12.10.22

Cirkev a svetská moc

• Koncepcia dvoch mečov
• Cézaropapizmus
• Papocézarizmus
• Boj o investitúru

zdroj : alamy

      Cirkev je viditeľná organizácia a má viditeľné znaky svetskej organizácie. Má tiež neviditeľné a mystické znaky, ale o tých teraz nebude reč. 

       Svetská moc sa môže k Cirkvi správať otvorene nepriateľsky, vtedy  je to moc pohanská, alebo s Ňou spolupracovať a vtedy vzniká štát kresťanský. 

      Stav štátu, v ktorom sa nachádzame teraz, je stav po-kresťanský; čiže štát chce byť pohanským, ale nemá zatiaľ moc Cirkev úplne potlačiť, preto ju toleruje. 

       V tomto článku sa budeme zaoberať kresťanským štátom a jeho vzťahu k hlave Cirkvi - k pápežovi.

      Ideálnu formu tohto vzťahu predstavuje koncepcia „dvoch mečov“. Pod týmto pojmom sa rozumie symetrické rozdelenie moci duchovnej a svetskej. V kresťanskom štáte pri tomto princípe panuje rovnováha medzi mocou svetskou a duchovnou. Tieto dve zložky sa navzájom dopĺňajú a zároveň  kontrolujú, aby nedošlo k zneužitiu moci. 

     V rámci aplikácie tejto koncepcie môže nastať dvojaké nebezpečenstvo: 

Cézaropapizmus - uzurpovanie si duchovnej moci štátnou mocou, bez konzultácie s pápežom, rozhodovať vo veciach viery a cirkevnej jurisdikcie. Tento model sa uplatňoval počas celých dejín kresťanstva.

- Papocézarizmus - snaha pápeža uzurpovať si svetskú moc nad celým kresťanským svetom, čiže moc kresťanského cisára. Nejedná sa o politickú moc nad Pápežským štátom.  Otázne je, či vôbec niekedy došlo k plnej realizácii tejto koncepcie, na rozdiel od cézaropapizmu, ktorý bol často uskutočnený. 
      Skôr to boli len určité vyústenia boja proti snahe stredovekých cisárov a kráľov zasahovať do cirkevných právomocí. 
     
      V rámci „boja o investitúru“, ktorý spočíval v spore o to, kto bude menovať biskupov, či pápež alebo panovník. Presnejšie išlo o to, aby sa odlíšilo, kto udeľuje biskupskú hodnosť (duchovný úrad - kňazské vysvätenie) a kto štátnu funkciu (svetský úrad), keď do úradu bol uvedený nový kandidát. Totiž vyzeralo to tak, akoby biskupskú hodnosť udeľoval svetský panovník. 
      Dohoda vytvorila nový spôsob uvádzania do úradu - investiturovanie: Pápež najprv schválil kandidáta na biskupské svätenie, kandidátovi panovník udelil svetský úrad a potom bol vysvätený. Tento spôsob mal odstrániť zásahy svetskej moci do voľby biskupa.

   Niekedy sa víťazní pápeži v praxi možno správali k cisárovi a k panovníkom ako globálni svetskí suveréni. Skôr je to však otázka interpretácie.

     Svetskí panovníci, uzurpujúci si okrem tiel často aj duše poddaných, neradi videli, že pápežská moc určuje, ktorý panovník a ktorý jeho príkaz je nehodný poslušnosti. Túto oprávnenú cirkevnú moc označovali ako pokus pápeža zmocniť sa vlády nad legitímnymi panovníkmi. 


zdroj : altevolkstrachten.de

       Teoreticky bol pojem papocézarizmus často využívaný protestantmi a pravoslávnymi schizmatikmi ako argument proti katolíckej Cirkvi a pápežovi. Preto hodnota tohto pojmu nie je úplne rovnocenná pojmu cézaropapizmus. To však nemení nič na tom, že v teoretickej rovine by mohlo k takémuto narušeniu rovnováhy moci dôjsť a bolo by to nevhodné. Koncepcia kresťanského štátu nie je teokratická. 


Dva meče


      Ideálne usporiadanie nastáva v kresťanskom štáte pri rovnováhe medzi mocou svetskou a duchovnou.

      Duchovná moc – Cirkev, na čele s pápežom, má duchovnú právomoc nad všetkými kresťanmi aj nad panovníkom. Táto moc je donucovacia, nie dobrovoľná. Môže a má byť teda vymáhaná takými prostriedkami, ktoré sú na to určené v spolupráci so štátom, alebo aj proti štátu, ak im odporuje. Cirkev určuje morálne a vieroučné pravidlá, určuje, ktoré zákony sú zlučiteľné s kresťanskou vierou a ktoré nie, požíva právnu autonómiu, v menovaní cirkevných predstaviteľov a obsadzovaní cirkevných úradov je suverénna. Nemôže zasahovať do výkonnej štátnej moci, svetskej súdnej právomoci, panovníckej suverenity a pod.

      Svetská moc – panovník s vládou a úradníkmi, spravujú sociálny, hospodársky a vojenský chod krajiny. Majú súdnu právomoc nad obyvateľstvom, určujú a vymáhajú svetské zákony, svojou mocou ochraňujú Cirkev a presadzujú kresťanskú vieru a jej pravidlá do sociálneho, politického a hospodárskeho života. Táto moc je tiež donucovacia a nie dobrovoľná. Poslušnosť voči zákonom sa vymáha mocou a to od všetkých obyvateľov, vrátane kléru, v spolupráci s cirkevnou súdnou mocou. 

     prípade potreby je panovník povinný zasiahnuť na obranu viery aj proti heretikom vo vnútri Cirkvi a presadzovať pravú vieru v štáte rozhodne aj v prípade, že niektorí predstavitelia Cirkvi sú náchylní ku kompromisu. Tento prístup osvedčil cisár Karol V. v boji proti protestantizmu. 

     V Cirkevných dejinách Jozefa Špirka čítame: „Karol V. nebol svätec, ale bol poctivý, verný človek. Poctivý a verný bol a ostal i vo veľmi kritických časoch, keď všetci okolo neho sa zakolísali vo vernosti (nevynímajúc ani pápežov Klementa VII. a Pavla III.) … Okrem svätých bol Karol V. iste najvernejším synom Cirkvi svojej doby.“

    V  tom čase sa spojil renesančný pápež Klement VII. s francúzskym kráľom Františkom I., ktorý podporoval nemeckých protestantov, a dokonca aj s tureckým sultánom Solimanom proti cisárovi. Cisár, ktorý chcel potlačiť luteránov, už na to nemal síl. Musel bojovať na mnohých frontoch. 


Pozitívne príklady panovníkov


Cisár Theodosius I.


     Rímsky cisár Theodosius I. je pozitívnym príkladom panovníka. Povýšil kresťanstvo na jediné štátne náboženstvo, zakázal pohanské kulty a vydal ostré opatrenia proti heretikom. Zrušil pohanské olympijské hry, veštiareň v Delfách a dal zboriť Artemidin chrám v Efeze.

     Jeho pokora voči Cirkvi sa prejavila po tzv. Solúnskej masakre, keď krvavo a neprimerane potrestal Solúnčanov za vraždu generála Bothericha. Biskup sv. Ambrózius, autorita vo vtedajšej Cirkvi, dal za to Theodosia do kliatby. Theodosius sa pokoril, prosil o odpustenie a činil pokánie.


Cisár Karol Veľký


    Druhým pozitívnym príkladom panovníka je franský kráľ a cisár Karol Veľký. Predstavuje typický príklad rovnováhy svetskej a duchovnej moci. Podporoval pápežov v boji proti Longobardom, určil hranice Pápežského štátu, viedol boje proti pohanským Sasom, podporoval misijnú činnosť. Spolupráca medzi cisárom a Svätou stolicou vyústila do korunovácie Karola za cisára v roku 800 pápežom Levom III.


Negatívne príklady panovníkov


Filip IV. Pekný


     Francúzsky kráľ Filip je typickým negatívnym príkladom. Odmietal v duchovných záležitostiach nadradenosť moci duchovnej nad svetskou. Chcel svoju krajinu centralizovať, riadiť ju sám a riadiť aj duchovnú moc. Zničil templársky rád, presadil za pápeža poddajného Klementa V., donútil ho presťahovať sa z Ríma do francúzskeho Avignonu a dostal tak pápežský úrad pod kontrolu francúzskeho štátu. Tento stav potom trval takmer 70 rokov. Prestíž pápežského úradu klesla v tej dobe na veľmi nízku úroveň.


Napoleon I.


    Negatívny príklad z nedávneho storočia predstavuje cisár Napoleon. On sám bol dieťaťom Francúzskej revolúcie a s Cirkvou sa zmieril len z pragmatických dôvodov. Neustále pápežov terorizoval a šikanoval. Obsadil Pápežský štát, pápež na neho uvalil exkomunikáciu a nakoniec Napoleon pápeža uniesol do Francúzska. Chcel ho podriadiť svetskej moci, mal byť jeho pápežom.


Zdroj : Christianitas - Pápežstvo a svetská moc


🔹️ Téma : 

História - CIRKEV A MOC


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára