 |
| Prácu na poli robili otroci. Boli neustále sledovaní dozorcami, často drsnými a krutými. zdroj : The 300 spartans - Život starých Grékov |
↓
Ťažko dnes môžeme identifikovať počiatok a pôvod otroctva. Snáď sa nachádza v medzikmeňových bojoch pred vznikom poľnohospodárstva. Víťaz mohol s porazenými zachádzať, ako sa mu zachcelo – prepustiť ho, držať kvôli výkupnému, zabiť, zmrzačiť alebo nejako využiť.
I oveľa neskôr v civilizovaném Grécku a Ríme sa stávalo, že porazení muži boli zmasakrovaní a víťazovi pripadli k ľubovoľnému užívaniu lepšie ovládateľné ženy a deti, od ktorých nehrozilo nebezpečie pokračujúcej obrany či povstanie.
Otroctvo existovalo nepochybne už skôr, prvé dochované písomné pramene, ktoré o ňom hovoria, pochádzajú zo 4. tisícročia p.n.l. z oblasti Mezopotámie. Najstaršie záznamy o cenách vznikli okolo roku 2400 p.n.l. a figurujú v nich takzvaní „slepí“ (možno zámerne zmrzačení otroci), ktorí stáli 14 šekelov, a „hlavy“ (čiže nezmrzačení), ktorí sa dali kúpiť za 20 šekelov. Pre úplnosť dodajme, že 1 šekel sa rovnal 8,3 g striebra, pričom mesačná mzda nekvalifikovaného pracovníka bola 60 šekelov.
Obrovský rozmach otroctva a obchodovania s ľuďmi nastal po roku 1000 p.n.l. s rozvojom kolonizačních aktivít Féničanov a predevšetkým Asýrčanov. Féničania boli vynikajúcí námorníci z oblastí dnešného Libanonu a Izraela, ktorí mali povesť prešibaných a bezškrupulóznych otrokárov, ktorí prepadávali lode a drancovali pobrežie. Naproti tomu Asýrčania sa spoliehali na svoju vojenskú prevahu a krutosť, čo sa prejavilo behom 250 rokov ich nadvlády na Blízkom východe.
Vtedy donútili presídliť až jeden milion ľudí (najčastejšie porazených nepriateľov) do Asýrie (dnešný severný Irak), aby tu pracovali na poliach, stavbách, v doloch alebo slúžili ako pomocné sily v armáde. Nejednalo sa síce o otrokov v pravom zmysle slova, ale boli neslobodní, zo svojej vlasti vykorenení jedinci, ktorí museli pracovať. Nemohli sa voľne pohybovať a pôsobili v novom domove ako nechcený a cudzí element.
V 7. storočí p.n.l. v Novobabylonskej ríši na juhu Mezopotámie existovali tri druhy otrokov: kráľovskí, chrámoví a obyčajní. Prví si snáď vybral panovník pre ich krásu, inteligenciu či nejakú výnimočnú schopnosť. Druhí podliehali nielen kňazom, ale i božstvu samotnému, pretože sa často jednalo o jedinca zasväteného otrockej službe v chráme. Týmto zasvätením si mohla rodina naklonit boha, ktorý jej mal potom dopriať napríklad väčšiu úrodu. Mohlo sa tiež jednať o člena domácnosti, o ktorého sa už nebolo možné z dôvodu nedostatku jedla postarať. Poslednú a najpočetnejšiu skupinu tvorili vojenskí zajatci a dlžníci.
• • •
Rovnako ako ostatné objavy a vynálezy, ktoré vznikli v oblasti úrodného polmesiaca (poľnohospodársvo, písmo, mestá), sa i otroctvo veľmi rýchlo odtiaľ začalo rozširovať západným smerom do Stredomoria. Najprv do Grécka a potom ešte ďalej. Ale na rozdiel od civilizácií Mezopotámie sa otrok v starovekom Grécku, a najmä v Ríme, mohol z podriadeného stavu dostať, zvlášť pokiaľ bol zručný a verný.
 |
| zdroj : Dotyk - Ako vyzeral trh s otrokmi v starom Ríme. |
V 7. storočí p.n.l. sa v Grécku stal človek majetkom kvôli dlhom, chudobe, ale tiež narodením zotročenej žene alebo porážkou vo vojne, prepadnutím či únosom. Samotná kúpa inej ľudskej bytosti bola najprv neobvyklým spôsobom získania otroka, o dve storočia neskôr však už fungoval obrovský trh s ľuďmi, na ktorom participovali všetky národy vtedajšieho Stredomoria. Tento obchod závisel nielen na pravideľnom a dostatočnom prísune nových jedincov, ale tiež na dopyte a schopnosti spoločnosti ich kontrolovať a nútiť k činnosti.
 |
| zdroj : Uofa - Viery a kulty starých Grékov |
Na konci 5. storočia p.n.l. v Grécku existoval značne prosperujúci a organizovaný obchod s otrokmi. Ich počty sa napríklad v širšej oblasti Athén odhadujú na 25.000 až 100.000, teda 10 až 40 % celkovej populácie. Nútené práce a nesloboda boli v tomto mestskom štáte všadeprítomné a otroci sprevádzali athénskych občanov od narodenia do smrti. Nachádzali sa v domácnostiach, na trhu, v dieľňach, v poľnohospodárstve, nosili jedlo na stôl, vyrábali víno i keramické nádoby a oblečenie, popravovali zločincov, razili mince či pomáhali stavať pamiatky, ktoré dnes vo veľkom obdivujú turisti. Slúžili tiež ako policajný zbor a pomáhali poráziť nepriateľov rodiacej sa athénskej demokracie, ktorá paradoxne stála a padala na využívaní a zneužívaní neslobodnej práce.
Na trhoch vo východnom Stredomorí, v okolí severnej Afriky, Jadranského a Čierneho mora, bolo možné úplne bežne spolu s luxusnou keramikou, šperkami či potravinami kúpiť i človeka. Obchod s otrokmi by sme (aspoň zo začiatku) však nemali vidieť ako príliš rozvetvený, ale určite všadeprítomný. Otroci sa dali kúpiť všade. To platilo hlavne v čase vojny, keď sa na trhy dostalo množstvo zajatcov. Niektorí putovali cez niekoľko priekupníkov až do vyhlásených obchodných centier v Athénách, Aigine, Korinte a na ostrovoch Chios, Lesbos a Délos.
Prvé komplexnejšie informácie o postavení otrokov zachytil v polovici 5. storočia p.n.l. Zákon dvanástich dosiek, najstaršia kodifikácia rímskeho práva. Dokladá, že už v tejto dobe existovala v Ríme celkom vyspelá spoločnosť s fungujúcim systémom otrockej práce. Ale napriek tomu, počet otrokov v ranej fáze rímskych dejín bol pomerne nízky, pretože vojnoví zajatci boli len lokálni.
Situácia sa zmenila v 3. storočí p.n.l. s dobyvačnými úspechmi Rímanov, ktoré znamenali príliv niekoľko desiatok tisíc otrokov ročne. Nárast ich počtu v spoločnosti sa v tejto dobe premietol aj do literatúry a divadla, kde sa objavuje stereotypizovaná postava chytrého otroka (servus callidus), ktorý pomáha hlavným hrdinom, za čo si väčšinou vyslúžia slobodu. Je nutné dodať, že na konci tohto storočia sa začali tiež objavovať správy o prvých väčších otrockých revoltách (198 p.n.l. v meste Praeneste, 196 p.n.l. v Etrurii a 185 p.n.l. v Apulii).
 |
| zdroj : Dotyk - Otroci v Ríme |
Rozvoj otroctva dokonca mohol stáť za zánikom rímskej republiky. Odhady hovoria, že za vlády Oktaviána Augusta mohlo mať celé územie Talianska asi 8 miliónov obyvateľov a okolo 25% z nich tvorili otroci. S nástupom cisárov dosiahlo na začiatku 2. storočia n. l. rímske impérium svojho maximálneho územného rozsahu a sústredilo sa skôr na obranu než na ďalšie dobyvačné vojny. To prinieslo krízu otrokárstva, pretože už neboli vojenskí zajatci. Ale obchod s ľuďmi stále existoval. Popri zníženom počte otrokov nastalo určité zlepšenie v ich postavení. Začali se napríklad objavovať zákony omedzujúce kruté zaobchádzanie ich pánov. Rovnako vystupovalo i kresťanstvo a niektoré filozofické smery.
Výrazný úpadok otroctva ovšem nastal až s koncom Západorímskej ríše a vznikom barbarských kráľovstiev v 5. a 6. storočí n. l. Zmena to nebola náhla ani úplná, celý antický svet se postupne transformoval. Rímská spoločnost sa rozpadala a zjednodušovala. Otroci prestali byť potrební.
Behom tisícročnej histórie antického Ríma bolo v Stredomorí predaných a kúpených až 125.000.000 osôb, čo viac než desaťnásobne prevyšuje atlantický obchod mezi Afrikou a oboma Amerikami s odhadovanými počtami asi 12.000.000.
Zdroj : Sto plus jednicka - Tovar ako každý iný...
🔸️ Témy :
----》 História - OTROCTVO
----》 História - POHANSTVO
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára