 |
| zdroj : skpodcasty.sk - Rozumná viera - Pravda a relativizmus. Môže spoločnosť fungovať v režime relativizmu? |
↓
Relativizmus popiera existenciu absolútnej pravdy a hodnôt. Je to prvorodené dieťa naturalizmu a logické vyústenie tejto filozofie. Neexistuje autorita, ktorá by určila čo je dobré, alebo zlé. V tejto filozofii existuje len akési udržiavanie verejného poriadku.
Táto zmes filozofie vyústila v 19. storočí do materializmu. Nové dogmy ktoré priniesol Locke a Voltaire nemali vyzerať ako konkurencia katolicizmu, ale ako oddelené pravdy, ktoré mohli doplňovať „mystické telo Kristovo“.
Ďalšiu veľkú skúšku pre Cirkev priniesla osvietenská filozofia a jej uctievanie ľudského rozumu a poznania. Už Descartom bola ustanovená priepasť medzi prirodzeným zákonom (KKC 1954, Rimanom 2:14-16) a ľudským prirodzeným právom. Po ňom vzdelanci a učenci ako Pfufendorf a Locke sekularizáciu prirodzeného práva dokončili.
Francúzska revolúcia vypukla v mene zavádzania božstva rozumu. Rozumu, ktorý sám seba označuje ako najvyššiu normu pravdy a lži, dobra a zla.
Už v tomto období môžeme postrehnúť, ako veľmi tieto doktríny do seba zapadajú: protestantizmus, naturalizmus, relativizmus a samozrejme racionalizmus sú spoločné aspekty toho jedného javu, ktorý sa dá najlepšie nazvať ako revolúcia. Z katolíckeho pohľadu je to revolúcia proti Bohu, revolúcia proti Cirkvi ako zástupkyni Ježiša Krista na zemi a existujúcemu poriadku v spoločnosti.
Karteziánsky racionalizmus (kartezianizmus), rousseauovský naturalizmus a myšlienky novovekých teológov ako Bruna, Erazma, Kanta a Locka, katolícki tradicionalistickí myslitelia popisujú ako plody revolúcie a ohraničujú jedným strešným pojmom, a to liberalizmus. Úloha Satana je tu jasná, toho nazývajú prvým liberálom a otcom všetkých heréz. Liberalizmus je spôsob myslenia, ktorý velebí nezávislosť jednotlivca, ako celkovú nezávislosť jedinca od práv Božích.
Sloboda liberálov je teda úplne iná než, ako ju definuje Katolícka cirkev - človek je slobodný, ale jeho sloboda je nedokonalá vzhľadom na jeho náklonnosť k hriechu. Od momentu francúzskej revolúcie z roku 1789 vidieť permanentnú snahu o prienik revolučných myšlienok slobody, rovnosti a bratstva do Cirkvi. Tieto myšlienky sú však s katolíckymi zásadami nezlučiteľné a pápeži v 19. a v prvej polovici 20. storočia prezieravo bránili ich prieniku.
1.2 Myšlienkový relativizmus – odmietanie objektívnej pravdy
🔸️ Vypočujte si :
🔹️ Téma :
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára