Táto kniha kritizuje aj "historické" filmy.
 |
| Kniha Sedem mýtov o križiackych výpravách zdroj : mediavilists.net |
↓
Autori - historici
Alfred J. Andrea
a Andrew Holt
prizvali ďalších
rôznych historikov,
ktorí sa podieľali
na vytvorení tejto knihy.
 |
| Alfred J. Andrea a Andrew Holt zdroje : uvm.edu a apholt.com |
Alfred J. Andrea je emeritným profesorom histórie stredoveku na Vermontskej univerzite. Andrew Holt je držiteľom doktorátu z histórie na Floridskej univerzite.
Kniha Sedem mýtov o križiackych výpravách skúma množstvo mylných predstáv, ktoré sú spojené s jednou z najfascinujúcejších epizód stredoveku. Mýty, ktorým sa venuje táto kniha, sú tak rozšírené, a tak pravidelne sa opakujú vo všetkých médiách, najmä v populárnych filmoch a literatúre, ako aj v politických prejavoch a komentároch, že stálo za to, dať dokopy knihu, ktorá je napísaná a upravená vedcami.
Autori knihy chceli dať čitateľom predstavu - prečo historici často nesúhlasia s bežnými populárnymi interpretáciami historických udalostí. Eseje, ktoré tu zhromaždili, nepredstavujú nové poznatky. Ich cieľom je skôr komunikovať so širokou čitateľskou verejnosťou. Okrem toho autori chceli, aby tieto poznatky boli dostupné - dostupné cenovo a pútavejšie než zvyknú byť akademické knihy.
 |
| Kritizovaný film Križiacke výpravy s Terrym Jonesom zdroj : Daily motion |
Kritizovaný dokumentárny film si môžte pozrieť tu :
Napríklad štvordielny seriál Terryho Jonesa - The Crusades bol, dokonca aj v momente svojho vzniku, založený na zastaraných poznatkoch. V podstate predstavil trojzväzkové Dejiny križiackych výprav Stevena Runcimana, ktorá sa objavila v rokoch 1951 až 1954, a ktorá bola sama o sebe za čiarou učenia o križiackych výpravách v polovici 20. storočia, pri jej počiatkoch.
Na rovinu, Runcimanove Dejiny križiackych výprav je dielo, ktoré sa vydáva za vážnu históriu. Je to brilantne napísané, a ako je to v prípade Dejín úpadku a pádu Rímskej ríše Edwarda Gibbonsa bude žiť ďalej ako skvelá literatúra. Ale je to sotva solídna história založená na dôkladnej analýze dôkazov.
Runciman považoval križiakov za netolerantných barbarov, ktorí zničili základy Byzantskej ríše, ktorú hlboko obdivoval. Jones prijal túto interpretáciu a pridal k nej predstavu, že križiaci boli surovci a fanatici, ktorí útočili na vysoko sofistikovaný a prevažne mierový islamský svet. Podľa jeho slov boli ich vodcovia „barbarskí bojovníci, (ktorí) sa vynorili z nemeckých lesov“. A takzvaná ľudová krížová výprava z roku 1096 pozostávala z „fanatických roľníkov vyzbrojených len zlým dychom“...
V skutočnosti Jones tvrdí, bez podporných dôkazov, že neľútostná forma vojny, ktorú viedli „Frankovia“, bola predtým neznáma v krajinách, ktoré Západ poznal ako Zámorské more, a táto netolerantná brutalita trvala 200 rokov, kým sa moslimovia nenaučili reagovať rovnako. Keby sa Jones pozrel do historických záznamov, videl by, aké je toto vyhlásenie smiešne na mnohých úrovniach. Nezaujatá história však nebola jeho cieľom...
Uvedené citáty sú charakteristické pre človeka, ktorý nikdy nevynechá príležitosť prezentovať križiacke výpravy ako úbohú komédiu. Ako je poznamenané v knihe, Jonesove početné komické scény vykresľujú, že „križiaci vyzerali ako krvilační predkovia Keystone Cops z amerických nemých filmov“.
Ak by sme mali vymenovať všetky bludy, skreslenia, pochybné tvrdenia a polopravdy obsiahnuté v týchto štyroch dieloch, bol by to dlhý článok. Nateraz musia stačiť tri príklady.
Dobrým príkladom ohavného omylu je vloženie do často zdiskreditovaného Jonesovho vyrozprávania príbehu, že Reynald z Châtilonu napadol a vydrancoval karavánu so Saladinovou sestrou. Zjavne dramatický efekt a strhujúci príbeh predčili akýkoľvek pokus o výskum pôvodu tohto mýtu.
Ale najlepším príkladom historicky pochybnej Jonesovej správy je legenda o skoku smrti podávaná ako overený fakt. Podľa tohto príbehu nasledovníci Starca z Hory demonštrovali návštevníkom svoju lojalitu a pohŕdanie smrťou tým, že na jeho príkaz ochotne skočili a zabili sa. Legenda je založená na veľmi diskutabilnom svedectve, no Jones ju bezstarostne prezentuje ako čistú pravdu, čo umožňuje vytvoriť scénu ako v Monty Pythonovej paródii Queen's Own McKamikaze Highlanders, prvého britského samovražedného pluku.
Nakoniec si povedzme o štvrtej krížovej výprave (1202-1204). Jones sa tu vo všetkom mýli, vrátane dávno zdiskreditovaného výmyslu, že dóža Dandolo prevzal kontrolu nad krížovou výpravou a odklonil ju z Alexandrie do Konštantínopolu kvôli údajnej zmluve medzi Benátkami a egyptským sultánom. Neexistuje žiadne ospravedlnenie pre takúto chybu a mnohé ďalšie nepravdivé vyhlásenia týkajúce sa tejto krížovej výpravy. V 90-tych rokoch bolo k dispozícii dostatok solídnych štúdií o krížovej výprave – v angličtine, keď si Jones robil základný výskum. Ale opäť, teatrálnosť bola dôležitejšia ako triezva história.
Jeho nepochopiteľný príbeh umožňuje jeden nezabudnuteľný filmový moment, ktorý nás vtiahne na benátsky karnevalový večierok. Je sfilmovaný tak, aby ilustroval, ako údajne „Benátčania vtiahli križiakov do sveta fantázie“. Je to skutočne fantastický svet Jonesovho vyobrazenia križiackych výprav.
Ale je vhodným príkladom mnohých mýtov, ktoré sa naďalej šíria v populárnych médiách. A prečo sa tak hodí, aby sme o ňom hovorili? Je to jeho pokračujúca popularita, keďže je filmársky pútavý a média ho majú v obľube.
Je mnoho populárnych mýtov o križiackych výpravách. Niektoré sa zakladajú na datovaných vedeckých poznatkoch spred niekoľkých desaťročí, takže obyčajný človek to nemal dôvod odmietnuť.
Napríklad všeobecne známa teória „mladších synov“ týkajúca sa motivácií prvých križiakov bola kedysi propagovaná a prijímaná učencami. Mýtus tvrdil, že kvôli praktizovaniu prvorodenia sa mladší synovia vydali na križiacke výpravy pri hľadaní šťastia alebo pôdy, pretože nezdedili to isté od svojich rodičov (ako ich najstarší brat). Tak boli motivovaní finančným ziskom alebo dokonca chamtivosťou.
Napriek tomu v posledných desaťročiach vedci ako Jonathan Riley - Smith ukázali, že dôkazy pre takéto tvrdenia sú mimoriadne slabé a že charty o križiackych výpravách ukazujú, že prví synovia išli na križiacke výpravy rovnako často ako mladší synovia, a že sa zdá, že boli vo všeobecnosti motivovaní duchovnými záujmami. Ale aktualizované vedecké argumenty jednoducho neprenikli do verejnej diskusie.
V iných prípadoch zase majú niektorí ľudia alebo skupiny určitý záujem (či už politický, náboženský, kultúrny...) na mýtoch a nechcú sa ich vzdať. Je to dobre demonštrované v rôznych esejách od rôznych autorov, ktoré sú súčasťou tejto knihy.
Ideológia vyvoláva priveľa týchto mýtov. Jones napríklad prejavuje sekulárne zmýšľanie, ktoré nedokáže pochopiť duchovné motívy, ktoré viedli väčšinu križiakov. Boli to teda buď sebeckí, suroví bojovníci alebo nevedomí roľníci, a pápež, ktorý spustil prvú križiacku výpravu, Urban II., bol ambiciózny politik, ktorý využil žiadosť cisára Alexia I. o vojenskú pomoc ako zámienku na dobytie Východu. A to od človeka, ktorý v Oxforde dosiahol vyznamenania vyššej druhej triedy v stredovekej literatúre...
Na opačnom konci spektra ultrakatolícka ideológia vyústila do ospravedlňujúceho skresľovania križiackych výprav. Nedávnym príkladom je The Glory of the Crusades (2014) od Steva Weidenkopfa. Žiaľ, vybral si zo sekundárnych zdrojov, z ktorých niektoré sú celkom dobré a iné majú malú alebo žiadnu hodnotu.
Ďalším faktorom, ktorý prispieva k šíreniu mýtov o križiackych výpravách, je túžba mnohých po romantických príbehoch a príbehoch o sprisahaní. V televízii tak máme faux (klamlivé) dokumenty a ešte početnejšie záplavy kníh, ktoré sa tvária ako triezva história, no sú jednoducho výplodom bujnej fantázie spisovateľov beletrie. V rámci tohto posledného žánru sú Templári obzvlášť obľúbenou témou.
Nie sú to len historici a milovníci histórie, korí debatujú o križiackych výpravách. Máme skupiny a jednotlivcov, ktorí sa týmito udalosťami oháňajú ako súčasťou svojho ospravedlnenia pre šírenie násilia a vojen.
Predovšetkým militantní islamisti používajú takéto vyobrazenie a vyvolávajú nepriateľstvo voči obyvateľom Západu vo všeobecnosti. Súčasné udalosti rámcujú jednoducho ako pokračovanie udalostí, ktoré sa začali v roku 1095 zvolaním prvej križiackej výpravy.
V ich rozprávaní Prvá križiacka výprava predstavuje nevyprovokovaný útok na inak pokojný islamský svet a moderné západné snahy na Blízkom východe predstavujú pokračovanie takéhoto útlaku. Takáto rétorika je však nebezpečná a falošná. A to podrobne popisujú kapitoly Paula Crawforda, Mony Hammad a Edwarda Petersa.
Záverečná kapitola knihy „Islam a križiacke výpravy: deväťstoročná sťažnosť?“ Mony Hammad a Edwarda Petersa, ukazuje omyl tých, ktorí tvrdia, že niekoľko storočí trvajúca moslimská spomienka na križiacke výpravy podnecuje dnešné nepriateľstvo rôznych radikálnych islamských skupín voči Západu. (Spomienky moslimov na križiacke výpravy)
Televízni a filmoví producenti nie vždy počúvajú vedcov, pretože majú konkrétnu víziu a nechcú ju meniť. V skutočnosti sa množstvo historikov križiackych výprav, ktorí sa objavili v televíznych špeciáloch a dokumentoch o križiackych výpravách, sťažovalo na spôsob, akým boli ich rozhovory upravované, dokonca sa zdalo, že hovoria niečo, čo nepovedali.
Ak chce filmár alebo televízny producent sfilmovať konkrétny príbeh, aj keď je v rozpore so súčasnými odbornými interpretáciami historických udalostí, nemal by potom prezentovať svoj príbeh ako založený na odborných interpretáciách udalostí.
Všetci historici vedia, ale scenáristi a režiséri často nie, že história je oveľa zaujímavejšia a presvedčivejšia ako fikcia. Pretože je taká zložitá a jej zvraty sú pre súčasných ľudí také nepredvídateľné. Je lepšie vyrozprávať príbeh, ktorý ilustruje bohatstvo historickej minulosti, jej neodmysliteľnú drámu a zložitosť vtedajších ľudí.
Iste, žiadny film nikdy nebude zobrazovať minulosť takú, aká v skutočnosti bola a žiadny film o križiackych výpravách nikdy neuspokojí všetkých historikov. To neznamená, že by film mal klesnúť na úroveň nehanebne nesprávnej histórie.
Žiaden film nemusí vykresľovať postavy strohým manichejským spôsobom (rytieri s bielymi prilbami verzus rytieri s čiernymi prilbami) a rozhodne nemusí udierať diváka medzi oči zjednodušeným morálnym posolstvom.
No, Kráľovstvo nebeské, film režiséra Ridleyho Scotta z roku 2005, takmer klesá na úroveň DeMilleho extravaganzy z roku 1935 - Križiacke výpravy, v ktorej sa Saladin pokúša získať zajatú Berengariu z Navarry. Dosť, pán Ridley, dajte nám filmy zbavené anachronizmu a vymyslenej romantiky!
 |
| film Kráľovstvo nebeské zdroj : ČSDF - Kráľovstvo nebeské |
Jeden z autorov knihy Alfred J. Andrea hovorí o potrebe overiť často opakované obvinenia, že krížové výpravy boli genocídne.
Vo svojom článku „Genocídy počas stredoveku“ (Encyclopedia of Genocide, 1:275-77), Kurt Jonassohn a Kari Björnson tvrdia: „Obdobie križiackych výprav predstavuje začiatok prechodu od utilitárnej k ideologickej genocíde“ (276). Nanešťastie pre nich, sú príklady, ktoré poskytujú, plné chýb a prezrádzajú hlbokú neznalosť histórie križiackych výprav.
Kniha, ako je táto, je preto veľmi potrebná a zaslúži si široké rozšírenie medzi čitateľskú verejnosť a novinárov, ako aj študentov a profesionálnych historikov. Čerpá z mnohých najlepších a najnovších poznatkov (aj keď už nie sú nové) a stále je napísaná prístupným štýlom.
Určite by mala byť zahrnutá do vysokoškolského štúdia o križiackych výpravách. A každý, kto má v úmysle urobiť si úsudok o cieľoch a charaktere križiackych výprav, urobí dobre, ak si ju prečíta a dôkladne porozmýšľa, než sa vrhne križiacke výpravy odsúdiť.
🔹️ Prečítajte si tiež článok :
🔹️ Témy :
----》 Katolícke KNIHY 📚
----》 Recenzie 🎬 📚
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára