Priniesla teologický zmätok, politické nepokoje a desaťročia vojny. Náboženské vojny v 16. a 17. storočí zabili asi tri percentá svetovej populácie, čo je rovnaký podiel ako v druhej svetovej vojne. Náboženské vojny by nenastali, keby nenastala reformácia.
V Katolíckej cirkvi na konci 15. a začiatku 16. storočia bolo veľa chýb. Mali by sme však mať na pamäti, že akokoľvek zlé veci boli v dobe predtým, než Luther vzal svoje kladivo, v 10. storočí to bolo omnoho horšie.
Cirkev desiateho storočia zúfalo potrebovala reformu. Reforma nastala a cirkev nielenže pokračovala, ale aj prosperovala. Výsledkom bol vrcholný stredovek, éra, v ktorej katolícke princípy najúčinnejšie podopierali západnú spoločnosť.
Na prelome 16. storočia sa opäť kresťanstvo ocitlo v problémoch. Opäť potrebovalo reformu, ale dostalo reformáciu. Luther, ktorý nebol príliš dobrý teológ, odmietol niektoré presvedčenia a ponúkol niekoľko noviniek vlastnej výroby. Jeho náprotivky inde v Európe, ako Kalvín a anglickí reformátori, urobili to isté. Výsledkom bol rozkolísaný protestantizmus, ktorého členovia sa nedokázali medzi sebou dohodnúť na mnohých doktrínach, ale dokázali sa dohodnúť na odpore proti „rímskemu pápežovi“.
Protestantizmus bol založený na falošných princípoch, medzi nimi aj na súkromnom výklade Písma. Keď prijmete zásadu, že neexistuje žiadna autorita (prepojená s ľuďmi), ktorej musíte dať poslušnosť mysle a konania, môžete slobodne použiť súkromný výklad podľa vlastného uváženia.
Súkromná interpretácia jedného človeka je reinterpretovaná iným človekom, ktorý si myslí, že dosiahol čisté a konečné pochopenie, len aby bol zmätený svojimi ďalšími nástupcami, ktorí tvrdia, že sa mýlil. Neexistuje žiadny bod zastavenia, ale tendencia smeruje k zjednodušovaniu. Boh Abraháma, Izáka a Jakuba sa stáva Bohom Deistov a potom Bohom filozofov.
Nie je náhoda, že od protestantizmu cez osvietenstvo až po dnešný sekularizmus možno vytýčiť priamku. (Predchodcom sekulárneho humanizmu nie je vágne pohanstvo, je to puritánstvo.) Vo svojej vnútornej povahe je protestantizmus nestabilný. Ku katolíckej pravde boli pridané čiastkové pravdy aj nepravdy. Výsledkom bol dlhý rad odnoží protestantizmu.
Anglikánska cirkev sa odtrhla od Katolíckej cirkvi. Metodistická cirkev sa odtrhla od anglikánskej. Zbory svätosti sa oddelili od metodistických a tieto cirkvi zaznamenali ďalšie rozkoly. Takéto štiepenia sa neskončia, a má to svoju logiku.
„Aby všetci boli jedno“ (Ján 17:21) sa zmenilo na „Aby ich bolo všetkých mnoho - a často si šli navzájom po krku.“ Rozhorčenie nasmerované na Rím môže byť ľahko presmerované na Westminster či Ženevu alebo Wittenberg.
Reformácia bola potrebná. Ale toto nebola reformácia ale vzbúra. Priniesla viac smútku ako úžitku. Bola to silná historická sila, ktorú by sme si mali uchovávať v pamäti tým, že si ju budeme pripomínať, ale nie oslavovať. A rozdiel medzi pripomenutím a sviatkom je zásadný...
Zdroj : The Catholic answers: Reformácia alebo revolúcia ?
🔹️ Viac o protestantizme si prečítate v rubrike : História - Herézy - PROTESTANTI
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára