Pútnik alebo turista by dnes márne hľadal mesto Antiochia na rozhraní Turecka a dnešnej Sýrie. Turci, ktorí ju po druhej svetovej vojne požiadali späť, ponechali len jedno pomenovanie: Antakya.
Zdroj : wikipedia
Antiochia bola popri Ríme a Alexandrii jednou z veľkých metropol Rímskej ríše, spojivom medzi Východom a Západom. Z Antiochie vyrážal Pavol, aby vztyčoval kríž v Malej Ázii a Grécku. Antiochia prevzala duchovné dedičstvo Jeruzalema po jeho zničení v roku 70. Stala sa jednou z bášt viery a kresťanského života. V Antiochii vykonával svoj kňazský úrad Ján Zlatoústy pred povolaním za biskupa Konštantínopolskej cirkvi.
Antiochia ako hlavné mesto rímskej provincie Sýria
Zdroj : wikipedia
Ignác bol biskupom Antiochie na začiatku 2. storočia, keď Cirkev mala len pár desiatok rokov. Bol učeníkom svätého Jána apoštola. A bol prvým spisovateľom cirkvi v Antiochii. Pochádzal z pohanstva a svoje vzdelanie dostal od gréckych filozofov. Listy, ktoré napísal sú listy Gréka, ktorému je gréčtina jazykom jeho duše, jeho cítenia a jeho myslenia. Ako mladý biskup bol starostlivý o svoje stádo a požíval v cirkvi veľkú úctu.
Počas vlády cisára Trajána (98 – 117) Ignáca zatkli a sudcovským výrokom odsúdili na boj so zvieratami. Popravili ho v roku 107, v Ríme, ktorý si vyhradzoval prominentné obete. Odvážne pranieroval cisársku ukrutnosť, ktorá mu poslala „desať leopardov“ na jeho stráženie a karhal tvrdé zaobchádzanie vojakmi, ktorí „jeho žičlivosť odplácali zlom“.
svätý Ignác z Antiochie
Zdroj : nws.sk
V Smyrne Ignác napísal ďakovné listy rozličným obciam, ktoré ho pozdravili v jeho uväznení: Efezanom, Magnézijčanom, Trálčanom. Odtiaľ Ignác napísal aj svoj najkrajší, najstarostlivejší list: list Rímskej obci „úplne čistej cirkvi, ktorá predsedá v láske“. Prosil ich, aby nepodnikali kroky, ktoré by mu mohli prekaziť šťastie mučeníctva. „Som Božou pšenicou. Pomelú ma zuby šeliem, aby som sa stal čistým Kristovým chlebom.“
Napísal ešte obciam vo Filadelfii, Smyrne a Polykarpovi. Vďaka týmto siedmym listom ho poznáme lepšie ako človeka. Platí tu, že štýl človeka je obrazom jeho charakteru. Ale aký človek a aká duša! Nijaký pátos, ale zápal a výnimočný človek, rozpálený, neskrotný, hrdinský a pritom skromný, láskavý, ale priamy. Vzbudzoval sympatie. Bol istý a jasný v náuke, svätý, s mystickou skúsenosťou.
Historici Ignácove listy pokladajú za významné. Dnes väčšina historikov uznáva ich pôvodnosť a pravosť.
Ignác mal úctu k človeku. Ťažkosť nespočívala v milovaní všetkých, ale aby sme milovali každého, no najskôr drobného, slabého, otroka, toho, ktorý nás zraňuje alebo nám robí starosti, ako písal a odporúčal Polykarpovi. Ignác miloval ľudí dosť na to, aby ich mohol korigovať bez toho, aby ich zraňoval.
Bezvýhradne slúžil pravde viery, kázal ju aj vtedy, keď bola nepohodlná a vynášala mu nepochopenie, ba nepriateľstvo. Nebol mužom kompromisov.
Rád hovoril o trpezlivosti. Tento výbušný človek sa stal miernym, pánom nad výbušnosťou, ktorú si vyčítal. Proti vystatovačnosti staval pokoru, proti nerestiam modlitbu, proti omylom pevnosť viery, proti drzosti dokonalú zdvorilosť. Čím zrelším sa stával, tým viac sa menila jeho ostrosť na ostražitosť, jeho sila na umenie presviedčať, jeho láska na nežnosť. Radšej by chcel presvedčiť, radšej čakať, nič nevynucovať. Namiesto kritiky, skromné podnety. Keď bol zavalený poctami, hovoril : „Som v nebezpečenstve.“
svätý Ignác z Antiochie
Zdroj : getsemany.cz
List Rimanom je priam vyznaním. K Smyrnčanom, Efezanom píše biskup; ďakuje a napomína. K Rimanom hovorí človek uchvátený Bohom. Táto osobitosť tohto listu vzbudila pozornosť historikov. Je plný vášne a zápalu. List Rimanom je svedectvom viery a dojímavý výkrik srdca.
„Je pekné zapadnúť podobne
ako slnko zo sveta k Bohu.
Kiež by som smel znovu
vyjsť v jeho prítomnosti!“
Ignácove listy obsahujú mnoho informácií o Cirkvi na začiatku 2. storočia. Bol to rozhodujúci prechod. Ani jeden z apoštolov, v čase písania listov, už nežil. Cirkev sa rozvíjala aj uprostred prenasledovaní. Organizovala sa, budovala svoje štruktúry a svoju hierarchiu. V cirkevných obciach Malej Ázie bol pevne založený episkopát, ako to dosvedčujú Ignácove listy.
Ignác zaviedol slovo eucharistia, aby vyjadril liturgické zjednotenie vo vďakyvzdaní. Jeho list Magnézijčanom dosvedčuje ustanovenie nedele na pamiatku veľkonočného víťazstva. V liste Smyrnčanom prvý raz nahlas zaznieva úsilie zaradiť uzatváranie manželstva do života obce.
Ignác z Antiochie Krista dokonale nasledoval a ako Kristus obetoval svoj život: všetko stratil, aby získal Krista.
Mne je slávnejšie zomrieť
pre Ježiša Krista
než vládnuť po koniec zeme.
Hľadám toho, ktorý za nás zomrel.
Chcem toho, ktorý kvôli nám
vstal z mŕtvych.
Pôrod pre večný život
mi už nastáva.
Planie vo mne nie drevo
stravujúce oheň,
ale živá voda, ktorá mi
vnútri hovorí:
"Choď k Otcovi."
(Rim 6,1;7,2-3)
Toto je prvý biskup Ázie,
ktorého listy rezonujú aj dnes.
17. október
je v liturgickom kalendári latinskej cirkvi venovaný spomienke na svätého Ignáca Antiochijského.
Zdroje :
wikipedia.org - Ignác Antiochijský
🔹️ Téma o cirkevných otcoch
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára