Ateisti a antikatolíci najviac obľubujú mýtus, podľa ktorého kresťanstvo násilne potláčalo starovekú grécko - rímsku učenosť, zničilo starodávnu intelektuálnu kultúru, založenú na čistom rozume a zabrzdilo rodiacu sa vedeckú a technologickú revolúciu, čím Európu uvrhlo do tisícročného obdobia „doby temna“, ktorú zmiernil až slávny úsvit „renesancie“.
Táto zlá história je bežne používaná a má svoj pôvod v polemikoch 18. a 19. storočia. Ale bola nedávnymi historikmi odmietnutá, aj keď jej prívrženci to neradi počujú a sú veľmi rozrušení, keď sa tak náhodou stane...
↓
Potláčala Cirkev vedu ?
Ani jeden prírodný filozof nebol nikdy upálený, prenasledovaný alebo utláčaný pre svoju vedu v stredoveku.
Stredoveká cirkev vraj, potláčala stredovekého pravedca Rogera Bacona, údajne kvôli pokusom parížskej univerzity v rokoch 1210 - 1277 obmedziť diskusiu o Aristotelových dielach. Ale nie je jasné, či bol Bacon niekedy skutočne uväznený a vôbec nič nenasvedčuje tomu, že akékoľvek uväznenie, ak sa tak stalo, malo niečo spoločné s jeho prírodnou filozofiou.
 |
| Roger Bacon zdroj : Wikipédia |
V skutočnosti bolo veľa stredovekých prírodných filozofov, ktorí študovali všetky druhy protovedeckých myšlienok a robili to v tradícii Grékov a Rímanov a ich islamských nástupcov. Je nedôsledné tvrdiť, že títo úbohí učenci boli zastrašovaní hroznými obmedzeniami Cirkvi a boli prísne obmedzení v skúmaní.
Takýchto obmedzení bolo málo a stredoveký priestor na skúmanie bol mimoriadne široký. Príklady obmedzení sú uvedené tu : Odsúdenia na stredovekej univerzite v Paríži v rokoch 1210–1277.
Ale ak stredoveká Cirkev tak veľmi potlačila protovedecké skúmanie, nemali by sme mať problém nájsť to vo vyhláseniach Cirkvi pre celé kresťanstvo, ktoré mali vymedzovať, čo bolo pre skúmanie zakázané. Povedzme v kánone ekumenického koncilu alebo aspoň v pápežskej bule.
Ale žiadne takéto vyhlásenia neexistujú. Naopak, odsúdenia z rokov 1210 - 1277 sú veľmi špecifické a lokálne. Vzťahujú sa len na Filozofickú fakultu parížskej univerzity a nikde inde. To nie je prekvapujúce, pretože vznikli z akademickej hádky medzi teologickou fakultou tejto univerzity a nováčikmi na filozofickej fakulte, o ktorých si teológovia mysleli, že siahajú na ich posvätnú pôdu.
V roku 1210 to súperiace univerzity využili na odlákanie študentov z Paríža, pričom Toulouseská univerzita sa propagovala ako miesto, kde si môžte „vypočuť knihy Aristotela, ktoré boli v Paríži zakázané“.
 |
| Aristoteles zdroje : Martinus |
Ale nielenže sa tieto odsúdenia týkali iba parížskej Filozofickej fakulty, ale boli zamerané len na novoobjavené diela Aristotela, ktoré boli prinesené späť do katolíckej Európy z islamského Španielska a Sicílie.
Aby sme boli spravodliví, v roku 1210 tieto „nové“ diela Aristotela a prevažne moslimské komentáre k nim, predstavovali podstatnú časť celej „prírodnej filozofie“. Čo by mohlo vysvetľovať, prečo bolo odsúdenie 1210... takmer úplne ignorované...
V roku 1255 boli všetky Aristotelove diela, ktoré boli vtedy dostupné, plus množstvo komentárov a rozšírení jeho myšlienok nielen široko čítané v Paríži, ale zakázané texty boli na Filozofickej fakulte. Toľko k strašnej obmedzujúcej sile stredovekej cirkvi...
S obmedzením nezbedných profesorov z roku 1210 aj s jeho úplným zlyhaním, to v roku 1270 Parížska teologická fakulta vyskúšala znova. Išlo o radikálny aristotelizmus alebo „averroizmus“ Sigera Brabantského a jeho nasledovníkov. Parížsky biskup Étienne Tempier predložil 13 návrhov, ktoré by podľa teológov mali dodržiavať členovia parížskej umeleckej fakulty.
Boli to prevažne filozofické myšlienky chápané ako obmedzenia Božej všemohúcnosti alebo povahy duší (napr. že duša nemôže byť zničená telesným ohňom). Je ťažké si predstaviť, že by tieto obmedzenia brzdili vedu...
Jediné dve z odsúdení v r. 1270 aspoň vzdialene boli spojené s niečím, čo súvisí s prírodnou filozofiou. Jedno zakazuje učenie, že vesmír je večný (pozn. pretože vesmír podľa Cirkvi vznikol v určitom bode), a jedno, ktoré hovorí, že existoval prvý človek. Ale tieto vtedajšej vede neprekážali.
Po týchto obmedzeniach z roku 1270 nasledovalo viac pokusov o zákazy v roku 1277, ale opäť sa zameriavali hlavne na „averroistické“ metafyzické myšlienky.
Obmedzenia boli aplikované na metafyzické myšlienky a filozofické špekulácie. Nikde v týchto príkladoch, ani v žiadnom inom z celého stredoveku nebola žiadna tendencia obmedzovať racionálnu analýzu fyzického a prírodného sveta.
Stredovekí myslitelia radi hovorili, že „Knihu prírody“, treba čítať na pochopenie fyzického sveta a „Knihu Božiu“ (Bibliu) treba čítať, aby sme pochopili teologické veci.
Takže tvrdenie, že nejaký strach z popretia „učenia Cirkvi“ nejakým spôsobom potlačil stredovekú protovedu, je pseudohistorický nezmysel, najmä preto, že tieto učenia ponechali pre analýzu prírodného sveta „Knihu prírody“ vždy široko otvorenú.
Do nej písali Aristoteles, Ptolemai, Galen, či Archimedes. Mnohí stredovekí učenci v nej bádali a nachádzali nové diela o optike alebo astronómii, ktoré existovali v západnej Európe od 11. storočia. Iné diela boli o matematike, anatómii, medicíne, fyzike, dynamike, biológii, a dokonca aj o počiatkoch chémie.
Bolo mnoho protovedeckých spisovateľov, ktorí v tomto období prekvitali a položili základy neskoršej vedeckej revolúcie, vrátane Alberta Veľkého, Roberta Grossetesteho, Rogera Bacona, Johna Peckhama, Dunsa Scota, či Thomasa Bradwardineho.
 |
| Albert Veľký zdroj : FB - Pavel Konzbul |
Nikto nemôže poprieť, že títo ľudia existovali, že vykonali skutočnú pravedeckú prácu v gréckej tradícii, a že ich Cirkev nijako neobťažovala. Ako sa vysporiadajú s týmito nepríjemnými historickými skutočnosťami priaznivci "temného stredoveku" ?
Veď ako by mohli učenci spochybniť cirkevnú dogmu štúdiom anatómie? Alebo fyziky? Alebo dynamiky? Alebo niečoho v prírodnom svete? Ako je uvedené vyššie rozsah analýzy „Knihy prírody“ bol široký a tých pár metafyzických obmedzení, ktoré teológovia uvalili na prírodných filozofov, sa týkalo vecí, ktoré ďaleko presahovali rámec ktoréhokoľvek predmoderného vedca. Takže obmedzujúca ruka „cirkevnej dogmy“, ktorú si niektorí predstavujú, tam jednoducho nebola.
Je populárna predstava o „renesančných“ učencoch, ktorí sa vyslobodili spod jarma cirkvi a po prvýkrát spochybnili náboženské presvedčenie a dogmy.
 |
| Galileo Galilei zdroj : Novinky.cz |
Je to skreslený koncept aféry Galileo, ktorého vidia, ako v tomto spore spochybňuje dogmy vedou na jednej strane a na druhej strane ako náboženstvo lipne na iracionálnej povere. No, nič také to nebolo...
Cirkev vždy uznávala, že Bibliu možno interpretovať nedoslovným spôsobom, a že by to tak malo byť, ak sú biblická exegéza a racionálna analýza sveta v rozpore. Preto sa všetky biblické odkazy, ktoré hovoria o plochej zemi, už dávno považovali skôr za poetické než doslovné.
„Ak by existoval skutočný dôkaz, že Slnko je v strede sveta a Zem v treťom nebi, a že Slnko neobieha okolo Zeme, ale Zem obieha okolo Slnka, potom by sme museli pokračovať. s veľkou opatrnosťou pri vysvetľovaní Písma, ktoré sa javí ako protikladné, a radšej hovoríme, že mu nerozumieme, než to, čo sa preukazuje, za nepravdivé. Ale neuverím, že existuje taká ukážka, kým sa mi to neukáže... a v prípade pochybností sa nesmie opustiť Sväté písmo, ako ho vykladajú svätí otcovia.“
Svätý Bellarmine mal pravdu. V roku 1615 k žiadnej takejto demonštrácii (ukážke) nedošlo a prevládajúci vedecký konsenzus bol, že Galileo a hŕstka ďalších heliocentristov sa mýlili. Tento konsenzus sa nezmenil ďalších 90 rokov.
 |
| Kardinál Róbert Bellarmín zdroj : Ewangelia.org |
Nebol to teda prípad vedcov spochybňujúcich dogmy a teológov ignorujúcich vedu. Bol to prípad jedného alebo dvoch vedcov, ktorí presadzovali okrajovú teóriu, ktorá bola stále plná dier a použili ju na reinterpretáciu Biblie a Cirkvi, pričom Cirkev poukázala na vtedajší vedecký konsenzus a povedala, že to nemôžu uznať. Cirkev mala na svojej strane vedu.
 |
| Giordano Bruno zdroj : Getsemany.cz |
Druhým a posledným príkladom toho, že ľudia, ktorí vidia stredovekú vedu ako obmedzovanú a „renesančnú“ vedu ako oslobodzujúcu sa od útlaku, je... Giordano Bruno. Ale jeho odsúdenie nemalo nič spoločné s vedou...
Myšlienka, že stredoveká prírodná filozofia bola obmedzená teológiou a neskoršia veda nie, je fantázia založená na neznalosti a ideologickej zaujatosti. I keď mnohí sa jej nechcú vzdať...
Pojem „temná doba“ má svoju vlastnú pestrú históriu a začína sa Petrarchom. Pred jeho časom mali stredovekí učenci niečo ako komplex menejcennosti. Západná kultúra sa po stáročia obzerala späť na „zlaté časy“ a už koncom 6. storočia pred Kristom Hesiodos vyslovil myšlienku, že žil v poníženej a skazenej dobe a hovoril o „zlatom veku“. Malo to byť staroveké, idylické obdobie, keď „muži žili ako bohovia bez skrúšenosti srdca, vznešení a bez námahy a smútku“.
Kresťanstvo zdedilo túto myšlienku, že veci sú v dlhom úpadku, a spojilo ju so svojou vlastnou eschatológiou, ktorá hovorila o období poníženia a chaosu pred koncom časov a apokalypsou.
Po rozpade Západorímskej ríše boli tieto myšlienky doplnené o veľmi reálnu skutočnosť, že ranostredoveký západoeurópsky život žil obklopený spomienkami na minulosť, ktorá bola veľkolepejšia. Dokonca aj vtedy, keď západné učenie začalo ožívať a mnohé zo stratených diel sa vrátili do západnej Európy prostredníctvom arabských a hebrejských prekladov zo Sicílie a Španielska, západní učenci sa stále považovali za menejcenných.
Začiatkom 14. storočia sa tento podradný postoj začal meniť. Po niekoľkých storočiach oživenia gréckych a rímskych textov o logike, filozofii a pravede, nový druh učencov obrátil svoju pozornosť na staroveké literárne diela. Petrarca bol jedným z prvých, ktorí sa nielen venovali gréckej a latinskej poézii a histórii, ale rozhodol sa ju napodobniť vo svojich vlastných dielach a zavrhnúť živú latinčinu.
Pre Petrarchu a klasických obrodných humanistov, ktorí ho nasledovali, už nebol v porovnaní so starovekými obrami trpaslíkom, bol im rovný. Boli to menší učenci z obdobia od pádu Ríma, ktorí boli trpaslíci, a obdobie medzi koncom Impéria a jeho vlastnou dobou bolo nešťastnou medzivládou. Videl sám seba na začiatku nového, lepšieho veku, ktorý sa vyrovná starodávnym učencom a rozptýli „tmu“.
Neskôr humanisti pokračovali v tejto myšlienke a „temné“ obdobie uprostred – medzi „žiarením“ Grécka a Ríma a jeho novým oživením – sa začalo nazývať najskôr "stredné časy“, a neskôr v 19. storočí - "stredovek".
Hoci sa tento pojem objavil až v 19. storočí, koncepty tohto obdobia ako „stredoveku“ a s predstavami o ňom, ako o období „temna“, boli už zakorenené.
Výraz - "doba temna" sa prvýkrát nepoužil ako očierňovanie „stredovekých čias“, ale bol použitý v práci, ktorá ich do istej miery obhajovala.
 |
| Caesar Baronius zdroj : wikimedia commons |
V rokoch 1588 až 1607 vydal kardinál Caesar Baronius svoje viaczväzkové cirkevné dejiny Annales Ecclesiastici, ktoré boli čiastočne reakciou na protestantskú verziu histórie nájdenú v magdeburských storočiach (1559 - 74), vytvorenú skupinou luteránskych učencov.
 |
| Annales Ecclesiastici zdroj : That guy with the books |
Baronius zistil, že obdobie medzi koncom karolínskej dynastie v roku 888 a cirkevnými reformami pápeža Gregora VII., bolo ťažké preskúmať pre nedostatok zdrojových materiálov.
"Nový vek, ktorý sa začínal, by sa mohol pre svoju tvrdosť a neplodnosť dobra nazvať železným, pre svoju nízkosť a množstvo zla oloveným a navyše pre nedostatok spisovateľov temným." (Annales Ecclesiastici , Vol. X. Roma, s. 647)
Tento koncept obdobia, v ktorom chýbali písomné pramene - saeculum obscurum - „doba temna“ alebo temné storočie – sa ukázal byť užitočným pre iných historikov a začali ho aplikovať najskôr na konkrétnych 160 rokov, ktoré identifikoval Baronius, a potom na ďalšie obdobia, z ktorých bolo málo prameňov.
A práve v protestantskom Anglicku v 17. storočí sa anglická podoba "doby temna" začala všeobecne uplatňovať na stredoveké obdobie a dostávala skôr pejoratívny podtón ako pôvodný technický význam.
V 19. storočí sa pojmy „temný vek“ a „stredovek“ stali synonymami v anglickom používaní a protestantská, post - osvietenská a rozhodne aj whigovská historiografia písania histórie v anglickom jazyku v tom období nemala problém s jeho pejoratívnymi dôsledkami.
(Butterfield definoval whigovskú historiografiu ako - [štúdium] minulosti s poukazovaním na súčasnosť, čím sa vytvára jednoduché binárne rozdelenie na dobro a zlo a z dejín výtvára vysnívaný príbeh o pokroku ľudstva. Pôvodne angloamerickí historici používali whigovskú historiografiu na prezentáciu Katolíckej Cirkvi ako protikladu k modernosti a liberalizmu v zjednodušujúcom zmysle. - Herbert Butterfield, The Whig Interpretation of History, 1931; Katkryptolog - Kritická recenzia...)
Edward Gibbon, ktorý písal pre protestantské publikum v tradícii Voltaira a francúzskych filozofov, nemal žiadne výčitky s pohŕdaním „odpadom temného stredoveku“ a najpopulárnejšie písanie histórie v tomto období zvyčajne zastávalo toto opovrhovanie v Británii aj v USA.
• • • • •
Ale skutočné akademické štúdium stredoveku sa v skutočnosti začalo až v 20. storočí a vtedy boli moralizovanie, hodnotové úsudky a zaujaté sektárske polemiky historiografie 18. a 19. storočia nahradené oveľa objektívnejšími, neutrálnejšími a opatrnejšími tradíciami, ktoré začali Leopold von Ranke a vyvinul ich Marc Bloch a jeho nástupcovia.
 |
| zdroje : Gallerix, Medium |
"Hodnotné" výrazy ako „doba temna“ začali upadať z priazne a moderní historici sa im zvyknú vyhýbať. V priebehu štúdia stredoveku v 20. storočí sa mnohé predpoklady o ňom ukázali ako nepravdivé. Už v ranom stredoveku to nebolo ani zďaleka obdobím technickej stagnácie, ale agrárnej aj technologickej inovácie, ktoré premenili západnú a severnú Európu ekonomicky a kultúrne.
Takmer neustále napätie a pravidelný otvorený konflikt medzi Cirkvou a štátom znamenali, že Cirkev v skutočnosti väčšinu tohto obdobia strávila snahou vymaniť sa spod sekulárnej nadvlády, a nebolo to obdobie totálnej pápežskej teokracie.
Jedným z kľúčových mýtov 19. storočia, ktoré noví špecialisti na stredovekú históriu vyvrátili, bola myšlienka, že Cirkev potláčala alebo obmedzovala skúmanie prírodného a fyzického kozmu, čím dusila protovedu, až kým nebolo „jarmo cirkvi“ zvrhnuté v tzv. "renesancii“.
 |
| zdroje : Curious leftist, Wikipedia |
Pierre Duhem (1861 - 1916) a Lynn Thorndike (1882 - 1965) pracujúci na opačných stranách Atlantiku dospeli k záveru, že myšlienka stredoveku ako obdobia vedeckej stagnácie až do „renesancie“ a vedeckej revolúcie v 16. storočí, bol nezmysel a že obroda prírodnej filozofie nielenže začala už v 11. storočí, ale neskoršia stredoveká protovedecká tradícia položila podstatné základy neskoršej skutočnej revolúcie. Toto je teraz úplne akceptované všetkými modernými historikmi vedy.
Takže aj keď toto všetko nie je dnes bežnému človeku dobre známe, je to všetko štandardná, akceptovaná vec pre každého, kto čo i len trochu rozumie stredovekej histórii. Výsledkom je, že zastaraný termín „doba temna“, ktorý sa vzťahuje na celé stredoveké obdobie, jednoducho moderní historici vôbec nepoužívajú.
A ak sa tento termín predsa použije, ide o veľmi špecifické obdobie britskej histórie: približne 200 rokov od stiahnutia rímskych jednotiek v 5. storočí do konca severozápadných germánskych invázií a osád v Británii na konci 7. storočia. Toto je „doba temna“ v technickom zmysle podľa Barónia, pretože písomné pramene mu dobre neposlúžili. (Aj keď archeológia túto dobu viac osvetľuje.)
Pojem „renesancia“ je ďalší koncept 19. storočia, ktorý ako historické obdobie v skutočnosti vôbec nefunguje.
Toto slovo bolo prvýkrát použité v angličtine v roku 1830, hoci má svoj pôvod vo Vasariho použití výrazu „rinascita“ v jeho 1550 Životoch umelcov, kde opísal oživenie klasických štýlov umenia a odmietnutie „gotického“ alebo „barbarského“ umenia stredoveku.
Myšlienku „renesancie“ ako slávneho prebudenia a konca „doby temna“ prvýkrát plne vyjadril francúzsky historik Jules Michelet v roku 1855, pričom ju charakterizoval ako viac než len umelecké hnutie, ale ako oživenie oslavy jednotlivca, vzostup demokratických hodnôt a odmietnutie „bizarného a obludného“ stredoveku.
Moderní historici teraz vidia prvky, ktoré učenci 19. storočia ako Michelet a Burkhardt považovali za nejaký prelom stredoveku, ako obdobie dávno pred „renesanciou“. To, čo považujú za stredovekú „dobu temna“ – rozsiahle vojny, politický despotizmus, náboženské prenasledovanie a hony na čarodejnice – bolo podľa moderných historikov v skutočnosti oveľa príznačnejšie pre údajné obdobie „renesancie“.
„Renesancia“ je v skutočnosti tak zle definovaný a gumený koncept, že vôbec nefunguje ako (časový) termín periodizácie. Jeho prvky – prechod ku klasickým umeleckým štýlom, individualizmus a humanizmus – možno nájsť aspoň na niektorých miestach (hlavne v Taliansku) už koncom 13. storočia. Mnohé z týchto prvkov sa však v severnej Európe presadzujú až oveľa neskôr – teda termín z dejín umenia „severná renesancia“, kde vidíme umelecké a literárne prvky prekvitať v 16. storočí. Na druhej strane, nevidíme ich objavovať sa na vzdialenejších miestach, ako je Rusko, až oveľa neskôr.
Zdroje :
História pre ateistov - "Doba temna“ – Pápežstvo, periodizácia a pejoratívy
🔸️ Zaujímavé články :
---》Getsemany - Giordano Bruno
---》 Erik Dujava - Kardinál Róbert Bellarmín: svätec, Galileov oponent a milovník cesnaku
---》 Quark - Stredovek - základ vzdelanosti
🔹️ Prečítajte si tiež :
---》 Giordano Bruno nebol vedec a nebol upálený kvôli vede
---》 Galileo Galilei - bez dôkazov
---》 Temné storočie cirkvi (saeculum obscurum)
---》 Zlí pápeži ? 3 závažné okolnosti
---》 Mýty o stredoveku
🔹️ Témy :
---》 História - ZLATÝ STREDOVEK 🔹️
---》 História - VEDA
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára