Kresťanstvo bolo prenasledované prakticky od svojho zrodu – najprv Židmi, následne Rimanmi, ktorí si všimli, že kresťania odmietajú uctievať bohov štátnych pohanských kultov a prinášať im obety. Kresťania považovali kresťanstvo za nezlúčiteľné s pohanstvom, a to vnímal rímsky štát za prejav nelojálnosti voči Rímskemu impériu, a preto aj považoval kresťanov za nepriateľov cisára a rímskej ríše.
Zdroj : slo.vivit-tours.com
Prenasledovanie počas panovania Nera
Krvavé prenasledovanie kresťanov zo strany rímskeho cisára sa datuje od 17. júla r. 64, kedy vypukol v Ríme požiar. (Trval 6 dní a 7 nocí). Aby sa cisár Nero očistil od podozrenia zo založenia požiaru, označil za vinníkov práve kresťanov, proti ktorým sa obrátil hnev ľudu. Pomsta kresťanom bola páchaná tak krutými a neľudskými spôsobmi, aké len ľudská vynaliezavosť dokáže vymyslieť.
Pri tomto prenasledovaní, ktoré trvalo asi štyri roky, mučenícky zomreli aj apoštoly Peter a Pavol.
Potom, až do r. 94, nastal relatívny pokoj a kresťania boli považovaní za sektu povoleného židovského náboženstva.
Prenasledovanie počas panovania Domiciána
Ďalšie prenasledovanie v rokoch 94 – 96 rozpútal cisár Domicián túžiaci po peniazoch, pretože si myslel, že kresťania ohrozujú jeho cisárstvo. Mnohých kresťanov dal uväzniť, zavraždiť a obrať o všetok majetok. Medzi tými, ktorí mučenícky zomreli, bol aj učeník apoštola Pavla Timotej.
Prenasledovanie počas panovania Trajána.
Oficiálne bolo dlhodobé prenasledovanie kresťanov zahájené ediktom cisára Trajána, ktorým odpovedal na otázku Plinia ml. (v r. 111–113), ako zachádzať s kresťanmi, ktorých počty sa v tom čase značne rozširovali. Kresťania keď sú usvedčení, musia byť potrestaní – usmrtení. Od tejto doby sa stalo zločinom už len prihlásenie sa k menu „kresťan“.
Kresťanom bolo prisudzované všetko zlo, všetky nešťastia a katastrofy. Boli pokladaní za nepriateľov štátu a ľudstva. Boli popravovaní najbolestivejšími a najzdĺhavejšími spôsobmi. Ich zabíjanie sa konalo pre zábavu počestných občanov.
Cisár Traján panoval v rokoch 98 – 117. Ak kresťania obetovali modlám, boli prepustení, ale ak neobetovali, boli odsúdení na smrť. Vtedy mučenícky zomrel aj staručký biskup Antiochie Ignatij Bohonosec.
zdroj : wikimedia commons
Prenasledovanie počas panovania Hadriána
Cisár Hadrián (117 – 138) uskutočnil prenasledovanie spočiatku proti Židom v Palestíne, pretože sa búrili proti Rímskej ríši. Spolu s nimi boli prenasledovaní aj kresťania, pretože cisár neodlišoval kresťanstvo od židovstva.
Prenasledovanie počas panovania Décia
Strašné prenasledovanie kresťanov sa rozpútalo počas panovania cisára Décia, ktorý si myslel, že sa mu podarí úplne vykoreniť Christovu vieru, ktorú považoval za príčinu úpadku svojej ríše. V rokoch 249 – 251 prísnym nariadením všetci museli obetovať modlám, za čo dostali zvláštne potvrdenie. Kto neposlúchol, bol zbavený majetku, poslaný do vyhnanstva, uväznený, mučený alebo usmrtený. Kresťanov hľadali všade, ale najviac prenasledovali biskupov.
Prenasledovanie počas panovania Diokleciána.
Najtvrdšie prenasledovanie sa uskutočnilo v rokoch 303 – 305 počas panovania cisára Diokleciána. Znepokojoval ho zväčšujúci sa počet kresťanov medzi štátnymi a vojenskými úradníkmi a prenasledovaním sa snažil zničiť každú stopu kresťanstva v štátnych úradoch a v armáde. Vtedy mučenícky zomreli svätí veľkomučeníci Juraj a Dimitrij.
Katakomby - podzemné chodby, cintoríny, ktoré majú niekoľko poschodí nad sebou a v ich stenách sa do vyhĺbených výklenkov pochovávali mŕtvi a v čase prenasledovania sa v nich schádzali kresťania
Zdroj : postopachumenia-sk - ranokrestanske-umenie.pdf
Toto všetko ukončil cisár sv. Konštantín, ktorý sa narodil medzi rokmi 272 až 285.
Po r. 313 začal sv. Konštantín premenu rímskej ríše z pohanskej na kresťanskú. O kresťanstve vyhlásil, že je „najzákonnejším a najsvätejším“ náboženstvom. To však neznamená, že z kresťanstva urobil jediné štátne náboženstvo, ako je to neraz mylne interpretované.
Starý Rím ako hlavné mesto rímskej ríše z vojenského hľadiska nevyhovoval, preto založil cisár nové hlavné mesto Konštantinopol, ktoré vybudoval na mieste rozpadnutého gréckeho mestečka Byzantion. To sa potom stalo prvým kresťanským mestom.
Neskôr, z dôvodu šíriacich sa heréz, zvolal Konštantín prvý Všeobecný snem (r. 325), ktorého sa zúčastnilo 318 biskupov. Cisár snem zahájil slovami, že od účastníkov žiada len to, čo sami kážu svojim veriacim: dobrú vôľu, jednotu a pokoj.
Sám cisár Konštantín sa dal pokrstiť až tri dni pred smrťou a zomrel ako kresťan r. 337.
Milánsky edikt, ktorý vydal, znamenal pre Cirkev zastavenie vyhladzovania kresťanov a značnú úľavu pre život Cirkvi, ktorý sa po tak dlhej dobe „podzemnej činnosti“ mohol začať slobodne rozvíjať.
Na druhej strane znamenala sloboda kresťanstva aj slobodu rozvíjania a činnosti heréz, ktoré predstavovali pre kresťanstvo záludnejšie a väčšie nebezpečenstvo než pohanstvo. Tým, že sa kresťanstvo stalo uznávaným štátnym náboženstvom a kvôli sympatiám cisára si získalo aj statut spoločenskej prestíže, začína v ňom pôsobiť duch zosvetštenia a poklesu morálky kresťanov.
Na to Cirkev reagovala rozmachom mníšstva, ktoré sa v púštnych komunitách snažilo udržiavať morálnu ideu prvotného kresťanstva, vysokú mravnosť a intenzitu duchovného života.
Zdroje :
🔸️ Odporúčaný článok :
-----》 Wikiwand - Rímske katakomby
🔹️ Témy :
-----》 História - KONŠTANTÍN VEĽKÝ
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára