V Nemecku, v tejto kolíske protestantizmu, sa zahniezdil despotizmus následkom veľkej sociálnej revolúcie v 16. storočí. Aká bola príčina a pôvod tejto revolúcie, v ktorej Nemecko takmer zahynulo?
Je isté, že pred Lutherom, od 15. storočia, trvali nepokoje u sedliakov celej ríše a nebolo to z náboženských dôvodov.
A je isté a nepopierateľné, že by sa sedliaci inak nikdy neboli búrili, nebyť herézy, a že by teda nikdy nevypukla hrozná sociálna vojna, ktorá bola vlastne ich vojnou, keby si ich pomáhači nezmysleli dať jej charakter náboženskej vojny. Pred tým tak tomu bolo v Čechách za Husa a v českej revolúcii, kde z anarchie náboženskej vznikla anarchia sociálna.
Ako vraví súčasník sociálnej revolúcie v 16. storočí : „Husovi a jeho žiakom, môžeme pričítať takmer všetky tieto zhubné náuky o duchovnej a svetskej vrchnosti, o vlastníctve a práve, ktoré rozsievajú medzi nami, ako vtedy v Čechách, neposlušnosť, vzbury, lúpeže, podpaľačstvo a vraždy… Už od dávna sa rozširuje z Čiech do Nemecka jed týchto falošných princípov: všade kam vnikne, sa dajú vidieť tie isté pohromy“ (Janssen: Nemecko a Reformácia).
Z Čiech prešlo toto hnutie do Nemecka. Ale keď prišiel Luther, toto hnutie už úplne utíchlo a bol to zaiste on, kto toto hnutie obnovil a dodal mu náboženské dôvody, nevyhnutné k tomu, aby hnutie mohlo prejsť k činom.
Je to teda Luther, ktorý z tohto dôvodu môže byť prehlásený za zodpovedného pôvodcu nemeckej sociálnej revolúcie v 16. storočí. Zodpovedný za preliatu krv, za pohromy a skazu, zodpovedný za despotický poriadok v Nemecku, ktorý bol dôsledkom tejto revolúcie.
Akýsi protestantský spisovateľ povedal : “Tvrdiť, že Lutherovo evanjelické kázanie nerozdúchalo a neurýchlilo desivé hnutie, ktoré od 16. storočia zo všetkých strán prerážalo, to by znamenalo posudzovať veci... bez prísnej historickej pravdy. Luteránski kazatelia, idúci v stopách svojich učiteľov, prispeli ešte viac než Luther k rozvoju revolúcie“.
Keď vypukla v Nemecku revolúcia, sedliaci všade prehlasovali evanjelium za jediný základ revolúcie a na jej uskutočnenie sa chopili zbraní. Všade volali: tieto náuky sú božské, pretože sú v Biblii a Biblia je slovo Božie samo. A tým, čo im odporovali, odpovedali podľa samotného Luthera: „Mýlite sa. Naše učenie je v Biblii, pretože ho tam vidíme čierne na bielom a máme právo Bibliu takto vykladať, pretože nás učili, že každý z nás je inšpirovaný Bohom k tomu, aby našiel v Biblii základ viery a toho čo má činiť“.
A skutočne, bol to princíp slobodne vykladaného Písma, ktorý spôsobil v Nemecku veľkú sedliacku revolúciu v 16. storočí. Bolo to neobmedzené právo vykladať zákon Boží, ktoré ich vyzbrojilo k boju proti ľudským zákonom. Celá nemecká revolúcia v 16. storočí je postavená skutočne na rozpore výkladu Božieho zákona buričmi so zákonmi ľudskými. „Slovo Božie“, vraví Janssen, „a právo božské, obsiahnuté v svätom evanjeliu sa prieči súčasným zákonom": takéto boli formulácie, ako v Nemecku, tak aj v Čechách, také boli vojnové heslá sociálnej revolúcie, obzvlášť od doby, keď kázali odpadnutí kňazi. Sedliaci hovorili: "Ľudia veľmi učení, ktorým nikto nemôže odporovať, nás učia, že Pán Boh uskutočnil zákony a tiež nás učia, akým spôsobom ich uskutočnil; povedali nám, že to sú jediné správne zákony a že štúdium sv. Písma jasne dokazuje, že ľudia sú si všetci rovní“.
V mene sv. Písma hlásali vzbúrenci rovnosť. Či nevravia Skutky apoštolské, že prví kresťania mali všetko spoločné? Bojovať proti právu vlastníckemu je teda skutok božský: preto je všetko dovolené, aby sa nastolilo právo božské. A tak v mene božského práva vzbúrenci lúpia a pália. Zadĺžená šľachta, dedinčania a lúza majú v ústach len slová evanjelia. Toto posvätné slovo ospravedlňuje a prikrýva všetko: vzbúry a násilie každého druhu.
Švábski sedliaci spisovali formuláre svojich požiadaviek pod názvom: Dvanásť spravodlivých artikulov. Tento formulár sa potom rozšíril do celého Nemecka. „Predhovor“, predchádzajúci tento spis, potvrdzuje, že ich právo je založené na slove Božom. Čítame tam doslova: „Sedliaci nie sú buričmi, ich artikuly sa dožadujú len jednej veci, totiž práva hlásať evanjelium nefalšovane a zariadiť podľa neho svoj život. Berieme za svoj najvyšší základný zákon nefalšovaný zmysel evanjelia, my a všetci, ktorým sme určili definovať „božské právo“, obsiahnuté vo svätej knihe.“
Či to nie je čistá náuka slobody bádania, dokonalé „kráľovstvo Litery“, ktorého víťazstva sa dočkal Luther medzi nemeckým obyvateľstvom, ktoré strhol svojim ohnivým slovom? Svätý text vraví: litera zabíja! To sa doslova naplnilo. Litera zabíjala. Vzbúrenci všade prelievali krv, páchali najhnusnejšie násilie, sprevádzané, najkrvavejšími výjavmi, aké kedy história pred tým zaznamenala.
Revolúcia vypukla v roku 1525. V marci už zachvátila najväčšiu časť hornatého Nemecka. Revolúcia vypukla všade naraz, ako by bola pripravovaná už dlho predtým. Tvrdí sa, že v Švábsku mala horda vzbúrencov viac než sto tisíc hláv.
Revolúcia došla tak ďaleko, že vtedajší spisovateľ z Rhingau napísal: „nebolo vôbec žiadnej autority v Nemecku. Tiež obyvateľstvo miest a dedín, rozdráždené a rozbesnené, bolo dosť silné, aby sa oddávalo lúpežiam a podpaľačstvu; mohlo ľubovoľne ničiť a znesväcovať všetko, čo je najposvätnejšie na zemi a páchať najstrašnejšie skutky“.
„Bola to hrozná vojna“, píše Hallova kronika, „povstalci drancovali, pálili a vraždili všade“. Všetky kraje, v ktorých vypukla nemecká sedliacka revolúcia, sa stali čoskoro jedným dejiskom nesmiernych krvavých zverstiev. Kláštory a zámky sa premenili v ruiny; stovky dedín ľahli popolom, polia zostali neobrobené, hospodárske náradie zničené, dobytok pobitý alebo ukradnutý, vdovy a siroty, ktorých zahynulo cez sto tisíc, boli v najväčšej biede.„Všetko bolo v takom stave, že by sa bol kameň obmäkčil a predsa všetko spelo do väčších a väčších šialeností."
Stav Nemecka bol taký, že Janssen dobre mohol povedať bez toho, aby ho mohli obviňovať z preháňania, že celé územia boli vydané napospas anarchii a že by bolo dovŕšené úplne zničenie Nemecka, keby sa nebola vytvorila švábska Liga k záchrane Ríše.
Čo si myslel Luther o tejto sociálnej revolúcii, ktorá povstala zo šírenia jeho vlastných náuk? Najprv sa postavil po boku vzbúrencom a prehlásil, že ich vec je vecou evanjelia. V akomsi prehlásení “O napomenutí k pokoju“, ktoré urobil na konci apríla 1525, vraví Luther vzbúreným sedliakom: „Vy sami si zaslúžite moju pochvalu za vzburu a súčasné búrky. Avšak vy, kniežatá, páni a obzvlášť vy, zaslepení biskupi, kňazi a pomätení mnísi, vy za ne zodpovedáte…, ktorí sa neprestávate zúrivo protiviť svätému evanjeliu. Ak dnes budú porazení sedliaci, zajtra povstanú iní. To nie sú, milí páni, sedliaci, kto sa dvíha proti vám, to je sám Pán Boh a to Boh zosobnený…“
V celom tomto prehlásení je zrejmé, že Luther chce povedať, že evanjelium také, ako si ho vykladajú sedliaci, je jeho vlastným evanjeliom. Ak na jednej strane Luther schvaľuje princíp sociálnych požiadaviek sedliakov, na druhej strane predsa len niekedy odsudzuje prostriedky, ktoré užívajú. Kára podpaľačov a zlodejov a hovorí im, že „kniežatá samotné si majú poslúžiť mečom… má sa nastaviť druhá tvár…“ Ale napriek tomu celý zostatok prejavu pozostáva z rád opačných.
Luteránski veľmoži v Nemecku nazerali na sedliacku revolúciu spočiatku veľmi priaznivo a neváhali ju podporovať. Ich postoj, práve tak ako Lutherov, je ľahko pochopiteľný: revolúcia bola vskutku v tej chvíli namierená jedine proti katolíkom a vzbúrenci sa usilovali len o to, aby uskutočnili náuky luteránskych kazateľov.
To ukazuje aj Janssen: „Divá víchrica, ktorá sa rozpútala proti pamiatkam starobylej viery, hrozné znesvätenia, až doteraz neslýchané, páchané za tejto revolúcie, dokazujú dostatočne, že revolúcia bola predovšetkým vojnou náboženskou. Ohavné svätokrádeže, spáchané buričmi, boli nakoniec len celkom prirodzeným následkom nenávisti, sústavne rozdúchavanej medzi ľuďmi nespočetnými tajnými agentmi, ako aj hanopismi a buričskými pamfletmi. Neustále sa opakovalo úbohým ľuďom, že pokrytectvo a diabolská lesť duchovenstva, ich a ich predkov po stáročia okráda o pravú kresťanskú vieru a o sväté evanjelium, a že proti všetkej spravodlivosti ich nechávali niesť zdrvujúce bremená, a že museli platiť desiatky a dane proti výslovnému Božiemu prikázaniu. Tým ich utvrdzovali, že sú zradne privádzaní do stavu hraničiaceho s otroctvom, a že je ich povinnosťou odoprieť poplatky, ničiť kláštory a domy kňazov a pobiť mníchov, abatyše a kňazov, ktorí sú len služobníkmi diablovými.
A tak, ako sa dalo čakať, ľud si nakoniec nechal nahovoriť, že slúžiť Bohu znamená búrať kostoly a kláštory, a že tupiť a pokorovať duchovných znamená konať dobré skutky“.
Janssen cituje tiež medzi inými tento list, datovaný 7.6.1525: „Buriči sa nijako netaja tým, že ich cieľom je zahubiť každého kňaza, ktorý odmietne odpadnúť od Cirkvi, že chcú zničiť kláštory a biskupstvá a vyhladiť úplne katolícku vieru v Nemecku. Z toho vyplynulo, že toľko kniežat, šľachty a význačných mešťanov, naklonených Lutherovým náukám ako aj iných heretických doktorov ešte neváhalo buričov podporovať a poskytovať im pomoc.“
Videli sme, ako boli Lutherove rady nasledované protestantskými pánmi a aké boli hrôzy páchané pri potieraní odporcov, čo sa podľa Luthera dialo v mene zákona Božieho. Oficiálna školská história, ako sa učí v našich verejných školách, nevraví nič o týchto hrôzach, ale zato nenachádza dosť rozhorčených slov pre hrôzy vojny s Albigéncami, ktorá bola skôr vojnou sociálnou než náboženskou. Taktiež naše príručky mlčia o Lutherových neľútostne krutých radách proti predstaviteľom rádov. To sa nemá spomínať: Luther bojoval proti katolicizmu; ostatné sa prejde mlčaním, pretože veľmi nenávidel Cirkev a pápeža.
Prevzaté z časopisu Archy, 3/1946 Stará Ríša na Morave
🔹️ V tomto článku môžme zistiť, že názory na súvislosť Lutherovho vystupovania na roľnícku revolúciu sa rôznia :
🔹️ Viac o protestantizme si prečítajte v rubrike :
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára