 |
| Dva meče zdroj : Spiegel |
↓
Zákon príčinnosti uplatňuje svoju kráľovskú moc všade. Platí v živote jednotlivca, rodiny, štátov, národov, platí v celom svete. Ani jediný dejinný úkaz nepovstáva naraz, nečakane, ale vždy sa dlho pripravuje, formuje, až dostáva svoju pevnú podobu.
Preto, ak chceme porozumieť niektorému dejinnému zjavu, musíme svoj zrak obrátiť späť na to, čo tento zjav pripravovalo, čo bolo jeho životodarnou pôdou. Len takto možno správne hodnotiť a chápať jednotlivé úkazy, zaznačené na stránkach ľudských dejín.
O pomere medzi Cirkvou a štátom neexistuje síce článok viery, ale máme prejavy pápežov, ako : Prvú encykliku pápeža Pia XII. Summi pontificatus z roku 1939. Moc Cirkvi i štátu pochádza podľa katolíckej náuky od Boha. Štát je pôvodca prirodzeného poriadku, Cirkev je pôvodca nadprirodzeného poriadku. Oba útvary majú iný cieľ.
O správnom pomere Cirkvi a štátu prehovoril aj veľký pápež Lev XIII. v encyklikách Diuturnum illud z 29. júna 1881 a Immortale Dei z 1. novembra 1885. V tej druhej píše :
"Preto je nevyhnutne potrebné, aby medzi oboma mocnosťami existoval usporiadaný zväzok, ktorý sa nie bez dôvodu prirovnáva spojeniu tela a duše u človeka. Aký však a aký veľký má byť tento zväzok, o tom nemožno súdiť ináč, než ako sme povedali, s ohľadom na prirodzenosť oboch a so zreteľom na vznešenosť a prednosť hodnôt. Jedna totiž má predovšetkým a hlavne účel starať sa o blaho dočasné, pominuteľné, druhá zase pripravovať dobro nebeské a večné.“
Autorita rímskeho pápeža rástla, ale rástol aj jeho vplyv na svetskú moc, hlavne od doby, čo veľkí pápeži zachránili Rím a Taliansko od spustošenia barbarskými národmi. Zánikom Západorímskej ríše vplyv pápežstva na Taliansko a západnú Európu vzrástol ešte viac. Nové možnosti pre pôsobenie Cirkvi sa utvorili od prvých počiatkov stredoveku, ktorý počítame práve od tejto udalosti zaniknutia Rímskeho impéria.
Rímania sa neradi lúčili s pohanskými zvykmi, keď sa však na rozvalinách Rímskeho impéria začali tvoriť nové štáty Frankov, Gótov, Lombardov a Slovanov, otvorilo sa Cirkvi nové pole pôsobnosti. Cirkev sa stala učiteľkou a vychovávateľkou týchto národov, a to nielen vo viere, ale aj v kultúre. Sami nepriatelia katolíckej Cirkvi musia uznať tento jej blahodarný vplyv na stredovekého človeka po každej stránke.
T. G. Masaryk píše o stredovekej Cirkvi: „Vplyv stredovekej Cirkvi na ľudstvo bol veľmi prospešný. Mysle boli na dlhú dobu dokonale uspokojené, ľudia sa cítili šťastnými, lebo náboženstvo oduševňovalo všetky životné pomery, privyklo masy duchovnému vedeniu a poskytovalo vo svojom zvláštnom svetovom náhľade pevnú oporu pre všetky príhody a nehody stredovekého života. Lebo treba zvlášť podotknúť, že vtedajší život vzhľadom k pokrokom bol v každom ohľade veľmi ťažký. Ale i pri tom sa katolicizmu podarilo natoľko pretvoriť mravy a celý životný názor, že zhubná samovražda vôbec nemohla vzniknúť.“
Ten istý muž pričíta Cirkvi zásluhu, že „zachránila kus antickej kultúry; mala po tisíc rokov monopol na školy a vzdelanie, mala vyhradenú celú humanitnú službu, nemocnice a starostlivosť o chudobných; udržovala medzi národmi a potentátmi jednotu sveta; svojimi misiami konala svetovú civilizačnú činnosť. V tom všetkom bol ohromný organizačný, medzinárodný, univerzálny program.“
Alebo inde: „Ten stredoveký katolicizmus so svojou univerzálnosťou a medzinárodnosťou bol dobrý a nutný; zachránil v prílive barbarov grécku a rímsku civilizáciu a dal základ celej tej európskej vzdelanosti, od základov medzinárodnej, nadnárodnej, svetovej.“
Univ. prot. Hobza charakterizuje vplyv Cirkvi na stredoveký svet takto: „Cirkev stála na vrchole svojej moci. Jej právo dosiahlo prednosť pred svetským právom, jej snahy sa stali snahami štátov, ako ukazujú križiacke vojny, podnikané na pokyn pápežov. Svetový cirkevný náhľad prenikal celý verejný život. Cirkev sa venuje v tejto dobe všetkým praktickým otázkam. Cirkev upravuje svojimi zákonmi vonkajšie pomery občanov, súdi, spravuje obrovský majetok, vyberá dane na základe vlastného finančného systému, Cirkvi náleží starostlivosť o vedu a umenie, ako aj starostlivosť o potreby sociálno-politické a humanitné.“
Stredovek bol dobou, keď pomer Cirkvi a štátu našiel svoje - pomerom primerané šťastlivé a prirodzené vyjadrenie.
V tejto dobe Cirkev a štát nestoja proti sebe, ale skôr tvoria jednu kresťanskú spoločnosť pod vrchným vedením hlavy kresťanstva. Zdá sa, akoby bol štát absorbovaný Cirkvou. Kráľ sa cíti duchovným synom pápežovým. Pápeži sa usilovali o vytvorenie veľkej spoločnosti kresťanských národov, spájaných Kristovým krížom.
Náboženská myšlienka sa stala hybnou silou súkromného, verejného, sociálneho a politického života všetkých kresťanských národov a ich jednotlivých vrstiev. Ideálom všetkých bolo uskutočňovať myšlienku Božieho kráľovstva na zemi. K Bohu sa obracal zrak všetkých. Boh bol cieľom a spolu i mierou všetkého ich podnikania.
Panovníci rozkazovali v mene Božom, ktorému mali vydávať odpočet zo svojho vladárenia. Tento pomer duchovnej a svetskej moci bol práve korunovaním panovníkov tak symbolicky vyjadrený. Smerodajným sa stalo stanovisko pápeža Gelázia I. (492 – 496) v liste východorímskemu cisárovi Anastasiovi I. (491 – 518), v ktorom píše, že kňazská moc v pomere ku svetskej moci je vyššia, lebo je určená pre ciele nadprirodzené a že kňazi budú preto skladať Bohu odpočet aj za kráľov, či ich pridržiavali k plneniu božských zákonov. Karol Veľký, sediaci medzi žiakmi pri Alkuinových nohách, je asi najvýstižnejším obrazom stredovekej spoločnosti.
Panovníci zbadali skoro, že cirkevná vrchnosť je im dobrým pomocníkom v správe krajiny, a preto sa usilovali, najmä neskoršie, aby biskupský úrad zastávali muži súci aj na svetské úlohy. Keď upadala náboženská horlivosť panovníkov, často sa stávalo, že biskupi sa stávali síce dobrými úradníkmi na panovníckom dvore, ale boli menej vhodnými pastiermi duší. Panovník obdarovával Cirkev veľkými majetkami, staval kostoly a cirkevné budovy; na poli štátneho zákonodarstva prevzal cirkevné právo do štátneho zákonníka a tak trestal tých, ktorí nedodržiavali cirkevné predpisy. Ale neskôr sa stávalo, že svetský panovník chcel sa pomaly cítiť aj pánom Cirkvi a všetkých jej záležitostí vo svojej krajine.
Za najideálnejší pomer medzi Cirkvou a štátom, medzi oltárom a trónom sa považuje pomer za pontifikátu pápeža Inocenta III. (1198 – 1216), kedy vedúca myšlienka stredoveku o jednej veľkej kresťanskej rodine bola azda najviac uskutočnená.
Cirkev nikdy neupierala štátu jeho zvrchovanosť na poli jeho vlastnej pôsobnosti, ale podľa stredovekého všeobecného presvedčenia pokladala seba a svoju moc za takú, ktorá stojí nad mocou svetskou, podľa podobenstva, že duša má významnejšiu funkciu ako telo. Pápež a panovník boli postavení k sebe v pomere otca a syna.
Prvý raz položil cisársku korunu pápež Lev III. (795 – 816) na hlavu Karola Veľkého (768 – 814) na Vianoce roku 800. Pápež tým dával panovníkovej moci vyššieho lesku a vladár zase sľuboval poskytnúť ochranu pápežovi a Cirkvi.
Budovateľom veľkej pápežskej moci bol predovšetkým pápež Gregor VII. (1073 – 1085), ktorý si osoboval moc udeľovať svetské hodnosti a majetky. Z duchovnej moci odvodzoval pre seba právo zasahovať i do svetských záležitostí. Potom nastala istá modifikácia, presun aj v tejto náuke. Vzniká učenie o dvoch mečoch.
Zdroj : Christianitas - Vzťah Cirkvi a štátu v dejinách. Od prenasledovania po symbiózu
🔸️ Zaujímavý článok :
Cirkev ako spoločenstvo kresťanov bola základným pilierom stredoveku. Vieru v Krista prijali do 11. storočia všetky významné politické zoskupenia Európy (vládnuce dynastie, rané štáty, formujúce sa štátotvorné národy). Tak sa kresťanstvo stalo mostom medzi zaniknutým svetom rímskeho impéria s jeho civilizačným a kultúrnym bohatstvom a novo sa rodiacou Európou, kde vládli drsné spôsoby barbarských kmeňov.
Cirkev im prinášala oslobodenie od strachu, že sú hračkami prírody a vlastných vášní, priúčala ich slobode Božích detí, vykúpených vlastnou krvou Božieho Syna. Navracala ich k Nebeskému Otcovi, Stvoriteľovi celého sveta. Popri tom ich učila kvalitnejšie obrábať zem, stavať kamenné budovy, ovládať remeslo. Prinášala znalosť písma a tým kultúru slova. Tajomstvá kresťanskej viery inšpirovali zrod hudby a tvorbu hudobných nástrojov, vzniká výtvarné umenie (maľby, sochy).
Cirkev sa na počiatku stredoveku musela vysporiadať so zmenenou situáciou v Európe - sťahovanie národov, vznik barbarských štátov. Cirkev už v Rímskej ríši riešila svoj vzťah k štátu. Ten však na Západe zanikol roku 476 a s nim aj právny systém, ktorý ochraňoval kresťanstvo. Vznikla rozdielna situácia pre Cirkev na Západe (Taliansko, Francúzsko, Anglia, Bavorsko, Rakúsko, Panónia, do druhej polovici 7. storočia aj severoafrické pobrežie Namíbie a Mauretánie) a na Východe, kde štát ostal zachovaný (krajiny Byzantskej ríše).
Rozličná situácia v Stredomorí podmienila, že sa Cirkev odlišne vyvíjala. To sa prejavilo v troch dôležitých bodoch: a) chápanie pápežstva; b) vzťah Cirkvi k štátu; c) mníšske hnutie.
Na základe slov sv. Pavla Apoštola, že všetka moc pochádza od Boha vytvorila Rímsko-katolícka cirkev teóriu o dvoch mečoch (Lk. 22, 36-37) - dualizmus: Cirkevná moc je nadradená svetskej moci. Čo znamená, že pápež je nad svetskými panovníkmi.
V skutočnosti sa dualizmus prejavil ako zápas o rovnováhu medzi štátom a Cirkvou, ktorá si nutne potrebovala zachovať nezávislosť. Vyriešil to boj o investitúru, ktorý yvrcholil v druhej polovici 11. storočia (1075).
🔹️ Téma :
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára