 |
| zdroj : FB - catholic_templar_ |
↓
Téma križiackych výprav dnes ožíva v súvislosti s islamským fundamentalizmom. Radikálne moslimské kruhy často označujú akékoľvek ozbrojené akcie proti islamským teroristom "novovekým krížovým ťažením", atentáty týchto fanatikov v Európe sú často prezentované agresívnymi mohamedánskymi duchovnými ako "pomsta za križiacke výpravy".
Stredoveké kruciáty majú už od osvietenstva nálepku niečoho zlého a podlého. V učebniciach dejepisu sú tieto akcie hodnotené negatívne ako prejav zvôle, krutosti, neznášanlivosti a rozpínavosti vtedajšej Katolíckej cirkvi. Ale aká je skutočnosť ?
Najprv je potrebné určiť, kto bol agresor a kto sa bránil. Podľa všeobecného klišé boli stredoveké križiacke výpravy 11. až 13. storočia vojenskými akciami proti mohamedánskym seldžuckým Turkom, takzvaným saracénom, ktorí okupovali Palestínu, vrátane miest spojených so životom Ježiša Krista, a preto drahých každému kresťanovi. Už táto základná historická poučka má v sebe zárodok klamstva. Navodzuje totiž predstavu, že kresťania sa nerozpakovali zaplaviť celé kraje krvou v mene svojho nábožensky motivovaného nároku na Palestínu.
V skutočnosti už v 7. storočí dobyli moslimskí arabi Svätú zem. Vtedajší kresťanskí svet nič nenamietal, keď sa títo mohamedánski vládcovia správali k tam žijúcim kresťanom tolerantne a umožňovali európskym katolíkom konať púte do Jeruzalema, Betlehéma a Nazareta. Tak to fungovalo bez problémov až do 11. storočia. Kresťanská Európa nepodnikla žiadne vojenské akcie do Palestíny a rešpektovala moslimskú správu nad ňou.
V 11. storočí sa ale pomery zmenili. Moslimskí arabi boli z Palestíny vytlačení po bitve pri Mansekerte v r. 1071 Turkami, ktorí boli tiež moslimovia. Kresťanským pútnikom i palestínskym kresťanom nastali zlé časy. Turci ich brali do zajatia a predávali do otroctva - v tom lepšom prípade. Ten horší prípad znamenal, že ich týrali, mrzačili a vraždili. Okrem toho turecký sultán viedol dobyvačnú vojnu proti Byzancii a bol to práve jej cisár Alexios I. Komnen, ktorý aj keď bol pravoslávny, obrátil sa o pomoc na pápeža a ku katolíckemu Západu.
Pápež bl. Urban II. zvolal v roku 1095 synodu do francúzskeho Clermontu. Tam boli biskupi zoznámení s prosbou Byzantincov, ku ktorej sa pripojil pustovník Peter z Amiensu, ktorý musel z Palestíny emigrovať, pretože mu šlo o život. Všetci zhromaždení boli otrasení hrôzostrašnými sadistickými krutosťami, ktoré páchali Turci na kresťanoch. Usekávali im ruky a nohy, ženy bývali znásilňované. Pápež odpovedal vyhlásením križiackej výpravy na ochranu života kresťanských pútnikov a palestínskych kresťanov, nie prioritne na znovudobytie Palestíny, ako sa môžme často dočítať v literatúre. V tom je veľký rozdiel. Križiacka výprava, vyhlásená Urbanom II., bola z etického hľadiska úplne oprávnená, lebo jej motivácia nespočívala v snahe dobyť nejaké územie, ale v ochrane života a zdravia slabých a bezbranných pútnikov i kresťanov v Palestíne, vystavených beštiálnemu týraniu, vraždeniu a zajatiu do otroctva. Jednalo sa o akt lásky k blížnemu, lebo tá velí vziať, na obranu slabého a nevinného proti agresorovi, do ruky i zbraň, ak sú vyčerpané všetky mierové prostriedky. Za niečo také sa Katolícka cirkev rozhodne nemá prečo ospravedlňovať.
Pravdou však je, že po dobytí Jeruzalema v r. 1099 došlo zo strany križiakov ku zbytočnému prelievaniu krvi. To bolo proti úmyslom pápeža Urbana II., ktorý si prial milosrdný postup. Jeho nástupca Paschalis II. podľa svedectva niektorých dobových kronikárov vyslovil nad tým ľútosť, i keď neskrýval svoju radosť nad znovuzískaním svätých miest. Rovnako veliteľ križiakov Geoffrey de Bouilloun, ako dosvedčujú dobové kroniky. Ale i tu je potrebné brániť sa proti zveličovaniu tohto iste smutného faktu.
Jeruzalem sa križiakom nevzdal a bolo bežnou praxou tej doby, prežívajúcou ešte z pohanstva, že v takom prípade siahali víťazi k fyzickej likvidácii civilného obyvateľstva. Cirkev častokrát márne nabádala k milosrdenstvu a ušetreniu nevinných životov. Ale v prípade dobytia Jeruzalema zostáva nezodpovedaná otázka, či križiaci naozaj vraždili civilné obyvateľstvo vrátane žien a detí, alebo len zabíjali mužov, ktorí sa bránili so zbraňou v ruke. Doboví kronikári hovoria nadnesene o "potokoch krvi" bez bližšieho špecifikovania. Seriózni historici sa prikláňajú k tej druhej verzii, lebo aj po vyhlásení kresťanského Jeruzalemského kráľovstva, zostal Jeruzalem prevažne moslimským mestom a mohamedáni sa tešili náboženskej slobode.
Keď sultán Saladin r. 1183 opäť dobyl Jeruzalem a zajal posledného katolíckeho kráľa Quida, miestni moslimovia plakali a volali po návrate tohto kresťanského panovníka. Nakoniec moslimovia jednali s kresťanmi omnoho horšie, sám sultán Saladin, ktorého osvietenci velebili ako "tolerantného" a dávali ho za vzor kresťanským križiackym veliteľom, nechal v Gaze vyvraždiť tisíce kresťanov, vrátane žien a detí.
K tienistým stránkam hlavne prvej a druhej križiackej výpravy (celkom ich bolo sedem) patrí napadanie židovských ghett, násilné krsty Židov a ich vraždy. Tieto zločiny však nepáchalo riadne križiacke vojsko, ale zberba pozostávajúca z dobrodruhov a kriminálnych živlov, ktorí tu vytušili príležitosť, ako sa obohatiť. Vytvárali rôzne pseudooddiely kvázi dobrovoľníkov. Proti ich vyčíňaniu vydávala ostré buly väčšina pápežov 12. storočia, na obranu Židov vystúpil tiež sv. Bernard z Clairvaux.
Nemôžme brániť ani agresiu Benátčanov, organizátorov štvrtej križiackej výpravy, ktorí r. 1201 miesto do Palestíny zamierili do Carihradu, aby si vyriešili účty so svojim dlhoročným nepriateľom - Byzantskou ríšou. Po vyplienení Carihradu tam vyhlásili tzv. Latinské cisárstvo. Pápež Inocent III. však tento akt ostro odsúdil a zakázal násilnú rekatolizáciu pravoslavných Grékov.
 |
| zdroj : FB - catholic_templar_, upravené |
Katolícke kresťanstvo sa rozhodne nemá prečo hanbiť za ideu krížových výprav. Môžme len ľutovať, že sa k nej pripojili nakoniec i iné motivácie, ktoré celú ušľachtilú myšlienku znehodnotili. Svetskí panovníci, ktorí po vojenskej stránke všetko organizovali, sledovali často iné záujmy než oslobodenie svätých miest a ochranu bezbranných proti krutostiam Turkov. Tu je dôvod neúspechu tejto veľkolepej a po etickej stránke dobrej iniciatívy.
Križiacke výpravy priniesli tiež v pohľade kultúrnom pozitíva i negatíva. K tým prvým patrí očividne kontakt s iným, orientálnym svetom. Od arabov prevzala kresťanská Európa záujem o Aristotelovu filozofiu, ktorá sa stala podkladom pre myslenie najväčších géniov stredoveku - sv. Alberta Veľkého a sv. Tomáša Akvinského. Ďalej si Európa prehĺbila svoje znalosti matematiky, astronómie a vôbec prírodných vied.
Ale súčasne s tým prenikli do Európy povery a závažné teologické bludy, čo je tá negatívna stránka. Značne sa rozšírili astrológia a veštectvo. Taktiež znovu ožila, pod vplyvom orientálneho myšlienkového importu, manichejská predstava o dobrom a zlom božstve, čo našlo svoje vyjadrenie v blude sekty albigenských, že Boh a diabol sú si rovní.
 |
| zdroj : FB - catholic_templar_ |
Zdroj : Apologetická abeceda dejín Katolíckej cirkvi, Konrád Kubeš a Radomír Malý
Krátke videá s titulkami
Proč hájit Západ a křížové výpravy
🔸️ Odporúčaný príspevok :
-----》 Life news - Nebrániť sa islamskej invázii je protestantská téza
🔹️ Téma :
-----》 História - KRIŽIACKE VÝPRAVY
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára