Závažný problém predstavovali katari albigénski. Táto sekta gnosticko - manichejskej orientácie hlásala striktný dualizmus Boha a diabla, ktorý sú vraj rovnocennými bytosťami.
Čítať ďalej :
III. Lateránsky koncil r. 1179 o nich hovorí : "nešetria ani kostoly, ani kláštory, neušetria ani vdovy, ani siroty, starcov ani mladých ľudí, neberú ohľad na žiadny vek ani pohlavie, ale podľa spôsobov pohanov všetko ničia a pustošia."
Albigénci považovali vraždu katolíckeho kňaza alebo mnícha za "bohumilý" čin. V Touluse, meste zamorenom týmito bludármi, sa nesmel duchovný v reverende objaviť na ulici, aby neriskoval vlastný život. Biskup mohol vyjsť len so silnou strážou. Podobne sa dialo i v ich druhej bašte v Béziers, kde dochádzalo k častým fyzickým útokom na katolíkov a ešte na mnohých iných miestach, kde boli títo heretici rozšírení.
Ich kazatelia vyzývali k vytváraniu ozbrojených bánd - tzv. "routiérs", ktoré plienili kostoly, vyhadzovali zo svätostánkov Telo Pánovo, šliapali po ňom a vraždili duchovenstvo.
Francúzsky kráľ Filip II. August bojoval r. 1177 s katarskou armádou, ktorá mala 7 tisíc mužov, biskup v Limogés musel brániť svoje mesto pred útokom albigenského vojska v počte 2 tisíc.
Už vo fanatickej nenávisti k viditeľnej hierarchii a inštitucionálnej cirkvi je zárodok terorismu, albigénci sa de facto netajili úmyslom použiť proti nenávidenej „babylonskej neviestke", ako s obľubou Katolícku cirkev nazývali, i násilie.
Pápež Inocent III., jeden z najväčších pápežov stredoveku, sa ešte raz pokusil o zmierne riešenie a vyslal k nim r. 1208 svojho legáta bl. Petra z Castelnovy, aby s nimi diskutoval (viedol dialóg). Albigénci ale na žiadny rozhovor nepristúpili a legáta podlo zavraždili. Až tu došlo ku konečnému zlomu v doterajšom postoji vedenia Katolíckej cirkvi, ktorá až doteraz odmietala pre heretikov trest smrti.
Albigénská vražda pápežského legáta Petra, ktorý k nim prišiel s mierumilovnými a priateľskými úmyslami seriózne jednať, prinútila ušľachtilého a mierneho pápeža Innocenta III. vyhlásiť voči albigéncom krížovú výpravu, ktorá skončila ich porážkou.
Zdroj : Radomír Malý - Je dovoleno bránit inkvizici?
Keby katari dosiahli úspech, boli by Západ čakali veľmi čierne dni. Naznačujú nám to dnes niektoré varianty fundamentalismu... (Jacques Le Goff, Hľadanie stredoveku )
....verejné diskusie, ktoré sa odohrávali vo Fanjeaux, teda priamo v strede albigénskeho juhu, a ktoré sa neskôr preslávili, potvrdzujú, že napriek vyšetrovaniu nariadenom niektorými biskupmi, heretici nemali nijakú potrebu sa skrývať....
„Porazení albigénci sa rozptýlili po celej Európe. Aby nevznikla opäť na niektorom mieste ich bašta, kde by mohli začať znovu terorizovat katolíkov, začali svetskí vládcovia uplatňovať tvrdší postih všetkých heréz. Rímskonemecký císar Friedrich II. Hohenštaufský, aj keď jeho pravovernosť bola pochybná, ustanovil r. 1223 ako prvý vládca v Európe (ak nepočítame Petra II. Aragonského r. 1197) pre bludárov, ktorí odmietnu svoje herézy odvolať, trest smrti upálením.“
„K oficiálnému zriadeniu cirkevného súdu, zaoberajúcého sa výhradne kacírstvom a ničím iným, došlo v Toulouse roku 1229, kde sa konala biskupská synoda pri príležitosti ukončenia albigenských vojen.
Pretože víťazi zajatých kacírov upaľovali, bez toho aby presne rozlišovali, kto k nim patrí či nepatrí, rozhodli miestni biskupovia, aby zabránili krviprelievaniu a vraždám nevinných, o zriadení riadneho cirkevného tribunálu, ktorý jediný mal právo určiť, kto je v skutočnosti heretikom a vydať ich svetskej moci k potrestaniu.
Nikto nesmel byť svetskými orgánmi potrestaný kvôli heréze, bez toho, aby im bol predaný novo zriadeným cirkevným súdom, ktorý dostal názov „inkvizičný" (tj. vyhľadávací, s cieľom pátrať po kacíroch).“
 |
| Križiaci po dobytí poslednej katarskej bašty, hradu Montségur. Ilustrácia z roku 1880, zdroj : profimedia.cz |
Zriadenie inkvizície v skutočnosti zachránilo životy mnohým nevinným. Keby biskupovia na synode v Toulouse nezaložili tento tribunál, víťazná soldateska by vraždila a upaľovala, bez toho, aby vyšetrovala, kto náleží či nenáleží k albigenským heretikom. Zásah juhofrancúzskych biskupov tomu zabránil.“
14. storočie: „Netrvalo dlho a aparát zákonov proti herézam sa obrátil prostredníctvom svetskej moci proti pápežskej duchovnej moci. v 14. storočí sa inkvizícia nachádzala už úplne v rukách kráľov a cisárov a zapríčinila smrť toľkých obetí, že sa to s 13. storočím nedá ani len porovnať.“
Zdroj : yumpu : Inkvizícia
Ako vidieť, blud katarov bol nebezpečný nielen pre Cirkev, ale i pre ľudskú spoločnosť a štát. A šíril sa rýchle. V 12. a 13. storočí v južnom Francúzsku a severnom Taliansku skoro nebolo mesta, ktoré by nebolo infikované tým bludom. Podporovali ho i mnohí poprední ľudia, grófi a baróni.
I Cirkvi i štátu záležalo, aby vykorenili ten nebezpečný blud. Cirkev sa usilovala predovšetkým poučovaním ho oslabovať, a keď to nestačilo, siahla i k svojim trestným prostriedkom.
Keď pokusy sv. Dominika obrátiť poblúdených sa zdali márnymi, Inocent III. vyhlásil proti albigéncom križiacku vojnu pod vedením pápežského legáta a grófa Šimona z Montfortu. Boj potrval 20 rokov. Spáchalo sa v ňom veľa ukrutností tak na jednej ako i na druhej strane. Skončil sa parížskym mierom r. 1229, ktorým blud bol síce zlomený, ale úplne potlačila ho len inkvizícia.
Zdroj : Jozef Špirko - Cirkevné dejiny
🔹️ Témy :
➜ História - Herézy - KATARI (Albigénci)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára