Mučeník, cirkevný otec a biskup zo Smyrny, dnes Izmir, Turecko
Svätý Polykarp žil : 69 - 155
Sviatok : 23. február
Polykarp zaujíma dôležité miesto v dejinách ranej kresťanskej cirkvi. Patrí medzi prvých kresťanov, ktorých spisy prežili. Hieronym v knihe O slávnych mužoch napísal, že Polykarp bol „učeníkom apoštola Jána a ním vysvätený biskup zo Smyrny“. Sv. Irenej a Tertullian tiež hovoria, že Polykarp bol učeníkom Jána apoštola, jedného z Ježišových učeníkov.
Polykarp je považovaný za jedného z troch hlavných apoštolských otcov spolu s Klementom Rímskym a Ignácom Antiochijským.
Irenej, ako mladý muž počul kázať Polykarpa a opísal ho ako „muža, ktorý mal oveľa väčšiu váhu a bol vytrvalejší svedok pravdy než Valentinus, Marcion a ostatní heretici“.
Polykarp žil v dobe po smrti apoštolov, keď sa kázali rôzne interpretácie Ježišových výrokov. „Veľká hodnota sa pripisovala svedectvu, ktoré Polykarp mohol vydať, pokiaľ ide o pravú tradíciu starej apoštolskej doktríny“. "...jeho svedectvo odsudzuje výplody heretických učiteľov ako urážlivé novoty“. Irenej uvádza, že pri Polykarpovej návšteve Ríma jeho svedectvo obrátilo mnoho učeníkov Marciona a Valentina.
Jediným zachovaným dielom, ktoré sa mu pripisuje, je Polykarpov list Filipanom, mozaika odkazov na grécke Písma, ktorá spolu so správou o mučeníctve Polykarpa tvorí súčasť zbierky spisov nazvanej Apoštolskí otcovia.
Hlavnými zdrojmi informácií o živote Polykarpa sú Mučeníctvo Polykarpa, Adversus Haereses, List Florinovi, Listy Ignáca a Polykarpov vlastný list Filipanom. V roku 1999 vyšli Harris Fragments, zbierka koptských textov z 3. až 6. storočia, v ktorých sa spomína aj Polykarp.
Irenej uvádza, že Polykarp bol apoštolmi obrátený na kresťanstvo, bol vysvätený za biskupa a komunikoval s mnohými, ktorí videli Ježiša. Píše, že keď bol mladý, mal to šťastie poznať Polykarpa, ktorý bol v tom čase v pokročilom veku.
O Polykarpovej mučeníckej smrti existuje záznam v podobe spisu „Umučenie Polykarpa“, ktorý je najstarším dokumentom z diela „Acta Martyrum“ (Skutky mučeníkov). Napísal ho očitý svedok.
Podľa tohto spisu bol Polykarp už veľmi starý, keď v Ázii vypuklo prenasledovanie kresťanov. Pohania sliedili zvlášť po ňom. Vedeli, že on má „na svedomí“ obrátenie mnohých pohanov na kresťanskú vieru. Polykarp chcel zostať v meste, no na naliehanie veriacich odišiel do neďalekej dediny, kde sa ukrýval. Veriaci ho nechceli stratiť, tak bdeli nad jeho životom viac ako on sám. Pohania ho však predsa vysliedili. V poslednej chvíli ešte mohol ujsť, no nespravil to. Nahovárali ho, aby sa zriekol Krista. "Potup Krista a prepustím ťa!“ No Polykarp vtedy povedal pamätné slová :
"Osemdesiatšesť rokov som Mu slúžil a nikdy mi neublížil. Ako sa teda môžem rúhať svojmu kráľovi a Spasiteľovi? Vyhrážaš sa mi ohňom, ktorý nejaký čas horí a po chvíli zhasne, ale nepoznáš oheň večného trestu, ktorý je pripravený pre bezbožných."
Polykarp bol upálený na hranici a prebodnutý kopijou, pretože odmietol páliť kadidlo rímskemu cisárovi. Stalo sa to 23. februára roku 155. Na rozlúčku povedal: „Žehnám ťa, Otče, za to, že si ma uznal za hodného tejto hodiny, aby som v spoločnosti mučeníkov mohol zdieľať Kristov kalich.“
Relikvie Polykarpa sú uložené v kostole sv. Ambróza : Sant' Ambrogio della Massima v Ríme.
Zdroje :
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára