Spomienky moslimov na križiacke výpravy

zdroj : catholic_templar_

          Uznávaní historici tvrdia, že to bol v podstate západ, ktorý naučil moderný moslimský svet nenávidieť križiacke výpravy. V moslimskej literatúre sa totiž križiacke výpravy nespomínali ako veľká hrozba.

↓

      Uznávaný historik Edward Peters,  významný americký medievalista a bývalý profesor histórie a jeho talentovaná bývalá doktorandka  Mona Hammad,  docentka stredovekých dejín, napísali esej : „Islam a križiacke výpravy: deväťstoročná sťažnosť?“ 

       Predmet ich eseje môže byť považovaný za trochu kontroverzný, pretože argumentuje, že veľká časť modernej pamäte islamského sveta na stredoveké križiacke výpravy, ktorá označuje križiacke výpravy za nevyprovokovaný kresťanský útok na moslimský svet, sa rozvinul až v 19. a 20. storočí v období západného imperializmu. Esej Eda a Mony navyše zdôrazňuje, že to bol v podstate moderný imperialistický západ, ktorý naučil moderný moslimský svet nenávidieť križiacke výpravy, keďže v stáročiach predtým sa o nich v textoch moslimských autorov vyjadrovalo málo obáv. 

       Spojenie známeho a vysoko rešpektovaného medievalistu, akým je Ed, a  Mony, ktorá hovorí plynule arabsky a žije a pracuje v Jordánsku, sa ukázalo ako ideálne spojenie pre túto prácu.

        V časti s podtitulom „Prvé islamské pohľady na križiacke výpravy“ Peters a Hammad zdôrazňujú, že „v samotnom Islamikáte bol ...záujem o križiacke výpravy relatívne nedávny...“. To neznamená, že stredoveké islamské zdroje vo svojich dejinách nezdôrazňovali križiacke výpravy.  Určite spomínajú križiacke výpravy, ako zdôrazňujú Peters a Hammad, ale spôsobom, ktorý bol celkom odlišný od moderných názorov. V stredovekých dejinách križiackych výprav napísaných arabskými autormi sú križiacke výpravy zarámované do väčšej „triumfalistickej histórie“, v ktorej boli križiaci nevyhnutne porazení.  „Moslimskí pozorovatelia pôvodne... nevyčlenili križiakov z dlhej série neveriacich nepriateľov, s ktorými z času na čas bojovali.“ 

     Moslimovia vo svojej histórii až do čias križiackych výprav bojovali s mnohými „neveriacimi“, takže ich široké dejiny považujú porazených križiakov iba za ďalšieho protivníka, ktorého treba poraziť. Moslimské mocnosti vydobyli široké impériá pomocou vojenskej sily. 

      Kresťania všetkých smerov (egyptskí Kopti, latinskí kresťania, východní ortodoxní, arménski kresťania, atď.) boli dlho pred prvou križiackou výpravou cieľom islamského dobývania. Historické dobytie kresťanských krajín v celej kedysi kresťanskej severnej Afrike, Španielsku, Sicílii a častiach Byzantskej ríše predstavovalo približne 2/3 kresťanského sveta do 7. a 8 .storočia, s pokračujúcimi zásahmi do kresťanských alebo iných krajín v priebehu 9. až 11. storočia.

     V skutočnosti veľká časť kedysi kresťanskej Malej Ázie padla do rúk Turkov v neskorších desaťročiach 11. storočia, čo z veľkej časti inšpirovalo zvolanie prvej križiackej výpravy v roku 1095. Ale konflikty medzi kresťanmi a moslimami, ktoré predchádzali križiackym výpravám, neboli ojedinelé. 

     Kedysi mocná Perzská ríša, z hľadiska viery prevažne zoroastrijská, v 50. rokoch 20. storočia rýchlo padla do rúk moslimských útočníkov a moslimské sily tiež expandovali na východ, až po Hindúkuš, kde narazili na rôznych náboženských nepriateľov, ktorí boli podobne  (väčšinou) dobytí. 

     Keď teda boli križiaci definitívne porazení vo Svätej zemi koncom 13. storočia, nie je prekvapujúce, že moslimskí historici 14. storočia a neskôr, označili križiakov len za ďalšieho protivníka, ktorý predstavuje akúsi dočasnú brzdu na ceste k triumfálnemu vybudovaniu širšieho sídla islamu. (Dar al-Islam - Príbytok islamu.)

      Peters a Hammadová píšu : „V 14. storočí bol islamský svet presne nasmerovaný k ...neskorším triumfom mamlukov a potom Safavidov v Perzii a Osmanskej ríši, od 14. storočia do konca 17. storočia. Križiaci ustúpili do obrovskej a teraz prevažne osmanskej...  minulosti. Osmanská ríša sa v tomto období skutočne stala hlavnou hrozbou pre východnú a strednú Európu, keďže jej armády napadli a obsadili časti Európy, čo viedlo k množstvu  veľkých stretov, ktoré sú spoločne známe ako ,osmanské vojny' alebo ,turecké vojny'. Najstaršie konflikty z tohto obdobia sú reprezentované osmanskými snahami o dobytie kresťanskej Byzantskej ríše, a stalo sa tak dobytím Konštantínopolu v roku 1453. 

     Mamluk - nearabský, etnicky odlišný otrokársky vojak alebo oslobodený otrok, ktorým boli pridelené vojenské a administratívne povinnosti, slúžiace vládnucim arabským dynastiám v moslimskom svete. 

      Po páde Byzancie sa kresťanská východná Európa stala novou hranicou pre osmanské dobytie, čo viedlo k tureckej expanzii na Balkán, do Bulharska, Srbska, Grécka, v širšom Stredomorí a dokonca aj do strednej Európy v 15. a 16. storočí.

      V istom zmysle sú križiacke výpravy jednoducho vložené medzi dve obdobia veľkej expanzie islamských mocností do kresťanských krajín. Prvé obdobie expanzie začína arabskými výbojmi v ranom stredoveku, ako je opísané vyššie, a druhé obdobie expanzie začína Osmanmi v Európe po úspešnom dobytí Byzantskej ríše. Križiacke výpravy do Svätej zeme a štátov, ktoré tam vytvorili, trvali menej ako dve storočia a slúžia ako deliaci znak medzi týmito dvoma dlhšími obdobiami islamskej expanzie.  Predstavujú dočasný odraz proti dlhodobej expanzii  Príbytku islamu do kresťanského sveta."

     Dar al-Islam - doslova dom/príbytok islamu je termín, ktorý označuje regióny/krajiny/územia, kde môžu moslimovia slobodne praktizovať svoje náboženstvo bez trestného stíhania. Ide o územia, kde vláda zaručuje ochranu moslimom.

       Preto nie je prekvapujúce, že neskorší stredovekí a ranonovovekí arabskí autori všeobecných dejín islamu, našli len málo, čo by sa dalo povedať o križiakoch ako historických protivníkoch. Ak by sa nejakému nemoslimskému protivníkovi venovala osobitná pozornosť v takýchto dejinách, boli by to Mongoli, ktorí boli oveľa väčšou ničivou silou. Ako poznamenávajú Peters a Hammad: 

      „V každom prípade spomienka na križiacke výpravy vybledla pred katastrofou mongolských invázií v 13. storočí a ich vraždou posledného abbásovského kalifa. Nesmierne ničenie, ktoré spôsobili, ich vyplienenie Bagdadu v roku 1258 a ich porážka v roku 1260 egyptskými tureckými mamlukmi ďaleko zatienili dobytie Jeruzalema križiakmi...“

      Ako potom krížové výpravy mohli predstavovať najväčší historický príklad kresťanskej nespravodlivosti voči moslimom v islamskom svete? Súčasní islamistickí politici aj moderní moslimovia často nariekajú nad stredovekými križiackymi výpravami ako azda nad najväčšou náboženskou brutalitou a bigotnosťou, namierenou voči nim, bez zmienky o násilnom správaní stredovekých moslimov voči kresťanom, čo v prvom rade dopomohlo k zvolaniu prvej križiackej výpravy. 

      Takáto rétorika má, samozrejme, moderné politické využitie, keďže tí, ktorí ju používajú, to zvyčajne robia pri presadzovaní nejakého druhu agendy súvisiacej s moderným západným svetom, ktorý je považovaný za dediča stredovekého kresťanstva. Niekedy má táto rétorika smrteľné následky, ako to vidno v protikrižiackej propagande moderných islamských teroristických skupín. Napríklad al-Káida a Islamský štát často používajú rétoriku križiackych výprav a označujú moderných obyvateľov Západu za „križiakov“ v ich snahe získať podporu pre svoje veci.

     Odpoveď na vyššie uvedenú otázku má svoje korene v modernej dobe, ale siaha až do konca 17. storočia . Vtedy sa kedysi mocný moslimský svet, hrdý na silu svojich rôznych historických impérií (ako sa odráža v ich histórii), ocitol v období úpadku, keď európske krajiny začali hatiť skoršie osmanské vojenské zisky v strednej Európe. Porážka 170.000 - člennej osmanskej armády pri útoku na mesto Viedeň v roku 1683 zo strany zjednotených európskych síl, ktoré počas konfliktu prijali svoju kresťanskú identitu, sa často považuje za zlomový bod v osudoch Osmanskej ríše v Európe. V skutočnosti sa tak nestalo až do 19. storočia, kedy boli Osmani svedkami potupného zvrhnutia svojich síl v Srbsku a Grécku a postupné stiahnutie z regiónu sa skončilo začiatkom 20. storočia. 

     Aby sme pridali ďalší dôvod, moderný industrializovaný západný svet so svojimi novými technológiami nielenže odrazil svojich osmanských nepriateľov z ich pozícií v Európe, ale začal svoju vlastnú formu expanzie do moderných moslimských krajín v podobe „nového imperializmu“ koncom 19. a na začiatku 20. storočia. Práve v tomto bode z niekoľkých dôvodov začali moslimské dejiny formovať stredoveké križiacke hnutie iným spôsobom ako ich predchodcovia.

Antiochijské obliehanie sa uskutočnilo počas 1. križiackej výpravy v rokoch 1097 - 1098. Prvé obliehanie križiakov proti moslimskému mestu trvalo od 21. októbra 1097 do 2. júna 1098. Antiochia ležala na strategickom mieste na ceste do Palestíny. Zdroj : catholic_templar_

      Skôr ako sa dostaneme k moderným moslimským názorom na križiacke výpravy, je dôležité pochopiť, že v priebehu 19. storočia samotní Európania začali rozvíjať nové názory na stredoveké križiacke výpravy.                   Protestantsko - katolícke rozdelenie kresťanov vyústilo do európskej protestantskej kritiky stredovekej Cirkvi a s ňou aj križiackych výprav. 

      Európske osvietenstvo 18. storočia, ktoré zdôrazňovalo rozum pred „poverou“ a odvážne kritizovalo tradičné náboženstvo v Európe, malo za následok aj kritiku stredovekého križiackeho hnutia. 

     V priebehu 19. storočia nacionalistické príbehy z minulosti začlenili do svojich dejín aj romantizované predstavy o stredovekých križiackych výpravách, čím sa čoraz viac križiacke výpravy rámcovali nielen ako náboženské, ale aj nacionalistické. 

     Mimoriadnym tempom postupovali európske dejiny a pramene zbierok križiackych výprav počas 19. storočia. Práve vtedy sa industrializované európske štáty začali etablovať ako imperiálne mocnosti vo veľkej časti nezápadného sveta. V prípade Blízkeho východu európske krajiny niekedy ospravedlňovali svoju prítomnosť ako prostriedok zabezpečenia práv a ochrany kresťanských menšín v oblastiach, ktoré sú inak formálne pod moslimskou kontrolou. S príchodom Európanov ako imperialistov do týchto oblastí prišli aj ich dejiny a interpretácie križiackych výprav.

     Európske dejiny napísané v tom čase, alebo aspoň tak boli interpretované, vykresľovali  stredoveké križiacke výpravy ako akýsi skorý precedens pre kolonizácie, ktoré európske štáty prijali v 19. alebo 20. storočí, a tak dobre zapadali do nacionalistických príbehov. Dokonca bolo takéto úsilie prirovnávané k materiálnemu zisku - chamtivosti.  

      Odvtedy už historici križiackych výprav píšuci koncom 20. alebo  začiatkom 21. storočia, odmietli takéto charakteristiky križiackych výprav. V tejto dobe totiž dominovala vplyvná práca už zosnulého učenca z Cambridge  Jonathana Riley-Smitha, ktorý  spôsobil revolúciu v modernej historiografii križiackych výprav.

       Ale to, čo vedci píšu o križiackych výpravách, je často úplne odlišné od populárnych predpokladov, ktoré dominovali v názore širokej verejnosti. Moderné populárne príbehy majú tendenciu koncipovať križiacke výpravy ako ukážkový príklad náboženskej bigotnosti, zatiaľ čo moderná veda sa posunula tak ďaleko opačným smerom, že ich dokonca účastníci označili za „akt lásky“. (V kontexte toho, že západní kresťania riskujú svoje životy pre spolukresťanov pod útokom na východe). Ako argumentujú Peters a Hammad, „...rozsah, v akom arabskí historici použili nepriateľskú západnú sekularistickú kritiku križiackych výprav, naznačuje, že má vplyv na chápanie kržiackej výpravy...“

     Tento názor očividne potvrdzuje skutočnosť, že až do polovice 19. storočia neexistoval žiadny arabský výraz pre križiacke výpravy ako jedinečný druh vojny. Až v roku 1865 maronitskí arabskí kresťania, ktorí prekladali dejiny francúzskych križiackych výprav, prvýkrát použili výraz al-hurub al-salibiyyah, čo znamená „vojna kríža“.  Ako poznamenávajú Peters a Hammad: „Od tej chvíle sa križiacke výpravy stali predmetom odlišného a oddeleného výkladu v arabsky hovoriacom svete." 

     Ako  teda moslimskí  historici prišli na takéto chápanie križiackych výprav koncom  19.  a  20. storočia ? Po prvé, neboli to len európske dejiny preložené do arabčiny, ktoré ovplyvnili ich chápanie križiackych výprav, ale aj západná diplomacia.  Najpozoruhodnejší je prípad cisára Wilhelma II., ktorý v snahe zmariť francúzsky a britský vplyv v regióne podnikol cestu po Blízkom východe a zohral úlohu „cisárskeho pútnika“, ktorý vstúpil do Jeruzalema na koni špeciálne vyrobenou bránou. Keď navštívil Damask v Sýrii, vzdal hold Saladinovi, navštívil jeho hrobku a objednal jej reštaurovanie, čo Peters a Hammad opisujú ako „kľúčový moment v procese, ktorým bola oživená a upravená spomienka na Kurda Saladina. arabského a moslimského hrdinu.“

     Podľa Petersa a Hammada to bolo v roku 1898, keď moslimskí učenci publikovali dve dôležité historické práce týkajúce sa križiackych výprav. Je to kniha britsko - indického spisovateľa Syeda Ameera Aliho Krátka história Saracénov a  egyptského spisovateľa Sayyida Aliho al-Haririho Veľká kniha krížových vojen. Aliho rozprávanie bolo do značnej miery založené na európskych dejinách, ako sú tie od Gibbona, Millsa, Michauda a iných, a preto mal známy príbeh a rámec. 

       Ale rozprávanie al-Haririho bolo celkom iné, chválilo osmanského kalifa a sultána Abdulhamida II. (r. 1876-1909) za ich odpor voči útokom Európanov. Okrem toho správa rámcovala európske imperiálne úsilie na Blízkom východe ako „križiacku výpravu“. Takýto jazyk bol celkom známy al-Haririmu a sultánovi, keďže výraz krížová výprava bol v tom čase bežne používaný v geopolitickej rétorike a najmä diplomatmi zastupujúcimi európske mocnosti pôsobiace na Strednom východe. 

      Ale zatiaľčo tento výraz mal pre Európanov pozitívne konotácie, pre moslimov na Blízkom východe rýchlo nadobudol veľmi negatívne. A to do takej miery, že počas 1. svetovej vojny Briti v roku 1917 podali formálnu žiadosť známu ako D-Notice (oznámenie o obrane), v ktorej sa hovorilo o „nevhodnosti publikovania akéhokoľvek odseku článku alebo obrázkov naznačujúcich, že vojenské operácie proti Turecku sú v akomkoľvek zmysle svätá vojna, moderná križiacka výprava, alebo majú čokoľvek spoločné s náboženskými otázkami." 

     Briti to urobili zo strachu, že ak by bol konflikt formulovaný takýmito náboženskými pojmami, potom by ostatní moslimovia v regióne mohli vidieť konflikt ako namierený proti islamu,  ako snahu skôr moslimov viktimizovať  než ako politický konflikt s Turkami. 

       Silu takýchto správ sme videli, keď „Islamský štát“, ktorý vyzýval k džihádu, svojich západných odporcov pravidelne označuje ako „križiakov“ a západné snahy na Blízkom východe ako „križiacku výpravu“. Výsledkom ich propagandistického úsilia je v konečnom dôsledku viac ako 45.000 zahraničných bojovníkov zo 120 krajín, ktoré sa k nim pripojili na bojiskách v Sýrii a Iraku len od roku 2014. 

      Peters a Hammad zaujímavo uzatvárajú popisom, ako moslimský príbeh o križiackych výpravách nabral svoj vlastný život v priebehu 20. storočia v dôsledku udalostí, ktoré zahŕňajú pád Osmanskej ríše, vznik moderného štátu Izrael a vzostup a šírenie salafizmu.

     Moderný moslimský príbeh je príbehom historickej viktimizácie a ukázal sa byť užitočným na to, aby pomohol podnietiť moslimskú nedôveru alebo nenávisť voči Západu a niekedy aj násilie voči obyvateľom Západu. Avšak ignoruje okolnosti vedúce k spusteniu križiackeho hnutia na konci 11. storočia a násilie stredovekých moslimov voči kresťanom pri vytváraní tohto hnutia. 

      Tiež ignoruje oveľa väčšie moslimské výboje na väčšinu kresťanského sveta v ére pred prvou križiackou výpravou a oveľa širšiu osmanskú expanziu do európskych štátov, ktorá nasledovala po križiackych výpravách. Namiesto toho sa úzko sústreďuje len na geograficky a chronologicky obmedzenú éru  križiackych výprav do Sv. zeme pri zvažovaní historických kresťansko-moslimských vzťahov. Ide teda o veľmi selektívne a zavádzajúce rozprávanie, a čo je dôležitejšie, je to nebezpečné.

      Esej Petersa a Hammadovej si nenárokuje, že predstavuje novú štúdiu. Toto sú veci, o ktorých historici križiackych výprav už dlho vedia. Predstavuje však jedno z najnovších snáh historikov zhromaždiť a usporiadať súčasný výskum na túto tému tak, aby ho bolo možné sprostredkovať bežnému publiku. Iní historici križiackych výprav o tejto téme napísali dosť.

      Vyššie spomenutý bývalý historik Cambridgeskej univerzity Jonathan Riley-Smith napríklad vo štvrtej kapitole svojho diela z roku 2008 Krížové výpravy, kresťanstvo a islam zdôrazňuje mnohé z rovnakých problémov, ktorými sa zaoberali Peters a Hammad.  Kapitolu dokonca začína zábavnou zmienkou o snahách cisára Wilhelma II. na Blízkom východe a zdôrazňuje, že predtým moslimovia „takmer úplne zabudli“ na svojho Saladina...

     Potom sa venuje vplyvu románov Sira Waltera Scotta na európske chápanie križiackych výprav. Tento vplyv stále pretrváva, ako je vidieť v nedávnom veľkorozpočtovom filme o križiackych výpravách Kráľovstvo nebeské. Riley-Smith tiež poznamenáva nasledovné: 

     „Často sa dočítame, že moderní moslimovia zdedili po svojich stredovekých predkoch trpké spomienky na násilie križiakov. Nič nemôže byť ďalej od pravdy.  Invázia do Sýrie a Palestíny v rokoch 1097 až 1099 bola skutočne šokom pre región, ktorý bol 50 rokov dejiskom vojny medzi ožívajúcim sunnizmom, na čele ktorého stál turecký sultanát Suljuk v mene Abassidského kalifátu v Bagdade a Fatimským kalifátom v Káhire, centrom energického šiitizmu, vážne oslabené však boli obe strany.“ 

 

     Riley-Smith potom zdôrazňuje rozsiahle a brutálne konflikty, ku ktorým dochádza v tomto období medzi protichodnými moslimskými silami, ktoré inak považovali križiakov väčšinou len za „dráždivých“. Cituje napríklad Ibn Taymiyyu, ktorý napísal okolo roku 1300. Riley-Smith poznamenáva:

      "...odsúdil šiitov ako vnútorných nepriateľov ,ešte nebezpečnejších ako Židia a kresťania'. Križiacke výpravy a džihád sa kázali aj naďalej, no v neskoršom stredoveku sa ťažisko záujmu presunulo z Levanty na Balkán, ktorý bol zavalený osmanským prílivom. V islamskom svete križiacke výpravy takmer vypadli z mysle... Veľmi málo spisovateľov... urobilo viac, ako len spomenulo križiakov len tak mimochodom. S miernym zveličením možno povedať, že medzi rokmi 1500 a 1860 boli najoriginálnejšie spisy o križiackych výpravách v arabčine (kresťanské maronitské dejiny napísané v Libanone)  nostalgické.

     Faktom je, že moslimovia stratili záujem... V ich očiach boli úplnými víťazmi. Vyhnali križiakov z krajín, ktoré sa usadili v Levante, a triumfovali na Balkáne, pričom obsadili oveľa viac územia v Európe, než kedy mali západní osadníci v Palestíne a Sýrii."

     Azda najzaujímavejšie sú však Riley-Smithove komentáre o vývoji chápania križiackych výprav v 20. storočí. Po citovaní rôznych moslimských historických správ o križiackych výpravách z 19. a najmä 20. storočia, zisťujeme, že všetky porovnávajú súčasné moslimsko - západné vzťahy s obdobím križiackych výprav. Niekedy argumentujú napodobňovaním úspešných džihádov z 12. a 13. storočia  proti západným nepriateľom v 20. storočí. Riley-Smith ponúkol úvahu o prijatí takejto rétoriky islamistami v modernej dobe, ktorí považovali za konfliktné - vzťahy so silami sionizmu, komunizmu a "križiakmi".

       K týmto otázkam sa vyjadril aj profesor Paul F. Crawford z California University of Pennsylvania. Vo svojom populárnom článku z roku 2011 „Štyri mýty o križiackych výpravách“ poznamenáva:

      "Arabskí nacionalisti si požičali myšlienku dlhotrvajúcej európskej kampane proti nim od bývalej európskej myšlienkovej školy – pričom im chýbala skutočnosť, že ide o nesprávnu charakteristiku križiackych  výprav.  A  toto skreslené chápanie použili ako spôsob, ako získať podporu pre svoje vlastné ciele. To platilo až do polovice 20. storočia, kedy, podľa Riley-Smithových slov, ,obnovený a militantný panislamizmus' aplikoval ciele arabských nacionalistov na celosvetové oživenie toho, čo sa nazývalo islamský fundamentalizmus a teraz sa trochu neohrabane, označuje ako džihádizmus. To viedlo pomerne hladko k vzostupu Usámu bin Ládina a al-Kájdy.

      Bin Ládinova koncepcia dejín je horúčkovitá fantázia. Vo svojom názore na križiacke výpravy nebol o nič presnejší ako na údajnú dokonalú islamskú jednotu, o ktorej si myslel, že sa jej islam tešil predtým, než vnikol ,zlovestný' vplyv kresťanstva. Ale iróniou je, že on a tie milióny moslimov, ktorí prijímali jeho posolstvo, dostali toto posolstvo pôvodne od ich tzv. nepriateľov - Západu.

     Neboli to teda križiacke výpravy, ktoré naučili islam útočiť a nenávidieť kresťanov. To má ďaleko od toho. Tieto aktivity predchádzali križiackym výpravám  dlhú dobu predtým a siahajú až k vzniku islamu. Skôr to bol Západ, ktorý naučil islam nenávidieť križiacke výpravy. Je to irónia..."

     K týmto otázkam sa vyjadril aj historik križiackych výprav z univerzity St. Louis Thomas Madden. Vo svojej široko zdieľanej eseji pre First Things napísal :

      "11. septembra 2001 bolo v Amerike len niekoľko profesionálnych historikov križiackych výprav. Bol som jedným, ktorý nebol na dôchodku. V dôsledku toho mi začal zvoniť telefón a celé roky neprestal. V stovkách rozhovorov, ktoré som od toho hrozného dňa poskytol, bola najčastejšia otázka: ,Ako dnes križiacke výpravy vplývajú na teroristické útoky na Západ?' Vždy som odpovedal: 'Nevplývajú.  Križiacke výpravy boli stredovekým fenoménom, ktorý nemal žiadnu spojitosť s moderným islamistickým terorizmom.'

       Táto odpoveď nikdy nezapadala dobre k téme. Zdá sa to kontraintuitívne. Ak Západ poslal križiakov, aby útočili na moslimov počas celého stredoveku, nemajú právo byť naštvaní? Ak krížové výpravy splodili protizápadný džihád, nie je rozumné považovať ich za hlavnú príčinu súčasných džihádov?  Odpoveď   znie nie. Ale pochopenie si vyžaduje viac, než je  pár minút, ktoré sú novinári zvyčajne ochotní dať. Vyžaduje si to pochopenie nielen križiackych výprav, ale aj spôsobov, akými boli tieto vojny využívané a deformované pre súčasné ciele."

zdroj : catholic_templar_

      Teológ Arnold Yasin Mol  poznamenal nasledovné:

     „Ďalším možným dodatočným dôvodom, prečo moderní Arabi začali spájať križiacke výpravy s kolonializmom, je kníhtlač. Keď bola v 50. rokoch 19. storočia spustená prvá oficiálna islamská tlačiareň, lis Bulaaq v Káhire, vytlačila množstvo historických diel o ranom islame a v týchto dielach môžete nájsť zameranie na boje 8. – 12. storočia s Byzanciou a Európanmi (Andalúzia).  Tieto diela sú dnes bežne dostupné pre mysliteľov aktivistov a neprekvapuje ma, že ich to nesmierne ovplyvnilo.“

       Profesor  Paul F. Crawford poznamenáva : 

       „Jedna vec, o ktorej nikto z nás nehovorí toľko, koľko by sme možno mali, je úloha, ktorú zohral Leninov antikolonializmus v očierňovaní križiackych výprav. A marxisticko-leninské myslenie výrazne ovplyvnilo moderný Blízky východ. Je tam súvislosť, ktorú treba preskúmať jasnejšie, hoci Jonathan sa toho občas dotkol.“

Zdroj : Andrew Holt Ph.D. - Moderná moslimská spomienka na križiacke výpravy

      Víťazstvo kresťanov na Malte v roku 1565 tiež osmani  nevnímali nejak tragicky : 

Celé video si môžte pozrieť na youtube : Otomani versus krestane 

🔹️ Téma : 

-----》 História - KRIŽIACKE VÝPRAVY