V posledných rokoch narastá počet filmov a kníh, ktoré sú znovuzrodením tisíce rokov starých filozofií a myšlienok. Síce nemajú tú istú podobu ako v čase ukrižovania Ježiša Krista, ale šikovne sa prispôsobili dobe a ich popularita je na vzostupe.
Učenci, ktorí definujú gnosticizmus (gnózu), vo všeobecnosti súhlasia s tým, že tieto filozofie majú východný pôvod (zoroastrizmus, hinduizmus atď.) a boli prinesené na Západ prostredníctvom výbojov Alexandra Veľkého a cestovateľmi.
Exotické východné idey sa začali miešať s gréckou kultúrou a vytvárali zmes, ktorá hlboko ovplyvnila Židov, napr. pri písaní Talmudu ako reakcie na odmietnutie Krista a zároveň pokúšala kresťanov.
Hlavným zdrojom gnózy, tohto tzv. poznania a zachovávania historických filozofií namierených proti Bohu, je samozrejme satan (diabol). Gnosticizmus je jednou z mnohých heréz, ktoré zvyknú oklamať svet (Zjav 12:9). Pokúšanie Evy v rajskej záhrade nesie nápadnú podobnosť s jadrom gnostického kréda a učenia.
Gnosticizmus je poznaním alebo vedomím a hoci niekedy kopíruje Božie slovo, nepovažuje ho za základ. Namiesto Písma oceňuje skúsenosť, čo starší povedali a čo sa dozvedeli od „anjelov“ alebo skrze astrológiu a alchýmiu (chémiu). Preto rané prvky gnózy vidíme už v Liste Galaťanom (1:8). Kolosskí kresťania boli postihnutí napr. asketickou formou gnosticizmu, ktorá dbala na rituály a predpisy (Kol 2:20-23), založené na ľudských zvykoch (Kol 2:8), bez žiadneho základu v Písme.
Nedávno prechádzala Biblia intenzívnym útokom - kvôli popularizovaným gnostickým spisom ako Judášovo a Tomášove evanjelium, ako aj knihám a filmom ako Da Vinciho kód... Zdá sa, že viera, založená na Božom slove, je sabotovaná na každom kroku.
V gnosticizme neexistuje žiadna naliehavosť odolávať problémom alebo brániť sa hriechu. Prípadne je tu len snaha „byť dobrým človekom“. Pavol hovorí Rimanom (6:23), že „mzdou hriechu je smrť,“ nie večný život. To isté vraví prorok Ezechiel (18:4). Satan nás naopak presviedča, že smrť nie je hrozbou, teda ani hriech nie je veľký problém. Pravdu o večnom živote satan skresľuje a ľudí od Boha odvádza vábivým presviedčaním, že nesmrteľnosť už majú.
Gnostici hltajú mystické vedomosti, o ktorých si myslia, že prinášajú kľúč k životu. Pripomeňme si apokryfné evanjelium podľa Tomáša, ktoré na samom začiatku konštatuje, že: „kto objaví výklad týchto slov, neokúsi smrť“. Satan hovorí: „Nemusíte nasledovať Božie cesty, lebo sú príliš prísne a nespravodlivé. Riaďte sa sami sebou. Využite svoje znalosti a poznatky o tom, čo je dobré a čo je zlé. Pri takomto posudzovaní budete ako Boh.“ Adam a Eva zhltli návnadu a odvtedy človek odmieta Boží poriadok.
Božia cesta vedie k večnému životu, ale prichádza spoločne s povinnosťou podriadiť sa, čo súvisí s cnosťou pokory. Vyžaduje, aby sme dodržiavali jeho príkazy a prekonávali svoje ľudské slabosti. Satan sa nás naopak snaží presvedčiť, aby sme konali po svojom. Povzbudzuje nás, aby sme boli „osvietení“, aby sme "otvorili oči", nedôverovali Bohu a odmietali jeho cestu.
Boží príkaz je láska k Bohu a blížnemu, najmä našim rodinám a bratom. Gnostici majú tendenciu pohŕdať tými, ktorí nie sú až takí „osvietení“ ako oni. Ľudí hodnotia podľa ich "osvietených vedomostí", čo je v úplnom rozpore s Božou láskou k človeku.
Pavol píše, že „poznanie nadúva, kým láska buduje“ (1. Kor 8:1) a že aj keby chápeme všetky tajomstvá a máme všetko poznanie, bez lásky „by sme neboli ničím“ (1 Kor 13:2). Taktiež Timoteja upozorňuje pred ľuďmi, ktorí „sa stále učia, a nikdy nie sú schopní spoznať pravdu“ (2 Tim 3:7).
Gnostici považujú za najvyššiu cnosť poznanie, pretože pre nich je „cestou k duchovnosti.“ Hľadajú „božské“ vo svojom vnútri a prostredníctvom „cesty sebapoznania“ sa chytili v labyrinte sebazbožštenia. Nepotrebujú Ježiša Krista ako Spasiteľa a Vykupiteľa, ale len ako duchovného posla pre svoje poučenie a osvietenie. Tento prístup alebo filozofia spasiť nemôže, len mení osobu na sebeckú.
Pre kresťanov je správna znalosť mimoriadne dôležitá, ale nesmie byť v rozpore s vierou, nádejou a hlavne láskou. Nakoniec „jazyky zamĺknu a poznanie pominie“ (1 Kor 13:8), ale „viera, nádej, láska ostáva“ (1 Kor 13:13).
Zdroj : Richard Strážan - Gnosticizmus
Princípy gnosticizmu :
🔸️ Radikálny dualizmus - „hmota“ je zdrojom všetkého zla a „duch“ je božským zdrojom všetkého, čo je dobré
🔸️ Ľudské bytosti sa skladajú z hmoty (tela) a ducha (ktorý umožňuje prístup k božskému)
🔸️ „Spása“ - spočíva v získaní pravého poznania (gnosis), osvietenia, ktoré umožňuje prechod zo zlého hmotného sveta do duchovnej oblasti a napokon do spoločenstva s nehmotným najvyšším božstvom
🔸️ Rozliční „gnostickí vykupitelia“, tvrdili, že disponujú takýmto poznaním a dávajú prístup k „spásonosnému“ osvieteniu.
Gnostici sú spasení nie vďaka „viere“, ale vďaka „poznaniu“. Starovekí gnostici nazývali ľudí viery – biskupov, kňazov, teológov a laikov – psychikmi. Gnostici nimi pohŕdali práve preto, že si nedokázali nárokovať žiadne jedinečné či ezoterické „poznanie“. Sú nútení žiť z viery v Božie zjavenie, ako ho chápe a verne odovzdáva Cirkev.
Zdroj : Postoj - Aký bol gnosticizmus kedysi a aký je dnes
Podľa gnostických predstáv najvyšší Boh stvoril ku svojmu obrazu eóny. Jedným z nich bola Sofia - múdrosť, ktorá sa rozhodla stvoriť vlastný obraz bez súhlasu Boha, čo ale viedlo ku stvoreniu nepodarenej a zdeformovanej bytosti. Sofia ju preto vypudila mimo Plérómu (gréc. plnosť, naplnenie). Ale pretože i táto bytosť zdedila časť božskej moci, stvorila sama podľa svojho nedokonalého obrazu vlastné eóny a archontov, planéty i dvanácť znamení zverokruhu. Táto bytosť je Démiurg, ktorý stvoril zem i kosmos. Pri stvorení človeka však o svoju božskú časť prišiel, pretože ju vplyvom zásahu Sofie vdýchol človeku, aby ho oživil.
Vesmír i ľudské telo tak sú pod vládou Démiurga a jeho stvorenia. Vláde nevypočítateľného Osudu môže uniknúť iba duchovná časť ľudskej duše, pretože má pôvod u Boha.
Človek má prostredníctvom božskej iskry určité spojenie s vyšším svetom. Tato iskra je vplyvom stvorenia uveznená v hmote, ale človek o jej existencii nevie, a preto mu táto pravda musí byť zjavená zásahom Vykupiteľa pomocou jeho spásneho poznania.
Spása v gnostickom pojatí znamená prekonanie stavu nevedomosti, ktorý niekedy býva prirovnávaný ku spánku či opitosti a dosiahnutie konečného vyslobodenia božskej iskry človeka. K tomu bolo potrebné poznanie a často i správny spôsob života, ktorý má brániť opetovnému pripútaniu gnostika ku hmote.
K samotnému návratu božskej iskry do Pléromatu dochádza až smrťou gnostika, ale prakticky spásu dosahuje už počas svojho života, pokiaľ dosiahol uvedomenie si svojej božskej podstaty a udržal tento stav až do smrti. Inak jeho duša zostáva v zajatí hmoty.
Pri návrate do Pléromatu musela duša gnostika prejsť planetárnymi sférami. K tomu bolo potrebné poznať heslá a pečate pre prechod ríšami služobníkov Démiurga. Ich popisy a zobrazenie sa zachovali v texte Dve knihy Jeú.
Gnostici verili, že svoju spásu zažívali už behom svojho života, a svet okolo seba relativizovali. Boli sami sebe králi vplyvom vedomia o svojej božskej podstate.
.........
Justín Mučeník vo svojom spise Syntagma (Zhrnutie) odvodzuje jednotný pôvod herézy v pôsobení Satana, který prevrátil pravé kresťanské učenie. I keď sa toto dielo nedochovalo, bolo zrejme základom pre mnohých heréziológov.
Hyeronym (Eirénaios) z Lyonu napísal päťzväzkové dielo Adversus haereses - Proti herézam dochované v latinskom preklade. Počiatok herézy pripisoval pôsobeniu Šimona Mága známého zo Skutkov apoštolov.
Zdroj : Wikipedia - Gnosticizmus
🔹️ Viac k tejto téme tu :
História - Herézy - Gnosticizmus
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára