 |
| Trh s otrokmi v Káhire, 1846 - 1849 zdroj : ATI - Zložitá história otroctva v islame, od stredoveku po ISIS |
↓
Islamskí militanti päť týždňov obliehali mesto Marawi a brali do zajatia civilistov, nútili ich rabovať domy, konvertovať na islam a čo je najhoršie - správať sa ako sexuálne otrokyne. Toto bol skutočný aspekt bitky o Marawi, ktorý sa dostal na titulky po celom svete.
Neskôr správy z Rakky v Sýrii podrobne popisovali strašný rozsah praktík ISIS brať otrokov, najmä kvôli sexuálnemu otroctvu. Ženy, ktoré žili ako manželky bojovníkov ISIS, hovorili s reportérom arabskej televízie a prezradili, že ich manželia odtrhli od rodičov vo veku 9 rokov, aby ich mohli znásilniť a nechať si ich ako sexuálne otrokyne.
Ako to teda bolo počas histórie moslimských národov ?
Otroctvo samozrejme existovalo aj v predislamskej Arábii. Pred nástupom proroka Mohameda v 7. storočí sa rôzne kmene regiónu zapájali do častých vojen malého rozsahu a bolo bežné, že brali zajatcov ako korisť.
Islam potom kodifikoval a výrazne rozšíril túto prax, ak pre nič iné, tak pre skutočnosť, že zjednotený islamský štát bol schopný viesť oveľa rozsiahlejšie vojny ako kedykoľvek predtým.
Keď sa cez Mezopotámiu, Perziu a severnú Afriku v 7. storočí prehnal prvý kalifát, státisíce zajatcov, prevažne detí a mladých žien, zaplavili jadro islamského impéria.
Mužskí otroci z Afriky boli uprednostňovaní pre ťažké práce v soľných baniach a na cukrových plantážach. Starší muži a ženy čistili ulice a drhli podlahy v bohatých domácnostiach. Chlapci aj dievčatá boli držaní ako sexuálny majetok.
Mužskí otroci, ktorí boli vzatí ako batoľatá alebo veľmi malé deti, mohli byť prijatí do armády, kde tvorili jadro obávaného janičiarskeho zboru, akéhosi moslimského šokového oddielu, ktorý bol prísne disciplinovaný a používaný na prelomenie nepriateľského odporu. Desaťtisíce mužských otrokov boli tiež kastrované a boli nútení pracovať v mešitách a ako strážcovia háremov.
Pravdepodobne najhoršie zaobchádzanie bolo s východoafrickými otrokmi (známymi ako Zanj) na bažinatom juhu Iraku. Táto oblasť bola náchylná na záplavy a počas islamskej éry bola z veľkej časti opustená svojimi pôvodnými farmármi. Bohatí moslimskí majitelia pôdy dostali tituly k tejto krajine od Abbásovského kalifátu (ktorý sa dostal k moci v roku 750) pod podmienkou, že prinesú výnosnú úrodu cukru. Noví vlastníci pôdy pristúpili k tejto úlohe tak, že desaťtisíce čiernych otrokov hodili do močiarov a bili ich, kým nebola pôda vysušená a nevznikla mizerná úroda.
To podnietilo zandžské povstanie v roku 869, ktoré trvalo 14 rokov, a pri ktorom sa vzbúriaca sa armáda otrokov dostala do dvoch dní trvajúceho pochodu od Bagdadu. V tomto boji zomrelo niekde medzi niekoľko stovkami tisíc až 2,5 milióna ľudí, a keď sa to skončilo, myšlienkoví vodcovia islamského sveta sa zamysleli nad tým, ako takýmto nepríjemnostiam v budúcnosti zabrániť.
Islam zakazuje rasovú diskrimináciu vo veci otroctva, hoci v praxi vždy tvorili väčšinu populácie otrokov v moslimskom svete čierni afričania a zajatí indovia.
Od začiatku islamskej éry organizovali otrokári nájazdy proti pobrežným kmeňom rovníkovej východnej Afriky. Keď v 9. storočí vznikol sultanát Zanzibar, nájazdy sa presunuli do vnútrozemia do dnešnej Kene a Ugandy. Otroci boli braní až z juhu z Mozambiku a zo severu zo Sudánu.
Mnoho otrokov išlo do baní a plantáží na Blízkom východe, no oveľa viac ich išlo na moslimské územia v Indii a na Jáve. Títo otroci sa používali ako druh medzinárodnej meny, pričom až stovky z nich boli darované čínskym diplomatickým stranám. Ako sa moslimská moc rozširovala, arabskí otrokári sa šírili do severnej Afriky a v Stredozemnom mori na nich čakal veľmi lukratívny obchod.
Islamské pravidlá nariaďujúce jemné zaobchádzanie s otrokmi sa nevzťahovali na žiadneho z afričanov, ktorí boli kupovaní a predávaní v stredomorskom obchode. Pri návšteve trhu s otrokmi v roku 1609 portugalský misionár João dos Santos napísal, že otroci arabských otrokárov „...sa predávajú drahšie, a to pre ich cudnosť a pre väčšiu dôveru, ktorú do nich vkladajú ich páni.“
Napriek týmto správam, keď ľudia zo Západu myslia na africké otroctvo, viac ako čokoľvek iné im napadne transatlantický obchod s 12 miliónmi afrických otrokov, ktorý trval približne od roku 1500 do roku 1800, keď britské a americké námorníctvo začalo zakazovať otrokárske lode. Islamský obchod s otrokmi sa však začal dobytím berberov na začiatku 8. storočia a je aktívny dodnes.
Dlhé karavány otrokov - čiernych, hnedých a bielych - jazdili cez Saharu viac ako 1200 rokov. Tieto cesty cez púšť mohli trvať mesiace a daň na otrokoch bola obrovská, a to nielen z hľadiska stratených životov.
Ako uviedol v roku 1814 švajčiarsky prieskumník Johann Burckhardt: „Často som bol svedkom scén najnehanebnejšej neslušnosti, ktorým sa obchodníci, ktorí boli hlavnými aktérmi, iba smiali. Dovolím si tvrdiť, že len veľmi málo otrokýň, ktoré prekročili desiaty rok, sa dostanú do Egypta alebo Arábie v stave panenstva.
Otroctvo v postkoloniálnej ére
Veľká časť obchodu s islamskými otrokmi mimo moslimského sveta bola potlačená počas koloniálnej éry, keď európania zaútočili na pevnosti s otrokmi, zajali lode s otrokmi a postupne zatvorili trhy s otrokmi v zahraničí.
Dokonca aj v islamských krajinách bolo otroctvo znížené európskymi zásahmi. Talianske úrady zakázali otroctvo v Somálsku v 20. rokoch 20. storočia, ako to už urobili britskí, francúzski a nemeckí kolonisti vo svojich krajinách.
Otroctvo však pokračovalo na Blízkom východe a v severnej Afrike. Po páde európskych impérií v polovici 20. storočia už priama kontrola v týchto regiónoch nebola možná, ale európske a americké peniaze na pomoc často prichádzali s podmienkou, že prijímajúce krajiny urobia niečo, aby zastavili svoje vnútorné problémy s otrokmi.
Niekedy to malo absurdné výsledky, napríklad keď Mauritánia v roku 1905 zakázala otroctvo, potom znova v roku 1981, a potom znova v roku 2007. Dnes francúzska skupina SOS Esclaves, ktorá pomáha mauritánskym otrokom, ktorí utiekli, odhaduje, že až 17 % ľudí žijúcich v tejto krajine, sú stále otroci. Mauritánska moslimská vláda trvá na tom, že v ich krajine nie sú žiadni otroci, a že akékoľvek takéto reči „naznačujú manipuláciu zo strany Západu (a sú) aktom nepriateľstva voči islamu“.
Samotný Katar je podľa Global Slavery Index domovom asi 30.000 otrokov, ktorí pracujú najmä v stavebných projektoch a v sexbiznise. Toto je takmer určite veľké podcenenie, pretože mnohé formy otroctva sa technicky nepovažujú za otroctvo a nikto v Katare nie je povinný hlásiť podrobnosti o porušovaní ľudských práv v krajine cudzincom.
Obraz je rovnako pochmúrny v Saudskej Arábii, Kuvajte, Bahrajne, Spojených arabských emirátoch a Líbyi, kde sú trhy s otrokmi pod holým nebom späť po desaťročiach neprítomnosti pod vedením Kaddáfího.
Každý nemoslim, ktorý má tú smolu žiť v oblasti kontrolovanej ISIS, podlieha špeciálnym daniam a obmedzeniam slobody, ako aj náboru mladých mužov rodiny ako bojovníkov do armády ISIS. Znamená to tiež, že ne-(sunnitské) moslimské ženy a dievčatá musia žiť v strachu, že budú brané ako sexuálne otrokyne.
Kresťanská alebo šiitská žena alebo dievča vzaté do zajatia ISIS bude pravdepodobne zbité a znásilnené, po čom bude nasledovať výlet na trh s otrokmi v reťazcoch, kde bude vydražená. Mósul bol kedysi miestom najväčšieho bloku otrokov ISIS, ale nedávny pokrok irackej armády znovu dobyl mesto a zatvoril trh.
Od začiatku boli jezídske ženy v Iraku osobitným cieľom zotročenia zo strany ISIS. Dievčatá vo veku šesť rokov boli unesené a predané na území ISIS.
Je možné, že otroctvo bude trvať tak dlho, kým islamský režim bude dominovať na Blízkom východe a v severnej Afrike.
Zdroj : ATI - Zložitá história otroctva v islame, od stredoveku po ISIS
🔸️ Zaujímavý článok :
➜ Medzičas - Islamské otroctvo, časť 1.
🔹️ Téma :
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára