 |
| Rímo-katolíkom sťali hlavy na príkaz Henricha VIII. zdroj : Independent - Svätí, svätokrádež a poburovanie: Náboženstvo a konflikt v tudorovských reformáciách, Eamon Duffy |
↓
Tento článok je 3. časťou odpovede katolíckeho apologéta Rafaela Rodrigueza na článok: Inkvizícia, pápež a povzdych niektorých „konzervatívnych“ katolíkov.
Teraz si pozrime "historický klenot" v uvedenom článku :
“Takzvaná 'protestantská inkvizícia' existuje len v katolíckych knihách. Pri pohľade do Encyclopedia Britannica, vydanie z roku 1911, som nenašiel nič o 'protestantskej inkvizícii'. Ale našiel som veľa materiálov o 'katolíckej inkvizícii'. V každom prípade, aj keby bola 'protestantská inkvizícia', nikdy som na svojom blogu ani na svojom Facebooku takúto inkvizíciu pre katolíkov nechválil ani nenavrhoval.“
Najzábavnejšie na tomto vyhlásení je, že nám autor ukazuje, že hľadal v Encyklopédii Britannica. To znamená, že autor nemá žiadnu bibliografiu na túto tému a hľadá index v encyklopédii.
Čo našiel je pravdou, keďže Encyklopédia Britannica neprináša všetky témy sveta a nie je úplná, práve preto, že bola vyrobená v protestantskej krajine.
▪︎ ▪︎ ▪︎
Aj keď tu už máme uvedenú bibliografiu na tému inkvizície, uvedieme aj citáty prevzaté z článku Davea Armstronga o protestantskej inkvizícii.
“Sami reformátori...to znamená Luther, Beza a najmä Kalvín boli netolerantní voči rímskokatolíckym disidentom.“ (Oxfordský slovník kresťanskej cirkvi – odkaz 1383)
“Luther bol spokojný s vyhnaním katolíkov. Melanchton uprednostňoval uvalenie telesných trestov proti nim... Zwingli tvrdil, že v prípade potreby bolo zabíjanie biskupov a kňazov dielom, ktoré určil Boh.“ (Janssen, V, 290)
Zürich bol pod vedením Zwingliho : „Prítomnosť v kázňach ...bola predvolaná pod hrozbou trestu; každé učenie a uctievanie Cirkvi, ktoré sa odchyľovalo od predpisov, bolo trestné. Ani mimo okresu Zürich duchovným nebolo dovolené slúžiť svätú omšu a nemohli sa zúčastniť ani laici. Dokonca bolo zakázané „pod prísnym trestom uchovávať fotografie alebo obrázky dokonca aj v súkromí domova“ "...Príklad Zürichu nasledovali aj ďalšie švajčiarske kantóny (provincie).“ (Janssen, V, 134-135)
Svätá omša bola v Zürichu zrušená v roku 1525. (Dickens, 117)
“Ich postup bol poznačený ničením kostolov a vypaľovaním kláštorov. Biskupi z Kostnice, Bazileja, Lausanne a Ženevy boli nútení opustiť svoje arcidiecézy.“ (Daniel-Rops, 81-82)
William Farel, ktorý predchádzal Kalvínovi v Ženeve, pomohol v auguste 1535 zrušiť svätú omšu, vtrhnúť do všetkých kostolov a zatvoriť štyri kláštory a kláštor v meste. (Harkness, 8)
“Jeho kázeň pri sv. Petrovi bola príležitosťou niekoľkých rebélií; sochy boli rozbité, obrazy zničené a cirkevné poklady v hodnote 10.000 korún zmizli.“ (Hughes, 226-227)
"Martin Bucer... hoci túži po uznaní ako premýšľavý a mierumilovný... otvorene obhajoval 'moc autorít nad svedomím'. Nikdy si neodpočinul až do roku 1537... keď dosiahol úplné potlačenie svätej omše v Augsburgu. Na jeho popud boli svojvoľne roztrhané, rozbité a zničené rôzne krásne maľby, pamiatky a umelecké diela zo staroveku. Každý, kto sa odmietol podriadiť a zúčastnil sa verejnej bohoslužby, musel do 8 dní opustiť hranice mesta. Katolíckym občanom bola pod prísnymi trestami zakázaná účasť na katolíckych bohoslužbách v iných lokalitách... V iných... mestách tiež Bucer neprestal konať s násilím a netoleranciou, napríklad v Ulme, kde pomáhal Oecolampadiovi... v roku 1531 a v Štrasburgu... v roku 1529.“ (Grisár, VI, 277-278)
“V roku 1522 dav vynútil vstup do kostola vo Wittenbergu, na ktorého dvere Luther pribil svoje tézy, zničil všetky jeho oltáre a sochy a... vyhnal duchovenstvo. Tak to bolo aj v Rotenburgu, v roku 1525 bola sťatá postava Krista... 9. februára 1529 bolo zničené všetko, čo bolo predtým uctievané v krásnej starej katedrále vo švajčiarskom Bazileji... Tieto príklady brutality a fanatizmu by sa dali citovať húfne.“ (Stoddard, 94)
“V Kostnici bola 10. marca 1528 katolícka viera úplne zakázaná... koncilom. Neexistujú žiadne práva okrem tých, ktoré sú stanovené v evanjeliách, ako sa teraz vykladajú.“ …Oltáre boli zbúrané ...organy boli odstránené ako modloslužobné diela... cirkevné poklady boli zaslané daňovým úradom.“ (Janssen, V, 146)
V Škótsku John Knox a spol. vytvorili legislatívu, v ktorej: “Bolo... zakázané slúžiť svätú omšu alebo byť na nej prítomný pod trestom za prvé previnenie, straty všetkého majetku a bitie; v druhom priestupku vyhnanie; a do tretice smrť.“ (Hughes, 300)
Knox, ako takmer každý protestantský zakladateľ, bol presvedčený, že „všetko, čo naši protivníci robia, je diabolské“. Tešil sa z toho: “...dokonalá nenávisť, ktorú Duch Svätý vyvoláva v srdciach Božích vyvolených proti popieračom Jeho posvätných ustanovení.“ (John Knox, História reformácie v Škótsku, New York: 1950, Úvod, 73)
Luther bol v popredí tejto pozoruhodnej inkvizície proti katolíckej praxi:
„Povinnosťou úradov je vzdorovať a potrestať toto verejné rúhanie.“ (Grisár, VI, 240)
“Nielen duchovná moc, ale aj svetská moc musí slúžiť evanjeliu, či už dobrovoľne alebo nie.“ (Grisar, VI, 245)
Luther sa okolo roku 1527 rozhodol, že:
„Ľudia pohŕdajú evanjeliom a trvajú na tom, že ich núti zákon a meč.“ (Grisar, VI, 262; EA, III, 39; list Georgovi Spalatinovi)
„Aj keď neveria, aj tak musia... byť vedení ku kázaniu, aby sa aspoň naučili vonkajším skutkom poslušnosti.“ (Grisar, VI, 262; v roku 1529)
“Aj keď nemôžeme a nemáme nikoho nútiť k viere, aj tak treba masy zastaviť a viesť k nej, aby sa naučili, čo je správne a čo nie.“ (Grisar, VI, 263; WA, XXX, 1, 349; Predhovor k menšiemu katechizmu, 1531)
„Naším zvykom je strašiť tých, ktorí... sa neobjavia pri kázaní; a vyhrážať sa vyhnanstvom a zákonom... Ak sa ukážu ako tvrdohlaví, exkomunikujme ich..., ako keby to boli pohania.“ (Grisar, VI, 263; EN, IX, 365; list Leonardovi Beyerovi, 1533)
„Hoci exkomunikácia v pápežstve bola hanebne zneužitá... predsa ju nesmieme zrušiť, ale dobre využiť, ako prikázal Kristus.“ (Durant, 424-425)
Melanchton požiadal štát, aby prinútil ľudí navštevovať protestantské bohoslužby. (Durant, 424). Neskôr sa v Sasku (1623) dokonca aj ušná spoveď a Eucharistia stali zo zákona prísne zakázané a trestali sa vyhostením. (Grisar, VI, 264) Kalvín v Ženeve tiež posunul náboženské donucovanie do absurdnej miery.
“Protestantské štáty nespochybňovali, že učiteľom neschválených doktrín by sa malo brániť v kázaní. Nespochybňovali ani to, že štát by mal prostredníctvom zákonov podporovať návštevnosť bohoslužieb. V anglikánskom Anglicku a luteránskom Nemecku, reformovanom Holandsku... boli občania tiež vystavení sankciám, ak nemali dobrý dôvod vynechať bohoslužby vo svojich farnostiach.“ (Chadwick, 398)
„Keby som mal všetkých františkánskych bratov v jednom dome, podpálil by som ho... Do ohňa s nimi!“ (Grisar, VI, 247; Table Talk [edited by Mathesius], 180; leto 1540)
„Je povinnosťou potlačiť pápeža násilím.“ (Grisar, VI, 245; EN, IV, 298)
„Duchovné sily... ako aj časné budú musieť podľahnúť evanjeliu, či už láskou, alebo silou, ako jasne dokazujú celé biblické dejiny.“ (Janssen, III, 267; list Fridrichovi, saskému kurfirstovi, 1522)
Zwingli mal tiež notoricky známe militaristické tendencie: “Zwingli dokonca vyhlásil, že masaker biskupov bol nevyhnutný na ustanovenie čistého evanjelia..." 4. mája 1528 napísal: „Biskupi sa nevzdajú svojho podvodu... kým sa nezjaví druhý Eliáš, ktorý na nich naprší mečmi... Je múdrejšie vylúpnuť si oko, ako nechať pokaziť celé telo.“ (Janssen, V, 180; Zwingli's Works , VII, 174-184)
Zwingli bol zabitý spolu s 24 ďalšími zwinglianskymi kazateľmi v bitke pri Kappel, niekoľko míľ južne od Zürichu, 11. októbra 1531. Luther bol rád, keď sa to dozvedel. Táto udalosť musela prispieť k tomu, že Zwingliho nástupca Bullinger bol najmiernejším a najumiernenejším zo všetkých zakladateľov protestantizmu.
“Sú iní, ktorí učia v rozpore s niektorými súvisiacimi článkami viery, ktorá je zjavne založená na Písme a vyznávaná dobrými kresťanmi na celom svete, ako sa učia deti vo vyznaní viery. Kacírov tohto druhu netreba tolerovať, ale trestať ako otvorených rúhačov. Ak chce niekto kázať alebo učiť, nech oznámi volanie alebo príkaz, ktorý ho k tomu núti, alebo nech mlčí. Ak nebude mlčať, nech civilné úrady nasmerujú toho darebáka k jeho právoplatnému pánovi, menovite, majstrovi Hansovi (t.j. katovi).“ (Janssen, X, 222; EA, Bd. 39, 250-258; Komentár k 82. žalmu, 1530; porov. Durant, 423, Grisar, VI, 26-27)
"Tieto poburujúce články doktríny mali byť potrestané mečom bez potreby ďalších dôkazov. Čo sa týka zvyšku, anabaptisti sa držia princípov týkajúcich sa krstu detí, prvotného hriechu a inšpirácie, ktoré nemajú žiadnu súvislosť s Božím Slovom a sú v skutočnosti proti nemu. Sú svetské autority tiež nútené obmedzovať a trestať zjavne falošné doktríny za to, že si myslia, aká katastrofa by sa stala, keby deti neboli pokrstené? Okrem toho sa anabaptisti oddeľujú od cirkví a zakladajú si vlastnú službu a kongregáciu, čo je tiež v rozpore s Božím poriadkom. Z toho všetkého je jasné, že svetské autority sú nútené ukladať páchateľom telesné tresty. Aj keď ide len o dodržiavanie niektorých duchovných princípov, ako je krst detí,“ (Janssen, X, 222-223; brožúra, 1536)
Bullinger videl rozpor : v Lutherovom odvolaní sa na tradíciu za trestanie heretikov a myslel si, že je „naozaj smiešne“, že sa zrazu odvolával na skutočnosť, že Cirkev sa toho tak dlho držala. Ak sa pripustí Lutherov argument založený na pretrvávajúcom zvyku, potom celá Lutherova vlastná doktrína padá, pretože jeho učenie nie je tým, čo rímska cirkev tak dlho zastávala.“ (Grisar, VI, 259; List Albertovi, markgrófovi z Bradenburgu)
Logická konzistentnosť nikdy nepatrila medzi Lutherove silné stránky.
Grisar potvrdzuje: “Že každý nasledovník jeho evanjelia bol nútený považovať všetky názory, ktoré sa odchyľovali od jeho, za ateistické herézy. Od chvíle, keď objavil svoje nové evanjelium, nikdy nepochyboval.“ (Grisar, VI, 238)
Zhodujú sa dva známe a rešpektované nekatolícke zdroje, ako napríklad prijatie Lutherovho prenasledovania neluteránskych protestantov:
“V roku 1530 Luther vyslovil názor, že dva previnenia by mali byť potrestané dokonca smrťou, a to vzbura a rúhanie. Luther interpretoval obyčajné zdržanie sa verejnej funkcie a vojenskej služby ako vzburu a odmietnutie článku v Apoštolskom vyznaní viery ako rúhanie. V memorande z roku 1531, ktoré zostavil Melanchton a podpísal Luther, sa odmietnutie ministerského úradu označilo za neznesiteľné rúhanie a rozpad cirkvi za vzburu proti cirkevnému poriadku. V memorande z roku 1536, ktoré opäť zostavil Melanchthon a podpísal Luther, bol rozdiel medzi mierumilovnými a revolučnými anabaptistami zmazaný.“ (Bainton, 295)
“Je poučné sledovať, ako Luther prešiel od tolerancie k dogme, ako jeho moc rástla. V roku 1520 Luther vysvätil 'každého za kňaza' a dodal: 'Kacírov by sme mali poraziť knihami, nie upálením.'" (Otvorený list kresťanskej šľachte, Diela Luthera, Philadelphia, 1943, I, 76, 142)
Ale človek, ktorý mal istotu, že má Slovo Božie, nemohol tolerovať jeho protirečenie. V polovici roku 1529 napísal :
“Aj neveriaci by mali byť nútení poslúchať Desatoro, chodiť do kostola a navonok sa prispôsobovať.“ (List z 26. augusta 1529 Josephovi Metschovi)
“V roku 1530 vo svojom komentári k 82. žalmu poradil vládcom, aby odsúdili na smrť všetkých heretikov, ktorí hlásali poburovanie alebo proti súkromnému vlastníctvu, a tých, ktorí učili proti zjavnému článku viery.“ (WA, XXXI, 1, 208 nasl.)
“Mali by sme však poznamenať, že ku koncu svojho života sa Luther vrátil k pôvodnému citu pre toleranciu. Vo svojej poslednej kázni odporučil zanechať všetky pokusy zničiť herézu silou.“ (Will Durant, 420-430)
Kurt Reinhardt, autor dvojzväzkovej knihy Dejiny Nemecka, napísal:
„'Neviditeľná' cirkev, ktorú Luther dúfal založiť v srdciach veriacich, prerástla tak do viditeľnej ľudskej inštitúcie. Luther zistil, že je nútený držať sa jej silou a obrátiť sa proti samotným princípom individuálnej slobody a tolerancie. Lutherove ideály duchovnej slobody, individuálneho úsudku a čistej intimity neboli v skutočnosti nikdy stelesnené v celej štruktúre jeho cirkvi; väčšina myšlienok, ktoré ho viedli k blízkemu rozchodu s Rímom, musela hľadať útočisko v úkryte týchto separatistických siekt, ktoré tri reformované cirkvi prenasledovali ohňom a sírou.“ (Nemecko: 2000 rokov, ja, New York: Ungar, 1961 revidované vydanie, 235, 237)
Možno si len predstavovať, ako sa Židia dostali cez túto netolerantnú atmosféru medzi kresťanmi, skutočnými alebo falošnými. Luther radil Židom:
„Nech sú vaše domy zničené. Necháte si z nich vziať svoje modlitebné knihy a Talmudy, ako aj vaše Sväté Biblie. Nech je vašim rabínom zakázané v bolestiach smrti odteraz učiť. Nech sú pred nimi uzavreté ulice a cesty. Nech im zakáže úžerníctvo a nech im všetky peniaze, všetky ich strieborné a zlaté poklady odoberú a nechajú ich niekde v bezpečí. A ak to všetko nestačí, nech ich vyženú zo zeme ako besných psov.“ (EA, XXXII, 217-233; Durant, 422; O Židoch a ich klamstvách, 1543; Durant uvádza ako zdroj Janssena, III, 211-212)
Najsmutnejšie na tom je, že predtým Luther hovoril o Židoch tolerantnejšie. Teraz, ako starý muž, ktorý bol sužovaný chorobou, frustráciou, rozbrojmi a sklamaním... (ale kedysi sužovaný pochybnosťami), opäť rozviazal svoj jazyk s nevyčísliteľnými následkami.
Melanchtonova netolerancia:
“Melanchton prijal predsedníctvo sekulárnej inkvizície, ktorá potlačila anabaptistov v Nemecku uväznením alebo smrťou. 'Prečo by sme mali týchto mužov ľutovať viac ako Boh?' spýtal sa mysliac si, že Boh určil všetkých anabaptistov do pekla.“ (Durant, 423)
“V Sasku bola zavedená pravidelná inkvizícia s Melanchtonom na lavici obžalovaných a pod ňou bolo mnoho osôb potrestaných, niektorí na smrť, niektorí na doživotie, niektorí do vyhnanstva.“ (Smith, 177)
„'Aj keď anabaptisti neobhajovali nič poburujúce alebo rúhavé', podľa ich názoru bolo 'povinnosťou úradov ich usmrtiť.'“ (Grisar, VI, 250; BR, II, 17 ff.; február 1530)
 |
| Upaľovanie anabaptistov na hranici (Anneken Hendriks, † 1571) zdroj : wikipedia - Novokřtěnectví |
Koncom roku 1530 Melanchthon vypracoval memorandum, v ktorom obhajoval pravidelný systém nátlaku mečom (t.j. smrť anabaptistov). Luther to podpísal slovami „to ma teší“ a dodal:
"Hoci sa to môže zdať kruté potrestať ich mečom, krutejšie je od nich neučiť žiadnu správnu doktrínu - a usilovať sa o pravú doktrínu." (Grisár, VI, 251)
Protestantský teológ August W. Hunzinger uzatvára, že:
“Melanchton bol zvyknutý nestrácať čas uchyľovaním sa k železu a ohňu. To vytvára temnú škvrnu vo vašom živote. Mnoho mužov sa stalo obeťou tvojej poznámky.“ (Grisar, VI, 270; Die Theol. Der Gegenwart, 1909, II, 3, 49)
Zwingliho Zürich nemilosrdne prenasledoval anabaptistov:
“Prenasledovanie anabaptistov sa začalo v Zürichu. Sankcie predpísané mestskou radou v Zürichu boli 'utopenie, upálenie alebo sťatie hlavy', podľa toho, čo sa zdalo byť vhodné. 'Naším želaním je,' vyhlásila Rada, 'aby bez ohľadu na to, kde ich nájdu, samých alebo v spoločnosti, boli odvlečení na smrť a nikto z nich nebol ušetrený.'" (Janssen, V, 153-157)
Bucer tiež prenasledoval všetkých katolíkov a ich rodiny:
"Vo svojom Dialógu z roku 1535 Bucer vyzval vládcov, aby železom a ohňom vyhladili všetkých, ktorí vyznávali falošné náboženstvo, dokonca aj ich manželky, deti a dobytok.“ (Janssen, V, 367-368, 290-291)
▪️ ▪️ ▪️
Ako vidíme, protestantská inkvizícia je široko citovaná v niekoľkých nekatolíckych knihách a dokonca aj v spisoch „reformátorov“, kde ukazujú, že každý, kto káže v rozpore s nimi, by nemal byť tolerovaný.
Protestantská inkvizícia bola omnoho horšia ako katolícka, pretože katolícka súdila pokrstených katolíkov, ktorí boli kacíri a zločinci narúšajúci spoločný pokoj. A títo boli najprv súdení, potom sa uplatnili ich rozsudky. Ale keďže protestantskou inkvizíciou neboli ľudia ani súdení, boli len odsúdení a zabití bez akéhokoľvek práva na obhajobu.
🔸️ O zaujímavej knihe :
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára