Inkvizícia. Temná škvrna, ktorú mnohí spájajú so stredovekom a Katolíckou cirkvou. Od dávna knihy, filmy kŕmia čitateľov a divákov. Populárny je obraz kňaza, zvrhlého až strach ako mučí nevinné devy a ženy niekde v temnom podzemí. Je však tento obraz pravdivý? Ako to v skutočnosti bolo s inkvizičnými tribunálmi, upaľovaním bosoriek a mučením?
Predovšetkým si treba jasne stanoviť pojem stredovek. Ak sa pridŕžame všeobecne prijímaného faktu, že toto obdobie ľudských dejín sa končí objavením Ameriky, tak tých bosoriek počas stredoveku až tak mnoho upálených nebolo. Možno je to pre niekoho prekvapením, ale nebolo.
Inkvizícia počas stredoveku bosorky vôbec neprenasledovala. Cirkev dokonca priamo popierala ich existenciu a považovala vieru v ne za pohanské povery. Existujú prípady, kedy sa ženy dobrovoľne priznávali k podobným praktikám a inkvizítori ich odbili ako hlúpe a poverčivé.
Prioritou inkvizície v tomto období bolo prenasledovanie bludov a schizmy. Ani to však nebolo oproti prevládajúcemu názoru nijako krvavé. A už vôbec neskončil každý vinník na hranici. Trestom bolo väčšinou odvolanie a pokarhanie. Ak obvinený uznal svoje pochybenie, obišli sa inkvizítori aj bez toho.
Ani to, že boli procesy s obvinenými tajné, nebolo prejavom nejakej krutosti. Jednoducho išlo o to, aby v prípade, keď sa obvinený očistil, nebol nejakým spôsobom poškvrnený. Jednoducho bol prepustený a išiel domov, akoby sa nič nestalo.
Navyše boli inkvizítori vysoko vzdelaní. Neboli to žiadni hlupáci. Však nakoniec museli byť schopní posúdiť myšlienky a činy obvinených, čo si vyžadovalo vzdelanie.
Nakoniec si treba jasne povedať, že v samotnom terajšom Taliansku, kde bol vplyv Katolíckej cirkvi veľmi veľký, nebol počet upálených vysoký. Prečo je teda inkvizícia opisovaná tak ako je?
Predovšetkým preto, lebo časom sa bosoráctvo začalo považovať za blud. To z neho urobilo predmet záujmu inkvizície. Aj v tomto prípade však inkvizícia ako oficiálny orgán Katolíckej cirkvi postupovala v duchu svojej predchádzajúcej činnosti. Ak teda obvinený priznal svoju vinu, uznal svoje poblúdenie, nebol ani mučený a nečakala ho ani hranica. Podstúpil verejné pokánie a tým sa to pre neho skončilo. Ak v tom nepokračoval, tak žil pokojne.
Problém nastal, keď sa veci takpovediac vymkli spod kontroly. Išlo o to, že neraz dostali veci živelný ráz. Obvinenie z bosoráctva totiž neraz viedlo k živelným akciám obyvateľstva, teda v modernom slova zmysle k lynčovaniu. Ľudia proste vzali veci do vlastných rúk a obvinenú osobu jednoducho sami upálili. Nekonal sa však žiadny inkvizičný tribunál a ani riadne vyšetrovanie inkvizície.
Treba povedať že tieto časté svojvoľné akcie, sa v neskorších časoch automaticky pripísali na vrub inkvizície. Navyše treba brať do úvahy propagandu protestantských kruhov, ktoré to zneužívali. Ak však vezmeme do úvahy historické a holé fakty zistíme zaujímavú vec.
Najmasovejšie vlny prenasledovania bosoriek sa odohrali práve v období reformácie a s tým súvisiacich náboženských vojen. Tieto fakty spojené s hladomormi v období tzv. Malej doby ľadovej, mali za následok pokles vplyvu Katolíckej cirkvi a nárast spomínaných živelných akcií.
Ak vezmeme do úvahy fakt, že väčšina týchto prípadov sa odohrala v dnešnom Nemecku, tak dospejeme k zaujímavému záveru. Len málokto si totiž uvedomuje, koľko prípadov sa odohralo práve v protestantských kniežatstvách. Tiež koľko z nich majú na svedomí samozvaní sudcovia. Možno ich však spájať s inkvizíciou? Nie, práve naopak.
Skutoční inkvizítori, ktorí mali na výkon tejto funkcie oprávnenie Ríma, teda pápežskej kúrie sa v rámci možnosti pokúšali podobným praktikám zabrániť. Nie vždy sa im to však podarilo. Pokles vplyvu Ríma, zneužívanie moci a obohacovanie sa na úkor obetí, malo za následok, že boli často bezmocní. Ak sa jednalo o protestantské územie, nemohli už vôbec nič. Aj tak však zachránili mnoho potencionálnych obetí.
Napríklad otrasný prípad bosoráckych detí, ktoré mali byť popravené vykrvácaním, sa vďaka ich zásahu pre ne skončil dobre a deti boli prevezené do severného Talianska a ušetrené.
Veľmi zaujímavý a bagatelizovaný je fakt, že najväčšie a najznámejšie prípady upaľovania bosoriek sa odohrali v protestantských krajinách. Napríklad známy prípad bosoriek zo Salome. Podobné prípady sa odohrávali tiež vo Švédsku, či už spomínané množstvo prípadov z nemeckých protestantských kniežactiev.
V týchto prípadoch sa väčšinou angažoval miestny pastor na nátlak miestneho obyvateľstva. Neraz sa podobné udalosti zneužívali na vyrovnanie si účtov so susedmi či vlastné obohatenie.
Už neexistovalo ako v prípade inkvizície v podstate mierne odsúdenie na verejne pokánie. Oľutovanie a priznanie už nebolo poľahčujúcou okolnosťou. Naopak, priznanie priviedlo obvineného priamo na hranicu a nejaký poriadok v tom neexistoval. A ako to už často býva takéto živelné akcie boli oproti riadnemu vyšetrovaniu omnoho brutálnejšie a oveľa rozsiahlejšie.
Takže kým začneme niečo bezhlavo odsudzovať, treba si dobre overiť fakty. Inak odsudzovanie prerastie v nespravodlivé a nepravdivé odsudzovanie.
Na záver si treba uvedomiť jeden zásadný fakt. Ak sa nám dnes zdá, že mučenie bolo hrozné, vtedajší ľudia sa na to tak nepozerali. Tortúra bola vtedy normálnou súčasťou vyšetrovania. Jeho použitie dokonca upravovali vtedajšie trestné kódexy. A to aj v prípade svetských súdov. Dokonca v prípade trestných činov svetského charakteru bolo mučenie tvrdšie a častejšie než jeho použitie v prípade inkvizičných tribunálov.
Inkvizícia teda fungovala v rámci všeobecných pomerov a v duchu doby. Prečo teda je obraz inkvizície tak pokrivený?
Ako už bolo povedané, treba za tým hľadať propagandu. Najskôr protestantskú, potom osvietenskú a tak to pokračovalo ďalej. Je však zaujímavé, že posledná bosorka v Európe bola upálená práve v protestantskom Švajčiarsku. Je teda namieste otázka, kto má na tomto fenoméne väčší podiel viny. Či inkvizícia postupujúca prísne podľa predpisov, alebo protestantskí duchovní podporujúci a podnecujúci živelné akcie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára