Kapitola „Islamské otroctvo" z knihy M.A. Khana : "Islamský džihád. Dedičstvo nútených konverzií, imperializmu a otroctva“
 |
| zdroj : Medzičas |
↓
Islamské otroctvo bolo najstrašnejšie, avšak najmenej známe otroctvo v histórii.
Moslimovia radi veľmi rýchlo poukazujú na európsky obchod s otrokmi. Istý mladý moslim, narodený v Amerike napísal:
„Viete že americkí lovci otrokov chodili do Afriky, chytali čiernych a vozili ich do Ameriky ako otrokov?"
 |
| úryvok z predošlého článku : Obchod s európskymi otrokmi |
Prevažná väčšina moslimov si myslí, že islamská história je desivou praktikou otroctva nepoškvrnená. Rocky Davis (aka Shahid Malik), domorodý austrálsky konvertita na islam, povedal rádiu ABC že :
"Kresťanstvo vytvorilo otroctvo. Nie islam."
Keď moslimovia v Indii hovoria o praktizovaní otroctva na subkontinente, spomínajú desivé príbehy. Ale nikdy nehovoria o tom, že moslimský okupanti a vládcovia praktizovali vo veľkom otroctvo v Indii.
Toto moslimské ticho o rozšírenej praxi otroctva pod vládou islamu, ako napríklad v Indii, je jednoducho ignorácia historických faktov.
Predsultanátne obdobie
Už Mohamed vyzýval na džihád do Indie. V Indii vidíme klasický príklad moslimského kolonializmu. Vďaka šikovnej mediálnej manipulácii máme akosi zakorenené, že plantáže sú fuj, ale otrok v dome to má lepšie. A odkiaľ viete, že moslimovia nemali plantáže, na ktorých pracovali otroci? Že sa o tom nikde nepíše? A ako sa vám páčia armády kastrovaných otrokov?
Moslimskí okupanti a vládcovia vždy masívne zotročovali neveriacich kdekoľvek prišli: v Európe, Afrike aj Ázii.
Útok islamu na hranice Indie začal počas vlády kalifa Omara útokom a vyplienením Tány v roku 636, iba štyri roky po smrti proroka Mohameda. Za ďalších kalifov bolo osem ďalších podobných plieniacich expedícií.
r.712 - 715 - Muhammad bin Kásim
Moslimovia dobyli Debal v Sinde v roku 712, čím získali pevnú a trvalú pevnosť pre islam v Hindustane. Muži boli pobití a ženy a deti zotročené. Celkový počet zajatcov z Debalu nie je známy, ale bolo medzi nimi 700 krásavíc.
Pri útoku na Rawar padlo aspoň 8.000 mužov a bolo zotročených okolo 100.000 žien a detí.
Kásim podnikol aj ďalšie výpravy. Jeho vcelku malá pevnosť v Sindhu mu za krátku dobu troch rokov (712-15) mohla vyniesť až 300.000 otrokov.
r. 715 - 1000
Po Kásimovom odvolaní v roku 715 sa moslimské nájazdy s plienením a lúpením trochu zmiernili, ale malé výpravy stále pokračovali.
Rahman viedol viacero víťazných bitiek.
Potom, čo v r. 750 bola založená pravoverná abbásidská dynastia, Hašam bin Amra začal svätú vojnu v Indii. Podrobil si Kašmír a zajal mnohých väzňov a otrokov. Napadol mnoho miest.
Počas vlády kalifa Al Mahdího viedol Abdul Málik veľkú námornú džihádovú výpravu proti Indii v roku 775. Vylodili sa v Barade a v následnej bitke s miestnym obyvateľstvom vyhrali moslimovia. Niekoľko ľudí bolo upálených, zbytok padlo v bitke.
Počas vlády kalifa Al Mamúna (r. 813 - 833), veliteľ Afif bin Isa viedol výpravu proti búriacim sa Indom. Po ich porážke a vraždení bolo zotročených 27.000 mužov, žien a detí.
Správca Sindhu Amran bin Musa zaútočil a porazil Multan a Kandabil a odviedol ich obyvateľov ako zajatcov.
Okolo roku 870 Jakúb Lais napadol Ar Rukhádž (Arakóziu) a zotročení obyvatelia boli prinútení prijať islam.
Od r. 1000
- Ghaznávidskí okupanti
Takmer tristo rokov po Kásimových výbojoch sultán Mahmúd vyslal 17 ničivých výprav do Severnej Indie (r. 1000 - 1027), kde sa masovo vraždilo, lúpilo, plienilo, ničili sa chrámy a masovo sa zotročovalo.
Moslimský historik zaznamenal nasledovné o jeho útoku na kráľa Džajpála (r. 1001 - 1002), že : „Alah udelil svojim priateľom takú obrovskú korisť, ktorá sa nedala spočítať, vrátane 500.000 otrokov, mužov a žien. Medzi zajatcami bol kráľ Džajpál a jeho deti a vnuci, jeho synovci, náčelníci jeho kmeňa a jeho príbuzní.“ Odviedol ich do Ghazni na predaj.
Po útoku na Nindunu (Pandžáb) v roku 1014 otrokov bolo toľko, že boli veľmi lacní a vážení muži, boli ponížení tým, že sa z nich stali otroci prostých obchodníkov (v Ghazni).
Útok v ďalšom roku na Thanesar (Harjána) vyniesol moslimskej armáde 200.000 zajatcov. Každý vojak z armády mal viacero otrokov a otrokýň. Z tejto expedície z Indie v roku 1019 priniesol 53.000 zajatcov. Z jeho 17 výprav do Indie bola výprava do Kašmíru jediným neúspechom. Z každej víťaznej výpravy si doniesol nalúpenú korisť, ktorá obvykle zahŕňala otrokov, ale ich záznamy neboli vedené systematicky. Kalifova jedna pätina z koristi sa vždy odložila, obsahovala 150.000 otrokov. To znamená, že sultán Mahmúd zajal minimálne 750.000 otrokov.
Mahmud (r. 1030) vykosil mečom základ pre islamský sultanát v Pandžábe, kde ghaznávidská dynastia vládla až do roku 1186.
V roku 1033 jeho nie až tak skvelý syn, sultán Masúd I. zavelil na útok proti pevnosti Sursuti v Kašmíre. Celá posádka bola sťatá, okrem žien a detí, ktoré boli odvezené do otroctva.
V roku 1037 sultán Masúd, keď ochorel, sľúbil začať svätú vojnu proti Hansi, ak sa uzdraví. Po uzdravení napadol a zajal Hansi. Brahmani a ostatní vysoko postavení muži boli popravení a ich ženy a deti boli odvedené do zajatia.
Sultán Ibrahim útočil na Pundžáb v roku 1079. Zúrivá bitka trvala týždne a obe strany utrpeli veľké straty. Nakoniec vyhrala jeho armáda a získala mnoho bohatstva a 100.000 otrokov, ktorých odviedol do Ghazni.
Ghaurividskí okupanti
Sultán Muhammad Ghauri, afgánec, spustil tretiu vlnu islamskej invázie do Indie na konci 12. storočia, pričom rozšírili vládu islamu do Dillí (r.1206).
Pri útoku na Benáres v 1194, "vraždenie Hindov bolo nesmierne; nikto nebol ušetrený, okrem žien a detí a masaker mužov pokračoval, až kým ním samotná zem nebola znavená“, zaznamenal moslimský historik. Ženy a deti boli obvykle ušetrené kvôli zotročeniu.
Slávny generál Kutbudín Ajbak napadol Radžu Bíma z Gudžarátu v roku 1195, pričom zajal okolo 20.000 otrokov. Pri svojom útoku na Kalindžár v roku 1202 „50.000 mužov dostalo otrocké obojky a planina očernela Indmi.“
V roku 1206 Mohamed Gaurí vytiahol do poľa, aby zničil odbojných kokárkských rebelov, ktorí sa objavili v okolí Multanu. Vyvraždenie rebelov bolo dôkladné. Veľká korisť s mnohými otrokmi a zbraňami sa nedala spočítať. Otrokov od sultána Gaurího a Ajbaka bolo obrovské množstvo, že dokonca aj chudobné (moslimské) domácnosti vlastnili početných otrokov. 300.000 až 400.000 kokárov bolo konvertovaných na islam. Mohamedom Gaurím. Tieto konverzie boli hlavne dôsledkom zotročenia.
Potom, ako sa stal prvým sultánom Indie v roku 1206, Ajbak dobyl Hansi, Mírut, Dillí Rantámbor a Kol.
Počas jeho vlády (1206?-10) Ajbak podnikol mnoho výprav, pričom dobyl väčšinu územia od Dillí po Gudžarát, od Lakhnauti po Lahaur. Každé víťazstvo prinieso otrokov, ale ich počet nie je zaznamenaný.
Súčasne Bachtiár Kildží začal rozsiahlu dobyvačnú výpravu, súčasťou ktorej boli masakry a zotročovanie v Bengálsku a Biháre vo Východnej Indii. Počet otrokov, zajatých Bachtiárom tak isto nie je zaznamenaný. Získal mnoho koní, zbraní a otrokov.
Potom, ako sa Ajbak usadil v Dillí, otroci už viac neboli odvážaní do zámoria. Prebytok otrokov sa predával na trhoch Indie po prvý raz v jej histórii.
Obdobie sultanátu
Viete aký je rozdiel medzi katedrálou a veľkou mešitou? Tú prvú stavali slobodní ľudia, tú druhú otroci. Je to nekonečná litánia vraždenia a zotročovania. Ale čo sa divíme, je to o islame.
Potom, ako bol Mohamed Gaurí zabitý hindskými Kókarmi vo svojom vojnovom tábore v roku 1206 sa Kutbudín Ajbak usadil v Dillí, aby tak založil Dillíjsky sultanát. Zotročovanie v spojenom džihdádovom podnikaní Gaurí-Ajbak sme si už prebrali.
A teraz prichádza na rad sultán Iltutmiš. Od sultána Iltutmiša po Balbána (1210 - 1285) : Najprv, sultán Iltutmiš (v 1210-36) strávil prvé roky svojej vlády potláčaním svojich tureckých oponentov. Tak isto sa obával invázie Džingischána. V roku 1226 napadol Rantámbor. V roku 1234 - 35 zaútočil na Udžajn, zajal ženy a deti neposlušných. Po smrti Iltutmiša bola krátka prestávka v zotročovaní vzhľadom na oslabenú moc sultánov.
V roku 1244, Sultán Nasiruddin Mahmud pod velením Ulugh Khan Balbana, napadol Gukárskych rebelov v Džudských horách v Multane a zajal niekoľko tisíc Gukárov.
V roku 1248 Balban napadol Karru. Tu, vzal zajatcov a vazalov veľkých Ranov (hinduistických kniežat) v takom množstve, "že sa nedajú spočítať". Zaútočil na Ranu Dalaki wa Malaki, vzal do zajatia manželky, synov a dvoranov.
V roku 1252, Balban napadol veľkého Ranu, Džahíra Deo, z Malwy, „mnohí zajatci padli do rúk víťazov,“ zaznamenáva historik.
Pri útoku na Rantámbór v roku 1253 Balbán zajal mnoho otrokov, podobne ako pri útoku na Harijánu v roku 1259, kde bolo zotročených mnoho žien a detí.
Balbán sa dva krát vypravil proti Kampílu, Patiáli a Bódžpuru, pričom vždy zotročil veľké množstvá žien a detí. V Kateháre pozajímal ženy a deti po všeobecnej masakre mužov nad osem rokov veku.
V roku 1260 Balbán napadol Rantábór, Mewat a Siwalik - pričom vyhlásil, že tí, ktorí mu privedú živého zajatca, dostanú dve tanky striebra a jednu tankah za hlavu zabitého neverca. Onedlho mu priviedli 300.000 až 400.000 živých a hlavy pobitých.
Zatiaľ čo slúžil pod sultánom Nasirudínom (1266) Balbán mnohokrát zaútočil na neveriacich, ale počty zajatcov, ktorých získal nie sú zmieňované. Napriek tomu je to možné odhadnúť z faktu, že otrokov bolo toľko, že sultán Nasirudí dal autorovi Minhadž Siradžovi 400 otrokov, aby ich poslal sestre do Chorasánu.
Balbán sa stal sultánom v roku 1265. Ako veliteľ predchádzajúceho sultána Balbán preukázal veľkú vojenskú zdatnosť, pričom viedol početné expedície proti neveriacim. Po prevzatí moci bolo jeho prvou úlohou, pozabíjať stovky tisíc zajatých hindských rebelov, Muwattiov a podobne. Nariadil zničiť dediny, pobiť mužov, zajať ženy a deti.
Počas Kíldžíjskej dynastie : Počas trvana Kildžíjskej (1290-1320) a Tuglákovskej (1320-1413) dynastie sa moslimská vláda v Indii upevnila, pričom sa teritoriálne rozširovala a jej armáda sa zväčšovala. Sultánova moc bola taká obrovská, že sa nikto neodvážil namietať.
Okrem výprav na potlačenie mnohých hindských povstaní sa viedlo mnoho výprav proti územiam neveriacich so stále rastúcim zápalom po ich podrobení moslimskej nadvláde. Bola nalúpená bohatá korisť, ktorá očividne obsahovala otrokov, ale ich záznamy sú neúplné, možno preto, že to bolo až príliš obvyklé. Napriek tomu niekoľko zachovaných svedectiev od vtedajších kronikárov nám umožňuje predstaviť si všeobecný rozsah zotročovania.
Džaláludín Kildží (v. 1290-96), zakladateľ Kildžíovskej dynastie bezohľadne potláčal hindské revolty a rozširoval hranice sultanátu. Viedol výpravy do Kateháru, Rantámbóru, Džajnu, Malwy a Gwalioru. Pri výpravách do Rantámbóru a Džájnu vylupoval chrámy, kúpil a bral zajatcov, pričom „z raja učinil peklo“, píše ďalší historik. Z výpravy do Malwy sa prinesla do Dillí veľká korisť, ktorá vždy obsahovala otrokov.
Sultán Alaudín Kildží (v. 1296-1316) prevýšil všetkých doterajších sultánov v zajímaní otrokov. Poslal veľkú výpravu do Gudžarátu v roku 1299, pričom vylúpil všetky veľké mestá: Naharvalu, Asaval, Vanmantáli, Surat, Cambaj a Somnát. Podľa záznamov moslimských historikov, získal veľkú korisť a veľké množstvo zajatcovo obojeho pohlavia. Len pri vyplienení samotného Somnátu, moslimská armáda zajala veľké množstvo krásnych a elegantných panien, až 20.000, ako aj deti oboch pohlaví.
Rantámbór bol napadnutý v roku 1301 a Čittor v roku 1303. V invázii do Čittoru bolo zmasakrovaných 30.000 ľudí a ako obvykle, ich ženy a deti boli zotročené, hoci niektoré rádžputské ženy spáchali džauhár.
Veľké množstvá otrokov bolo zajatých vo výpravách do Malwy, Sevany a Džalóru v rokoch 1305 a 1311.
Sultán Alaudín tak isto zajal otrokov vo svojej výprave do Radžastánu.
Počas jeho vlády sa chytanie otrokov stalo takmer hrou pre deti. Ako to píše historik, turci, kedykoľvek sa im zachce, kúpia či predajú hocakého Inda. Jeho chytanie otrokov dosiahlo taký rozsah, že mal 50.000 otrokov vo svojej osobnej službe a 70.000 otrokov pracovalo na jeho stavbách. Na trhy otrokov počas Alaudínovej vlády nepretržite prichádzali dodávky nových otrokov.
Počas Tuglákskej dynastie: V roku 1320 získali moc Tuglákovci. Mohamed Šáh Tuglák (1325 - 51), najvzdelanejší z moslimských vládcov Indie bol najmocnejším vládcom obdobia Sultanátu (1206 - 1526). Jeho povestný zápal v zotročovaní dokonca prevýšil Alaudína Kildžího. Sultán nikdy neustával vo svojom veľkom zápale pre vojnu s neveriacimi. Každodenne sa predávalo niekoľko tisíc otrokov za veľmi nízku cenu, lebo zajatcov bolo veľa. Počas jeho neslávne známej vlády podnikol mnohé výpravy, ktoré mali potlačiť vzbury a dobyť vzdialené regióny Indie pod jeho vládu, zasahujúc hlboko do južnej Indie a Bengálska.
Brutálne potlačil 16 hlavných povstaní. Mnohé z týchto výprav priniesli veľkú korisť, ktorá vždy obsahovala veľký počet otrokov. Otrokov bolo toľko, že sultán poslal desať otrokýň cestovateľovi Ibn Battútovi pri jeho príchode do Dillí. Sultán vyslal diplomatickú misiu k čínskemu cisárovi, ktorú viedol Battúta, s karavánou darou, ktorá obsahovala stovku bielych otrokov a stovku hinduistických tanečníc a speváčok.
Posielanie otrokov ako dary kalifom a vládcom v zámorí bola bežná prax počas vlády sultána Iltutmiša a Firauza Tugláka (1388). Sultán zvykol celý rok zhromažďovať otrokov a usporadúval ich veľké svadby počas dvoch hlavných islamských sviatkov, cez Ídy. To malo očividne zvýšiť moslimskú populáciu Indie.
Okrem toho, sultán Firauz Šáh Tuglák (1351 - 88) bol voči neveriacim milý, lebo po prvý raz dovolil, aby mohli do jeho armády vstúpiť nemoslimovia. Dokonca aj pod jeho vládou pokračovalo zotročovanie neveriacich s veľkou silou. Nazhromaždil na svojom dvore ohurujúci počet 180.000 chlapcov - otrokov.
Podobne ako jeho predchodca zvykol zajímať tisíce otrokov a otrokýň a usporadúvať masové svadby cez oslavy Ídu. Otrokov bolo priveľa za vlády Firauza Tugláka a inštitúcia otroctva sa zakorenila v každom meste v krajine. Onedlho sa sultanát rozpadol na niekoľko nezávislých kráľovstiev, ale zotročovanie neveriacich pokračovalo ako obvykle v každom meste krajiny.
Počas Timurovej invázie : Timur Lenk zo Strednej Ázie začal džihád proti Indii (1398 - 99), aby sa stal ghazim (zabíjačom neveriacich) alebo martýrom. Získal viac ako 100.000 zajatcov, keď došiel až do Dillí. V predvečer útoku na Dillí ich všetkých zabil. Po jeho útoku na Dillí až po jeho návrat do jeho hlavného mesta zanechal za sebou tragickú stopu barbarského vraženia, deštrukcie, lúpenia a zotročovania.
Pri jeho útoku na Dillí 16. decembra 1398 15.000 Turkov zabíjalo, plienilo a ničilo… Korisť bola taká veľká, že každý z mužov mal od 50 do 500 otrokov - mužov, žien a detí. Ak mal každý vojak v priemere 60 zajatcov, celkový počet otrokov bol okolo 1 milióna.
Postupujúc dopredu dorazil na breh rieky Gangy počas sviatku kúpania, jeho vojaci povraždili mnohých neveriacich a prenasledovali tých, ktorí ušli do hôr. Korisť, ktorá presahovala možnosti spočítania padla do rúk víťazných vojakov. Korisť samozrejme znamenala aj otrokov.
Keď prišiel do Siwaliku, neveriaci gabri sa vydesili už len pri púhom pohľade a ušli. Bojovníci ich prenasledovali a vŕšili mŕtvoly na kopy… Bola získaná obrovská korisť nad všetko pomyslenie; všetky hindské ženy a deti v údolí boli vzaté do zajatia.
Na druhej strane rieky Radža Ratan Sen, keď sa dopočul o tom, že sa Timur blíži, stiahol svoje sily do pevnosti Trisarta (Kangra). Keď zaútočili na pevnosť, „hindovia ušli a vojaci ich prenasledovali, pričom ich ušlo iba niekoľko. Získali veľkú korisť, ktorá presahovala všetky výpočty a každý mal 10 až 20 otrokov. To znamená, že útok vyniesol 200.000 - 300.000 otrokov.
Na druhej strane údolia Siwalik bolo veľké a dôležité mesto Hindustanu menom Nagarkot. Počas útoku bojovníci vŕšili mŕtvoly v kopách a veľká korisť vrátane otrokov padla do rúk víťazov, ktorí sa triumfálne vrátili naložení korisťou.
Cestou späť z Dillí Timur zaútočil päť krát na hindské pevnosti, mestá a dediny, okrem menších výpadov a v každej zajal otrokov. Hrubý počet zajatcov – od 200.000 - 300.000 je zaznamenaný iba pri útoku na Kangru. Ak pri ostatných útokoch zajali podobný počet zajatcov, potom musel získať 1 až 1,5 milióna otrokov počas svojho návratu.
Spolu so zajatcami z Dillí z Indie odviedol 2 až 2,5 milióna otrokov. V Dillí si tak isto vybral tisíce umelcov a remeselníkov, ktorých priviedol do svojho hlavného mesta.
Počas Sajídovskej a Lodijskej dynastie (1400-1525) : V období, ktoré nasledovalo po Timurovej invázii nie sú počty otrokov, zajatých vo vojnách poriadne zaznamenané, nachádzame iba abstraktné odkazy v rôznych dokumentoch. Po Timurovom odchode a zničení vlády v Dillí Tuglákovci, nasledovaní Sájidmi upevnili svoju moc a vypravili mnoho výprav. Mnohé z týchto výprav získali veľké počty otrokov. Počas vlády sultána Sajída Mubaraka (v. 1431 - 35) moslimská armáda vyplienila Katehár a zotročila mnoho rahtórskych Rádžputov (1422), zotročila mnohých v Malwe v roku 1423, odviedla Muwatti rebelov v Alware v roku 1422 a poddaní Radžu z Hulkantu (v Gwaliore v roku 1430) boli odvedení ako zajatci a otroci.
V roku 1430, Amir Šejk Ali z Kábulu napadol Sirhind a Lahaur v Pandžábe. V Lahaure 40.000 hindov bolo zmasakrovaných, okrem veľkého počtu, ktorí padli do zajatia.
V Túlumbe (Multan) jeho armáda miesto vyplienila a popravila všetkých mužov, schopných nosiť zbraň… a odviedla ženy a deti obyvateľov do zajatia.
Po Sajídoch nastúpila Lodijská dynastia (1451-1526), ktorá znovu oživila moc sultanatu a pokračovala, ako obvykle, v zotročovaní. Sultán Bahlúl, zakladateľ dynastie bol pôvodne pirátom a zo svojich ziskov z lupu si vybudoval silnú armádu. Pri svojom útoku na Nimsar (v oblasti Hardoj) ho vyľudnil vraždením a zotročením jeho ľudu.
Jeho následník, Sikandar Lodi urobil to isté v oblastiach Rewa a Gwalior.
Obdobie mogulov
Dnes sa moslimovia tvária, že vlastne o nič nešlo, že to boli len také bežné šarvátky o územie a podobne, čo sa vlastne dialo všade. Škoda len, že to nie je pravda. Ťažko sa to číta, ale je na čase, aby bolo známe aj toto.
Tippu sultánovi sa budeme venovať hlbšie a podrobnejšie - lebo bol súfí, čo mu samozrejme vôbec nebránilo viesť džihád či zotročovať nemoslimov. Toľko k modernej takíji, že súfiovia boli „mierumilovní“ a pokojní mystici.
Dodržiavajúc príkaz Koránu a tradíciu Mohamedovu, všetci moslimskí okupanti a vládcovia Indie zotročovali Indov. A to počnúc prvým úspešným okupantom Mohamedom bin Kásimom po posledného moslimského vládcu, Tipu sultána. Takže to ospevované mogulské obdobie nebolo, čo sa týka zotročovania, ničím odlišné.
Porážkou Ibrahima Lodiho v roku 1526, Džahirudín Šáh Bábur, hrdý potomok Amira Timura, započal vládu Mogulov v Indii. Vo svojich autobiografických pamätiach Babur Nama popisuje svoje výpravy proti hindom ako džihád, pričom ich zdôrazňuje veršami a odkazmi na Korán. Záznamy o zajatých otrokoch počas Báburovej vlády nie sú systematicky zdokumentované. O svojom útoku na malé hindské kniežatstvo Badžaur v dnešnej severozápadnej hraničnej provincii Pakistanu Bábur píše: „všetci boli povraždení a ich ženy a deti zajaté. Odhadom šlo na smrť viac než 3.000 mužov …nariadil som, aby bola na kopci vystavaná veža z lebiek.“
Podobne staval veže z hláv popravených Indov v Ágre.
V roku 1528 napadol a porazil nepriateľa v Kanaudži a ich rodiny a nasledovníci boli zajatí.
Tieto príklady sú dosť na to, aby sa dalo usúdiť, že zotročovanie žien a detí bolo všeobecnou politikou na Báburových džihádových kampaniach. Babur Nama tak isto uvádza, že boli dva veľké trhy medzi Hindustanom a Chorasánom, konkrétne v Kábule a v Kandaháre, kde prichádzali karavány z Indie, privážajúce otrokov (barda) a iný tovar, aby ho s veľkým ziskom predali.
Po Báburovej smrti (1530) nasledovalo obdobie prevratov a zmätkov, počas ktorého jeho syn Humajún bojoval so Šérom Šáhom Surim, Afgáncom. V roku 1562 cisár Akbar Veľký, Báburov syn a odpadlík od islamu zakázal masové zotročovanie žien a detí vo vojnách. Počas Akbarovej vlády stalo sa bežným zvykom napadnúť dedinu, či skupinu dedín bez akéhokoľvek ospravedlnenia a odviesť obyvateľov ako otrokov. Na tomto základe Akbar vydal zákaz zotročovania. Napriek tomu sa hlboko zakorenenú tradíciu nepodarilo odvrátiť. Napriek zákazu Akbarovi generáli a provinční vládcovia chodili na vlastnú päsť lúpiť a zotročovať nemoslimov.
Akbarov občasný generál Abdulla Chán Uzbeg sa hrdil zotročením a predajom 500.000 žien a detí.
Dokonca aj Akbar, neberúc do úvahy svoj predchádzajúci výnos, nariadil zotročenie žien porazených Rádžputov z Čittóru (1568), ktorí spáchali džauhar.
Zotročovanie pokračovalo vo všetkých provinciách napriek zákazu. Počas Akbarovej vlády bolo bežné, že sa deti kradli a unášali, prípadne aj kupovali. Bengálsko bolo známe touto praxou vo svojej naodpornejšej forme (otroci boli kastrovaní). Toto donútilo Akbara znovu vydať zákaz zotročovania v roku 1576.
Počas jeho vlády, služobníci a otroci boli takí početní a lacní, že každý, dokonca aj priemerne bohatý s veľkou rodinou má veľké služobníctvo.
Tieto príklady nám dávajú jasnú predstavu o tom, aký rozsah dosiahlo zotročovanie dokonca aj počas osvietenej Akbarovej vlády.
Zotročovanie sa nepochybne zhoršilo počas Akbarových následníkov Džahangíra (1605 - 27) a Šáha Džahana (1628 - 58). Počas ich vlád sa postupne obnovila ortodoxia a islamizácia. Cisár Džahangír vo svojich pamätiach píše o deťoch v Bengálsku, ktoré kastrujú samotní rodičia dávajúc ich vládcom ako otrokov za úplatu. Táto prax bola veľmi obvyklou.
Sajíd Chán Čagtaj, šľachtic z Džahangírovej doby vlastnil 1.200 eunušských otrokov, podľa viacerých zdrojov. Džahangír poslal na predaj do Iránu okolo 200.000 indických zajatcov len v období 1619 - 20.
Za vlády ďalšieho cisára, Šáha Džahana sa život hindských roľníkov stal neznesiteľný. Európsky cestovateľ Manrique, ktorý cestoval po mogulskej Indii, zistil, že vyberači daní brali so sebou chudobných roľníkov spolu s ich ženami a deťmi na rôzne trhy a jarmoky, kde ich predali, aby tak uhradili daň. Francúzsky lekár a cestovateľ Francois Bernier, ktorý strávil v Indii 12 rokov a bol osobným lekárom cisára Aurangzéba to potvrdzuje. Písal o nešťastných roľníkoch, ktorí boli neschopní zaplatiť dane, takže ich deti boli odvedené ako otroci.
Počas Aurangzébovej vlády (1658 - 1707), pokladanej za ničivú pre Hindov, bolo len v Golkunde (Hajdarabáde) vyklieštených 22.000 mladých chlapcov len v roku 1659. Boli darovaní moslimským vládcom a guvernérom, alebo predaní na trhu s otrokmi.
Nádir Šáh z Iránu napadol Indiu v rokoch 1738 - 1739. Po veľkom vraždení a ničení zajal veľké množstvo otrokov a odviezol ich spolu s veľkou korisťou.
Ahmad Šáh Abdali z Afganistanu v polovici 18. storočia obsadil Indiu tri krát. Po svojom víťazstve v Tretej bitke o Panipát (1761) okolo 22.000 žien a detí pobitých maráthskych vojakov bolo odvedených do otrotctva.
Posledný nezávislý moslimský vládca, Tipu sultán, zotročil viac než 7.000 ľudí v Travankúre. Boli odvedení preč a násilne konvertovaní na islam.
Zotročovanie neveriacich v Indii trvalo dovtedy, kým mali moslimskí vládcovia reálnu moc. Upevnenie moci britských obchodníkov v 19. storočí nakoniec ukončilo otroctvo v Indii.
Dokonca počas Rozdelenia r. 1947, moslimovia uniesli desaťtisíce hindských a sikhských žien a vydali ich za moslimov: tisíročná forma zotročenia. V novembri 1947, moslimskí patánski nájazdníci uniesli hinduistické a sikhské dievčatá z Kašmíru a predali ich na trhoch v Džélume (v Pakistane).
Toto sú záznamy o zotročovaní moslimskými vládcami a okupantmi hlavne v Severnej Indii.
Zotročovanie sa samozrejme a úplne vážne odohrávalo aj vo vzdialených provinciách po celej Indii, vrátane Gudžarátu, Maulvy, Džaunpúru, Kandéša, Bengálska a Dekkánu, ktoré boli buď pod vládou Dillí, alebo boli nezávislými moslimskými sultanátmi. Záznamy o zotročovaní v týchto regiónoch neboli vždy vedené systematicky.
Zotročovanie moslimami po celom svete
V Afrike bolo módou otrokov kastrovať - načo by sa mala „nižšia“ rasa množiť. Čo sa týka konkubín, v kurze boli biele konkubíny, čierne mali len úplní chudáci. Koniec koncov, niekto v háreme musel aj nosiť vodu, variť, kúriť, prať. Ale tie armády kastrovaných otrokov sú šokujúce...
A padne mýtus o mierumilovnom šírení islamu v juhovýchodnej Ázii - čiže v Indonézii a Malajsku.
V 15. storočí bola Jáva centrom obchodu s otrokmi - a to sa tam Portugalci objavili až o 100 rokov neskôr. Potom je oprávnená otázka - pokiaľ to neboli hnusní európania, ktorí tých otrokov kupovali a islam sa šíril údajne mierumilovne, kde sa tí otroci nabrali?
Moslimskí okupanti a vládcovia sa zaoberali zotročovaním porazených neveriacich vo veľkých počtoch, zajatých počas ich nájazdov a vojen kdekoľvek na svete. Prorok Mohamed vlastnou praxou posvätil zotročovanie nemoslimov vo veľkom kvôli ich predaju, práci v domácnosti a konkubinátu, čo sa progresívne šírilo po jeho smrti, ako moslimská moc priebežne rástla počas vlády Správne vedených kalifov (632-60), Umajjovcov (661-750) a Abbásovcov (751-1250).
Keď moslimský generál Amr, s príkazmi od kalifa Omara dobyl v roku 643 Tripolis, vzal so sebou ženy a deti kresťanov aj Židov.
Kalif Utmán uzavrel dohodu s Núbiou (Sudánom) v roku 652, pričom od jej vládcov vyžadoval zaslanie každoročného tribútu v otrokoch – 360 pre kalifa a 50 pre správcu Egypta, čo pokračovalo až do roku 1276. Podobné dohody boli uzavreté za vlády Umajjovcov a Abbásovcov s mestami Transoxiany, Sidžistánu, Arménie a Fezzánu (dnešná severozápadná Afrika), ktoré mali posielať určený ročný tribút v otrokoch obojeho pohlavia.
Počas vlády Umajjovcov, Musa bin Nusajr, slávny jemenský generál bol vymenovaný za správcu severnej Afriky. Musa potlačil povstanie a zotročil 300.000 neveriacich. Kalifova jedna pätina v počte 60.000 bola predaná do otroctva a výnos z predaja bol uložený do kalifátnej pokladnice. Músa najal 30.000 zajatcov do vojenskej služby.
Vo svojej štvorročnej výprave v Španielsku r.711 - 715 Musa zajal 30.000 panien zo vznešených gótskych rodín. Do tohto počtu nie sú započítané zotročené ženy iného pôvodu a samozrejme, deti.
Pri vyplienení Efezu v roku 781 bolo odvedených do otroctva 7.000 Grékov. Pri dobytí Amoria v roku 838 boli otroci tak početní, že Kalif al Mutasim nariadil, aby ich dražili v skupinách po piatich a po desiatich.
Pri útoku na Solúň v roku 903 bolo 22.000 kresťanov rozdelených medzi arabských náčelníkov, alebo predaných do otroctva.
Pri ničivom nájazde sultána Alpa Arsalana na Gruzínsko a Arméniu v 1064 nastalo obrovské vraždenie a všetci preživší boli zotročení.
Almohádsky kalif Jakúb al Mansúr zo Španielska napadol Lisabon v roku 1189, pričom zotročil okolo 3.000 žien a detí.
Jeho správca Kordoby napadol Silves v roku 1191, pričom zajal 3.000 kresťanov.
Po dobytí Jeruzalema od križiakov v roku 1187 sultán Saladin zotročil kresťanskú populáciu a predal ich.
Pri dobytí Antiochie v roku 1268 mamelucký sultán Al Zahir Bajbars (v. 1260 - 77) zotročil 100.000 ľudí po poprave 16.000 obrancov pevnosti mečom. Trh s otrokmi bol taký presýtený, že chlapec stál iba 12 dirhamov a dievča iba 5.
Je tak isto známe, že keď sa moslimovia dostali k moci v Juhovýchodnej Ázii, podporovali otroctvo do tej miery, že keď Portugalci prišli takmer o 100 rokov neskoršie, takmer všetci ľudia tam patrili otrokárom a arabi vlastnili najviac otrokov. Je tak isto známe, že moslimskí vládcovia juhovýchodnej Ázie často zotročili po dobytí územia celú populáciu a odviedli ich preč.
Na Jáve moslimskí vládcovia vyvraždili horalov, podstatnú časť populácie vďaka nájazdom otrokárov a následnému predaju.
Sultán Iskandar Muda (v. 1607 - 36) z Acehu priviedol do svojho hlavného mesta tisícky otrokov v dôsledku výbojov v Malaji.
Jáva bola najväčším vývozcom otrokov okolo roku 1500.
Suluský sultanát, napriek tomu, že mu neustále hrozilo obsadenie španielmi dokázal od roku 1665 do roku 1870 predať až 2,3 milióna filipíncov zo španielskych území. Dostávali sa k nim vďaka džihádovým nájazdom Morov.
Koncom 60-tych rokov do konca 80-tych rokov 19. storočia otroci tvorili od 6 percent do dvoch tretín v moslimami ovládaných regiónoch Malajského poloostrova a a Indonézskeho súostrovia.
Na konci 18. storočia marocký sultán Mulaj Izmail (v. 1672 - 1727) mal armádu čiernych otrokov až do počtu 250.000.
V roku 1721 Mulaj Izmail nariadil výpravu voči vzbúreneckému územiu v pohorí Atlas, kde rebeli odmietli posielať tribúty sultánovi. Po porážke rebelov boli všetci muži sťatí, zatiaľ čo ženy a deti boli odvedené do hlavného mesta.
Krátko potom nariadil inú expedíciu 40.000 armády pod velením svojho syna Mulaja as Šarífa proti vzbúrenému mestu Guzlan, ktoré neposlalo tribút. Keďže nevideli možnosť víťazstva v bitke, rebeli sa podrobili a prosili o milosť. Ale Mulaj as Šaríf nariadil, aby boli všetci muži zabití a sťatí. Ich ženy a deti boli ako obvykle odvedené do zajatia ako otroci.
Guinea (Afrika, v súčasnosti 85 % moslimov) sa dostala pod vládu moslimov v 18. storočí. Počas poslednej časti tohto storočia, malo pobrežie Hornej Guiney „mesto otrokov“ s takmer 1.000 obyvateľmi vo vlastníctve náčelníka.
Pri ceste do islamskej Sierra Leone v 1823, Major Laing zažil „mesto otrokov“ vo Falabe, v hlavnom meste Salima Susu. Títo otroci pracovali na poľnohospodárskych projektoch náčelníka.
Východoafrické cisárstvo slávneho sultána Sajída Sáída s hlavným mestom Zanzibar (1806 - 1856)‚ bolo založené na otroctve. Otroci boli dodávaní na trhy v južnej Arábii a Perzii ako domáce služobníctvo a konkubíny.
Ronald Segal, ktorý je zaujatý v prospech islamu, píše, že africké deti vo veku 10 až 11 rokov boli chytané vo veľkých množstvách pre vojenský výcvik, aby mohli slúžiť v moslimskej armáde. Od Perzie do Maroka boli bežné armády otrokov od 50.000 do 250.000 vojakov.
Podobne ako pri osmanských janičiaroch, sultán Mulaj Izmail zvykol vyberať 10-ročných z otrockých chovných fariem a škôlok, vykastroval a vytrénoval ich na lojálnych a zúrivých bojovníkov, nazývaných buchari, lebo prisahali sultánovi vernosť na knihu hadísov Sahih Buchari. Nalepší z týchto buchariov slúžili ako sultánova osobná a palácová stráž, zbytok slúžil ako poriadkové sily v provinciách. Mal 25.000 buchariov strážiacich jeho hlavné mesto v Meknese, pričom ďalších 75.000 bolo posádkou Mahally.
Podľa odhadov sa z Afriky na pobrežie Červeného mora len v 19. storočí prepravilo okolo 2 milióny otrokov do islamského sveta, pričom zhruba 8 miliónov (odhadovaná úmrtnosť bola 80 - 90%) pravdepodobne v priebehu procesu zahynula.
V 18. storočí bolo zotročených 1.300.000 čiernych afričanov. Podľa odhadu z Afriky odišlo do islamského sveta do 19. storočia okolo 11 - 14 miliónov, v čom je už zahrnutých aj okolo 300.000 zotročených počas prvej polovice 20. storočia.
Murray Gordon vo svojom Slavery in the Arab World uvádza celkový počet čiernych otrokov, pochytaných moslimskými otrokármi na 11 miliónov, čo je zhruba rovnaký počet, ako bol odvezený cez Atlantik európanmi do Nového sveta. Na konci 18. storočia karavány z Darfúru zvykli naraz dopravovať do Káhiry 18.000 až 20.000 otrokov.
Dokonca aj potom, ako Európa zakázala otroctvo v roku 1815 a tlačila na moslimských vládcov, aby s tým prestali, v roku 1830 zanzibarský sultán vyžadoval 37.000 otrokov ročne, v roku 1872 každý rok odplávalo zo Suákinu (Afrika) do Arábie 10.000 až 20.000 otrokov.
Osmanská devširme
Teraz niečo o devširme - vynáleze, ktorý „okoštovala“ aj južná Európa. Pre slovákov - slávna báseň Turčín Poničan - kde syn, zotročený moslimami, konvertovaný na islam, sa vracia bojovať proti svojim príbuzným a bývalým súvercom - bola dôsledkom práve takejto praxe.
Janičiari boli obávaní, a možno aby udržali ich bojovú morálku, nedovolili im ženiť sa. Koniec koncov, otrok sa mohol oženiť len so súhlasom svojho majiteľa. Janičiarske kasárne boli vždy mimo moslimského mesta, takže vyslúžilý janičiar nikdy nenadobudol žiadne sociálne kontakty.
Devširme je jedným zo široko odsudzovaných postupov islamského otrokárstva a je to inštitúcia, zavedená osmanským sultánom Orkanom v roku 1330. Tento postup pozostával z odvedenia časti chlapcov vo veku od 7 do 20 rokov z kresťanských a ostatných nemoslimských rodín osmanského impéria.
Na základe tohto plánu, nemoslimské deti, hlavne kresťania boli „odvádzaní“ z Grécka, Srbska, Bulharska, Gruzínska, Macedónie, Bosny a Vojvodiny, Arménska a Albánska, ktoré boli pod vládou osmanov.
V pevne určený deň, nemoslimskí otcovia (väčšinou kresťania) museli priviesť svoje deti na určené námestie. Moslimskí náborári si zvykli vybrať najzdravších, najsilnejších a najkrajších z nich.
Potom, ako sultán Mehmed II. dobyl v roku 1453 Konštantínopol, devširme nabrala na rozsahu, ako poznamenáva Stephen O’Shea: „…po dobytí, Fátih (dobyvateľ) rozšíril bezcitný devširme alebo 'odvádzací' systém, v rámci ktorého boli odvádzaní mladí kresťania a presúvaní do hlavného mesta. Každých pár rokov prichádzali osmanskí hľadači talentov, sprevádzaní vojakmi, zostupovali do dedín a odvádzali najsľubnejších sedliackych chlapcov od ich priateľov a súrodencov."
Počet detí, odvedených v rámci devširme sa rôzni: Niektorí učenci tvrdia, že to bolo až 12.000 ročne, iní zas 8.000.
Tieto skupiny najlepších kresťanských, židovských a cigánskych detí boli obrezané a konvertované na islam a boli vymývané ideológiou džihádu už od tohto ľahko ovplyvniteľného raného veku. Boli starostlivo vycvičení výlučne pre džihád a slúžili v špeciálnych jednotkách osmanskej armády, v janičiarskom regimente. Mali zakázané ženiť sa a boli uväznení vo svojich kasárňach. Takže janičiarski vojaci sa zameriavali iba na to, aby sa cvičili v používaní zbraní a viedli džihád voči neveriacim, svojim bývalým súvercom.
Tento prístup sa stal zlatou baňou osmanov. Moslimských vládcov veľmi frustrovali ich opakované neúspechy pri dobýjaní Konštantínopolu, najväčšieho centra kresťanstva od dôb kalifa Muáwiju (680). Pri ich mnohých raných pokusoch o dobytie mesta často utrpeli hrozné porážky. Nakoniec to boli janičiari, ktorí dobyli Konštantínopol a získali tak pre islam najväčšiu cenu. Vládnúci sultán, Mehmet II. dovolil janičiarom lúpiť mesto a vraždiť svojich bývalých súvercov, hlavne kresťanov, 3 dni. Tí, ktorí prežili, boli zotročení. Neskoršie sa začali do janičiarskeho regimentu prijímať aj moslimovia a súfíjovia spolu s tými, ktorí boli odvedení ako súčasť devširme.
Disciplína a odvaha v regimente pomaly upadali, čo veľmi príznačne naznačovalo aj úpadok osmanskej moci. Systém devširme bol v Osmanskej ríši zrušený v roku 1683.
Inštitúcia devširme demonštruje fakt, ako islamský svet expandoval za použitia svalov a inteligencie "neveriacich" a dobýjal tak ich ďalšie územia.
Nasledujúc osmanskú inštitúciu devširme, sultán Firauz Tuglak v Indii (v. 1351 - 88) ustanovil odvádzanie hinduistických detí podobným spôsobom. Nariadil svojim správcom provincií a generálom zajímať otrokov, vyberať z nich mladých a šikovných a poslať ich do služby na jeho dvor. Takýmto spôsobom nazhromaždil ako otrokov 180.000 mladých chlapcov.
Po jeho smrti jeho podiel išiel do kalifátnej pokladnice. Minimálne jedna pätina z toho, čo vyprodukovali dhimmi poddaní bolo vybrané ako charádž (dnes známe ako džizja) na základe zdaňovej politiky kalifa Omara. Hoci tento podiel sa často zvyšoval podľa rozmarov moslimských vládcov, alebo za zvláštnych okolností.
Keďže novonarodené deti neveriacich boli tak isto istým druhom produkcie pre štát, inštitúcia devširme bola oprávnená na základe islamského posvätného práva. Prorok samotný bol príkladom získavania kresťanských detí keď zakázal kmeňu Taglíb krstiť ich deti.
Postavenie a utrpenie otrokov
Zrejme vďaka dobrému PR, máme pocit, že sa moslimskí páni správali ku svojim „domovým“ otrokom lepšie než bieli plantážnici. Ako sa však môžme dočítať, neboli o nič lepší, dokonca boli horší v tom, že zotročenie vnímali ako spravodlivý trest za nevieru v Alaha. A pokiaľ to viedlo k tomu, že otrok nakoniec prijal islam, všetky krutosti otroctva pokladali za ospravedlnené. Viac o utrpení otrokov sa dočítate tu : ISLAMSKÉ OTROCTVO, ČASŤ 7: POSTAVENIE A UTRPENIE OTROKOV
🔸️ Odporúčaný článok :
Zdroje :
Medzičas - ISLAMSKÉ OTROCTVO, ČASŤ 1
Medzičas - ISLAMSKÉ OTROCTVO, ČASŤ 2: ZOTROČENIE MOSLIMAMI V INDII POČAS PREDSULTANÁTNEHO OBDOBIA
Medzičas - ISLAMSKÉ OTROCTVO, ČASŤ 3: ZOTROČENIE MOSLIMAMI V INDII POČAS OBDOBIA SULTANÁTU
Medzičas - ISLAMSKÉ OTROCTVO, ČASŤ 4: ZOTROČENIE MOSLIMAMI V INDII POČAS OBDOBIA MOGULOV
ISLAMSKÉ OTROCTVO, ČASŤ 5: ZOTROČOVANIE MOSLIMAMI PO CELOM SVETE
Medzičas - ISLAMSKÉ OTROCTVO, ČASŤ 6: OSMANSKÁ DEVŠIRME ALEBO ŽATVA OTROKOV.
🔹️ Téma :
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára