30.7.22

Temné storočie Cirkvi

       10. storočie bolo pre Cirkev skutočne temné, pokiaľ sa nezbavila zasahovania politickej moci.

Marozia, vplyvná žena 10. storočia
zdroj : Vanilla magazine
- Marozia: posledná cisárovná „rímskej pornokracie“

       Jedno z najtemnejších období v živote Cirkvi je nepochybne to, ktoré mnohí historici označujú pojmom „doba temna“ (saeculum obscurum). Teda počiatočné obdobie stredoveku, raného stredoveku, ktoré zhruba siaha od pádu Rímskej ríše do roku 1000 po Kristovi. 

     Najmä jedno storočie - 10. storočie prvého tisícročia, je mnohými historikmi považované za „temné storočie Cirkvi“ par excellence. Len za 50 rokov viedlo Cirkev a katolícky svet 45 pápežov a protipápežov, väčšina z nich niekoľko rokov a niektorí len niekoľko mesiacov alebo týždňov. V tom období došlo k 6 schizmám, 15 pápežov bolo zosadených, 14 zomrelo vo väzení, vo vyhnanstve alebo zavraždení.  Rozšírila sa „simonia“, teda kupovanie a predaj cirkevných statkov, posvätných vecí, a „nikolaizmus“, teda neregulovaný život cirkevníkov.

     V tých rokoch zasahovali mocné rímské laické rodiny a ich despotické ženské postavy, ale aj cisárskej autority, do cirkevných záležitostí, a to spôsobilo Cirkvi nevyčísliteľné škody. Postava Theodory je žiaľ známa, a najmä jej dcéra Marozia, ktorá mala niekoľko rokov moc ovplyvňovať menovanie pápeža, bola pravdepodobne milenkou pápeža Sergia III. a nechala zavraždiť pápeža Jána X., ktorý sa pokúsil vyhnúť jej vplyvu.

      Táto žena prispela k zrodu znepokojujúcej legendy o „pápežke Jane“, ktorá predstierala, že je muž, bola zvolená za pápeža, a potom počas procesie porodila syna, ktorého mala s milencom.  Legenda bez akéhokoľvek historického základu, ktorá však dobre ilustruje úroveň reputácie, na ktorej pápežský stolec zanikol. 

     Nemali by sme upadnúť do ľahkého pokušenia odsúdiť Cirkev tým, že ju označíme za nemorálnu a nehodnú, ako to robia sekularisti. V skutočnosti je potrebné vziať do úvahy, že od 8. storočia je Cirkev pod neustálou kontrolou občianskej moci. Tesne po páde Rímskej ríše, v ranom stredoveku, sa cirkev ocitla v centre veľmi rozsiahleho dedičstva (budovy, pozemky), ktorého príjmy sú podľa kánonického práva určené na vydržiavanie duchovenstva a na pomoc chudobným.

      Od 9. storočia už toto dedičstvo nie je výsadou len Cirkvi, ale predovšetkým laickej moci, ktorá vykonáva vlastnícke právo z dôvodu ochrany, ktorú zabezpečuje Cirkvi. Toto právo na ochranu patrí najprv len panovníkovi, ale potom s úpadkom kráľovskej moci prešla na feudálov kráľovstva. Postupne sa tak stáva, že feudálny pán disponuje s cirkevným benefíciom ako so svojím, sám si vyberie človeka, ktorý mu vyhovuje a cirkevným benefíciom ho poverí slávnosťou investitúry, pričom mu odovzdá kľúče, ak je kňaz, alebo pastoračnému personálu, ak ide o biskupa. 

      Bol to nejednoznačný postup, pretože týmto spôsobom sa duchovný poriadok stal podriadeným svetskému poriadku, pričom dokonca aj beneficient patril kléru, ktorý musel zložiť prísahu svojmu pánovi, aj keď laikovi. 

     To všetko postupne viedlo k excesom 10. storočia, k pápežstvu úplne ovládanému politickou mocou a úplne oddelenému od svojho poslania. Z tejto situácie sa Cirkev postupne prebúdzala. Pri niekoľkých príležitostiach, pri príležitosti koncilov, začali pápeži, počnúc koncom 10. a začiatkom 11. storočia, ako Benedikt VII. a Silvester II., prejavovať nesúhlas so zneužívaním svetskej moci a pokusmi o reformy. 

     Ale až s pápežom Levom IX., od roku 1049, sa začala skutočná všeobecná reforma Cirkvi, ktorá viedla pápeža Mikuláša II., o 10 rokov neskôr, k prvému odsúdeniu samotnej zásady investitúry, ktorú dostali laici. Dekrétmi vydanými v roku 1059 Mikuláš II. vyhradzuje voľbu pápeža iba kardinálom a zakazuje udeľovanie cirkevných výhod laikom. Následne po logickej reakcii svetskej moci sa v roku 1075 začal boj o investitúru medzi pápežom Gregorom VII. a cisárom a jeho nástupcami. Gregor VII. s väčšou prísnosťou nasledoval líniu, ktorú predurčili jeho predchodcovia, presvedčení o potrebe eliminovať laickú investitúru. 

     To všetko viedlo ku konfliktu s cisárom Henrichom IV., ktorý vzostupmi a pádmi poslal pápeža do exilu v Salerne, kde zomrel, zatiaľ čo v Ríme dominoval cisárovi verný protipápež Clemente. Toto všetko sa môže zdať ako porážka, ale v skutočnosti to bolo veľké morálne víťazstvo, ktoré dalo rozhodujúci impulz reformným myšlienkam na Západe.

     Prax laickej investitúry tak postupne upadala, až kým sa nedosiahlo právne riešenie konkordátom z Wormsu v roku 1122 medzi cisárom Henrichom V. a pápežom Callistom II., ktorý rozlišoval medzi duchovným úradom a dočasnou výhodou.  Cirkevná vrchnosť si vyhradila udelenie prvého, pričom prelátom udelila investitúru prostredníctvom prsteňa a pastorácie. Cisár, ktorý mohol byť prítomný v čase volieb, potom zasiahol, aby cirkevnému úradu udelil investitúru ohľadom materiálnych výhod. 

     Ale tak ako je potrebné vyhnúť sa zasahovaniu laikov do výberu cirkevníkov, rovnako je potrebné odstrániť akýkoľvek dôvod na zásah civilnej moci, a to je možné len ustanovením skutočne hodných a bezúhonných osôb do cirkevných úradov. Z tohto dôvodu začal v roku 1074 Gregor VII. svoju reformu tým, že na synode v Ríme vydal konkrétne dekréty proti simónii a nikolaizmu práve preto, aby čelil uvoľneniu zvykov a cirkevnej disciplíny. 

     Práve v tomto období sa celibát, ktorý sa už dlho odporúčal kandidátom na kňazstvo, stal všeobecným pravidlom. Vzdaním sa manželstva a tým aj možnosti prenosu úradov a výhod.

     Ťažká kritika nehodnosti a úplnej nedostatočnosti pochádza zo sekularistickej historiografie. Kritici si mysleli, že Cirkev podriadená laickej moci nevyhnutne skončí tým, že zradí svoj mandát a stratí zo zreteľa poslanie, ktoré jej zveril Kristus. Ale dejiny učia, že ak sa Cirkev oslobodí od tejto moci, stane sa schopnou obnoviť svoju posväcujúcu úlohu v spoločnosti. Úlohu, ktorá zahŕňa aj učenie Božieho slova. Z týchto dôvodov má právo na materiálne prostriedky, ktoré jej umožňujú svoju činnosť úplne nezávisle. To však duchovnému nebráni, aby zostal občanom dočasného štátu, ktorému ako súkromná osoba musí dať spravodlivú poslušnosť. 


Zdroj : Apologetika, Luisov blog - Cirkev a "temné storočie"


🔹️ Prečítajte si tiež článok :

Zlí pápeži ? 3 závažné okolnosti


🔹️ Témy :

História - ZLATÝ STREDOVEK 🔹️

➜ História - PÁPEŽI


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára