o rotácii Zeme analyzoval stredoveký učenec Mikuláš Oresme, biskup z Lisieux. A Cirkev ho za to nikdy neodsúdila.
 |
Mikuláš Oresme
zdroj : dml.cz |
Teraz sa pozrime, čo sa stalo s otcom Mikulášom Kuzánskym, 10 rokov po vydaní jeho knihy "De docta ignorantia" (Naučená nevedomosť). Marvadská cirkev zakročila. Kuzánsky bol zvolený za kardinála – áno, stal sa členom najvyššieho cirkevného súdu. Hmm...
A čo Bruno ? Spomeňte si, že tento chlapík po tom, čo spôsobil problémy medzi katolíkmi, hľadal útočisko v Ženeve a podarilo sa mu, že ho kalvíni exkomunikovali. Keď sa udomácnil v Anglicku a ubytoval v Oxforde, miestni učenci ho odmietli. Potom odišiel do Helmstadtu v Nemecku a skúšal trpezlivosť luteránov, kým nebol exkomunikovaný. Áno, toto Bruno dosiahol...
Nakoniec bol zatknutý inkvizíciou v Benátkach. Bol odsúdený a zabitý vo februári 1600.
Podľa historika Luigiho Firpa („Il Processo di Giordano Bruno“, 1949) inkvizičný súd obvinil Bruna z:
- praktizovania mágie a veštenia;
- podporovania heretickej myšlienky o Najsvätejšej Trojici, o Kristovej prirodzenosti, o Panenstve Panny Márie a o transsubstanciácii;
- viery v metempsychózu (možnosť, že ľudská duša, keď sa reinkarnuje, môže migrovať do zvierat, rastlín alebo minerálov);
- tvrdenia o existencii plurality svetov a ich večnosti.
Všimnite si, že dôvody sú takmer čisto náboženské. Výnimkou je tvrdenie o „večnosti“ svetov. Tým, že obhajoval túto tézu, ktorá v sebe nemala nič vedecké, Bruno odporoval Zjaveniu Genezis, podľa ktorého bol svet stvorený v určitom okamihu. (Táto dogma je mimochodom v dokonalom súlade s teóriou veľkého tresku). Ale otázka „večnosti svetov“ uprostred iných heréz, nebola ani zďaleka hlavnou motiváciou, ktorá heretika priviedla na hranicu.
Giordano Bruno nezomrel kvôli vedeckým hádkam. Nikto by nemal byť odsúdený na smrť, ani kvôli týmto dôvodom, to je pravda. Trest, napriek tomu, že bol v súlade so zákonom a vtedajšou mentalitou, bol príliš krutý a ešte aj umožnil, aby sa z tohto človeka stala hrdinská legenda.
Ale, nie je to bláznivé ? Ateisti, ktorí tak milujú racionalitu, si za jeden zo svojich najväčších idolov vyberú bláznivého mystika, oddaného víziám a praktikám mágie. Vo svojich knihách „Popolcová večera“ a „Príčina, princíp a jednota“ (obe 1584) Bruno prezentuje svoje presvedčenie, že všetky veci sú animované a majú racionálnu dušu – napríklad hviezdy či kamene.
Keby to bolo dnes, Brunov osud by bol prirodzene úplne iný. Po tom, čo sa mu vyhli katolíci, kalvíni, anglikáni a luteráni, snáď by ho privítala a ocenila nejaká slobodomurárska komunita...
Zdroj :
Ocatequista - Bol Giordano Bruno mučeník ?
Krátky životopis
Giordana Bruna
-------------------------------------
Giordano Bruno (1548 - 1600) študoval od 11 rokov „humanitné vedy, logiku a dialektiku“ a o štyri roky neskôr vstúpil do rehole svätého Dominika. V Neapole si urobil noviciát a pokračoval tam v štúdiu. V roku 1572 bol vysvätený za kňaza.
Už ako nováčik vzbudil pozornosť pre originalitu svojich myšlienok a pre svoju otvorenú kritiku prijatých teologických doktrín. Po jeho vysviacke veci dospeli do bodu, že v roku 1576 bol formálne obvinený z herézy.
Odišiel teda do Ríma, ale zjavne nezmenil svoj spôsob rozprávania o tajomstvách viery, takže obvinenia proti nemu boli obnovené v kláštore La Minerva. Niekoľko mesiacov po svojom príchode utiekol z mesta a vzdal sa všetkej vernosti svojmu rádu.
Od tohto momentu je príbeh jeho života neustálym putovaním z jednej krajiny do druhej a jeho márnou snahou nájsť pokoj. Potuloval sa po talianskych mestách a v roku 1579 odišiel do Janova, kde zrejme prijal kalvinizmus, hoci neskôr pred cirkevným súdom v Benátkach dôsledne popieral, že by sa pripojil k reformovanej cirkvi.
Nech je to akokoľvek, kalvínsky koncil ho exkomunikoval pre svoj neúctivý postoj k predstaveným cirkvi a bol nútený opustiť mesto. Odtiaľ odišiel do Toulouse, Lyonu a (v roku 1581) do Paríža.
V Lyone dokončil svoj „Clavis Magna“ alebo „Veľký kľúč“ umenia zapamätania (trénovania pamäte). V Paríži publikoval mnoho diel... V roku 1582 vydal dielo „Il candelaio“ alebo „Nosič pochodne“, satiru, v ktorej do najvyššej miery ukázal zlý vkus, vtedy v móde humanistov, ktorí si mýlili obscénnosť s humorom. Počas pobytu v Paríži mal verejné prednášky o filozofii.
V roku 1583 odišiel do Anglicka a aspoň na čas sa tešil priazni kráľovnej Alžbety a priateľstvu Sira Philipa Sydneyho. Tomu venoval svoj najtrpkejší útok na katolícku cirkev „Vyhnanie víťaznej šelmy“, vydané v roku 1584.
Navštívil Oxford a keďže mu bolo odmietnuté privilégium vyučovať tam, vydal (1584) svoju „Večeru z popola“, v ktorej zaútočil na oxfordských donov s tým, že o pive vedia viac ako po grécky.
V roku 1585 sa vrátil do Francúzska a v Paríži, urobil niekoľko pokusov o zmierenie s Cirkvou, všetky však zlyhali, pretože odmietol prijať uloženú podmienku, ktorou bolo, že sa musí vrátiť k svojmu rádu.
V Nemecku, kam odišiel v roku 1587, prejavil rovnakého ducha ako v Oxforde. V Helmstadte bol luteránmi exkomunikovaný.
Po nejakej literárnej činnosti vo Frankfurte odišiel v roku 1591 do Benátok na pozvanie Moceniga, ktorý tvrdil, že má záujem o jeho metódu trénovania pamäti. Neschopný získať od Bruna tajomstvo jeho „prírodnej mágie“, Mocenigo ho odsúdil inkvizícii. Bruno bol zatknutý.
1593 bol Bruno poslaný do Ríma a na šesť rokov bol uväznený inkvizíciou. Historici nedokázali odhaliť dôvod tohto dlhého oneskorenia.
Na jar 1599 sa začal proces pred komisiou rímskej inkvizície a po tom, čo obvinený dostal niekoľko príležitostí odvolať svoje chyby, bol napokon odsúdený (január 1600), odovzdaný svetskej paži (8. februára) a upálený na hranici v Campo dei Fiori v Ríme (17. februára).
🔸️ Prečítajte si tiež :
----》 Wikipedia - Mýtus o plochej Zemi
Mýtus o plochej Zemi je modernou historickou mylnou predstavou, že európski učenci a vzdelaní ľudia počas stredoveku verili, že Zem je plochá.
----》 Erik Dujava - Prečo bol upálený Giordano Bruno? (2020)
Pontifikát Jána Pavla II. sa niesol v duchu ľútosti za dejinné chyby a zločiny kresťanov. (Napr. upaľovanie heretikov.) Otázka prípadnej rehabilitácie je však iná vec.
„Bruna nemožno rehabilitovať ako katolíckeho mysliteľa jednoducho preto, že jeho myslenie nebolo nikdy katolícke.“
Bruno nebol teológ, vedec alebo bádateľ, bol skôr voľnomyšlienkársky filozof.
Vieru v pluralitu svetov označil za heretickú už biskup Brescie svätý Filastrius v roku 384. Podobný názor zastávali aj ďalší významní svätci Katolíckej Cirkvi: Svätý Hieronym a svätý Augustín. Kódex kánonického práva pápeža Gregora XIII. z roku 1582 kvalifuje názor o tom, že existuje nespočetný počet svetov ako heretický.
Radomír Malý uvádza na pravú mieru legendárnu postavu proticirkevnej propagandy, okolo ktorej modernisti vytvorili aureolu mučeníka za pravdu a presvedčenie. Ale tento muž nebol v žiadnom prípade svätec a mučeník.
Realita je taká, že Giordano Bruno sa dopúšťal kriminálnych zločinov. Bol to vrah a tiež agent a konfident cudzej mocnosti. Svedčí o tom americký historik John Bossy.
 |
| zdroj : Amazon |
Vstúpil do dominikánskeho rádu, kde nebol ochotný podrobovať sa príkazom. Odmietal napr. mať vo svojej cele obrazy svätých a poprel aj niektoré dogmy. Napriek tomu sa stal kňazom a doktorom teológie.
Dominikáni viedli proti nemu proces kvôli heréze. Bruno však opustil svoj konvent v Ríme a utiekol z Talianska.
Keď mu v tom chcel prior kláštora zabrániť, hodil ho údajne do Tibery. (P. Konrád Kubeš) Za tento kriminálny delikt bol potom hľadaný cirkevnou inkvizíciou i svetskými súdmi po celej Európe.
Uchýlil sa do Ženevy, centra kalvínskeho protestantizmu. Tam ale vyvolal pobúrenie svojimi názormi, ktoré presahovali samotné hranice kresťanstva. Bruno napr. hovoril o Ježišovi ako o „veľkom filozofovi“ a odmietal Jeho Božstvo i zázraky. To bolo neprijateľné aj pre kalvínsku Ženevu.
V Anglicku si naklonil anglickú kráľovnú Alžbetu I. svojim spisom „O hrdinských vášňach“, ktorý jej tiež venoval. Tu obhajuje hriechy proti 6. prikázaniu a odmieta katolícku morálnu náuku, ktorá prikazuje bojovať proti pokušeniu. Kráľovná Alžbeta, ktorá nežila mravne, nachádzala v Brunovom spise obhajobu svojej pochybnej morálky, preto mu prejavovala všestrannú priazeň.
Hlásal tzv. naturalistickú filozofiu, to znamená, že Boh a príroda sú jedno a to isté. Osobný Boh ako rozumová bytosť v Brunovom poňatí neexistuje, Boh je vraj obyčajná neosobná vnútorná sila sveta a vesmíru. Bruno je hlásateľom panteizmu, to znamená svetového názoru, že Boh nie je nad svetom, vesmírom a človekom ako Stvoriteľ, ale vo vnútri ako akási vesmírna duša.
Bruno ako prvý hlásal teóriu o nadčloveku, ktorý sa musí presadiť násilím a krutosťou. Tieto názory v 19. storočí prevzali Friedrich Nietsche, Alfred Rosenberg a Giovanni Gentile. Zarážajúca je pritom arogancia, s akou Bruno vystupoval. Jeho spisy sú plné netolerancie a nadávok voči všetkým, s ktorých názormi nesúhlasil. Vyvolal obrovskú búrku nevôle, pretože svojich oponentov urážal a zosmiešňoval. Nemusel sa však obávať postihu, pretože nad ním držala ochrannú ruku kráľovná Alžbeta.
Alžbeta krvavo prenasledovala katolíkov. Tisíce ich skončili na popraviskách, kňazi bývali zabíjaní neľudským spôsobom: štvrtením, páraním brucha, ubíjaním palicou a pod. Obete Alžbetinej hroznej perzekúcie katolíkov boli aj Edmund Campion a sv. John Ogilvie.
V katolíckej Európe boli pripravovaní mladí kňazi – misionári pre ilegálnu pastoráciu medzi katolíkmi v Anglicku. Kráľovná potrebovala informácie, kedy, z ktorého miesta a koľko katolíckych duchovných odplávalo na britské ostrovy. K tomu bol nevyhnutný agent - informátor. Toho našli práve v Brunovi.
Bruno bol registrovaný tajnou políciou pod pseudonymom „Fagot“. Udával aj anglických katolíkov. Tí boli potom zatýkaní, mučení a popravovaní.
Hlavný bod obžaloby tohto odpadnutého dominikána smeroval k jeho kacírstvu, ďalej potom k okultizmu a mágii, čomu sa Bruno čulo venoval.
Brunov proces trval 8 rokov. Inkvizícia sa neustále snažila prinútiť ho k odvolaniu panteistických bludov.
Pápež svätého života Klement VIII. by mu pravdepodobne udelil milosť, keby o ňu Bruno požiadal.
Taliansky historik Rino Cammilleri („Prawdziwa historia inkwizycji“, Kraków 2005, str. 101) poskytuje aj ďalšiu zaujímavú informáciu: Pápež Klement už bol rozhodnutý udeliť Brunovi napriek jeho zatvrdnutosti milosť a doživotne ho umiestniť do niektorého kláštora.
Tu sa však objavil bývalý Brunov spoluväzeň Celestino z Verony a podal tak závažné svedectvo o Brunových zločinoch, že pápež zmenil názor. Klement ich zaradil medzi „tajné“, nesmelo sa o nich verejne hovoriť. Nevieme, o čo išlo, vzhľadom na utajenie, na ktorom pápežovi toľko záležalo, môžeme ale špekulovať o sexuálnych zvrátenostiach najťažšieho kalibru, ale sú to a zostanú iba dohady. O tom, že Bruno žil nemravne a promiskuitne ako bisexuál, existuje množstvo dokladov.
Po Brunovej smrti sa pápež Klement celú noc modlil za spásu jeho duše. Brunove upálenie bolo poslednou popravou kacíra v pápežskom Ríme.
Taká je pravda o Giordanovi Brunovi. Protikatolická propaganda tvrdí, že bol upálený preto, lebo obhajoval Kopernikovu teóriu o Slnku ako stredu vesmíru. Bruno ju skutočne zastával, avšak nebol súdený za to, že ju bránil, ale za panteistické bludy, ktoré hlásal, a za svoje kriminálne delikty.
Po obsadení Ríma Napoleonom a francúzskymi vojskami na konci 18. storočia boli z vatikánskeho archívu vyňaté takmer všetky dokumenty týkajúce sa Brunovho procesu a zničené. Prečo asi? Odpoveď je jednoduchá: Brunova gloriola svätca liberalizmu, mravného velikána a mučeníka inkvizície by definitívne a s hanbou spľasla ako bublina.
Bruno by sa za to, čo všetko napáchal, ocitol aj v súčasnej dobe pred súdom. Preto nemožno mať rímskej inkvizícii za zlé, že ho súdila a odsúdila. Odmietnuť je samozrejme nutné iba krutý spôsob popravy. Nedá sa však povedať, že pred súd nepatril a žiadny trest nezasluhoval.
Ak teda protikatolícka propaganda, či už liberálna alebo komunistická, vynáša Bruna ako údajného „mučeníka“ inkvizície a obeť „cirkevného tmárstva“ a dokonca mu stavia pomníky, tak treba bez akéhokoľvek preháňania namietnuť, že sa zastáva a uctieva kriminálneho zločinca, ktorý má na svedomí pravdepodobne vraždu svojho rehoľného predstaveného a životy desiatok, ak nie stoviek anglických katolíckych kňazov a laikov, ktoré udal.
🔹️ Téma :
----》 História - INKVIZÍCIA 🔥
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára