História inkvizície
Kritickejší pohľad
Už kresťanský starovek mal svoje trestné opatrenia proti bludárom. V prvých troch kresťanských storočiach používalo sa proti nim len duchovných trestov. Keď sa však kresťanstvo stalo štátnym náboženstvom, kresťanskí cisári pokladali si za povinnosť trestať nielen tých, ktorí prestupovali štátne zákony, ale i tých, ktorí porušovali cirkevné nariadenia.
U Konštantína Veľkého, Valentiniána I., najmä však u Teodózia Veľkého často sa vyskytujú zákonom stanovené tresty proti bludárom, a to: vyhnanstvo, konfiškácia majetku, strata občianskych práv. Ba aj smrťou trestali bludárov, najmä manichejcov a donatistov, ktorých považovali za rušiteľov majestátu. Svätí Otcovia, sv. Hieronym, Leo Veľký, Gregor Veľký, najmä však sv. Augustín, i keď zpočiatku ináč zmýšľali, neskoršie podľa príkladu Starého zákona tiež schvaľovali telesné tresty bludárov, vyjmúc trest smrti.
Tresty v stredoveku. Začiatkom stredoveku na Západe nebolo určitého zákonného opatrenia na potrestanie bludárov a heretikov. Ale nebolo to ani potrebné, lebo bludy sa zriedka vyskytovali. Zvyšky pohanstva a iné neporiadky sa odstraňovali dostatočne vyslanskými súdmi a čisto cirkevné tresty stačili na udržanie disciplíny.
Ale keď zmenenými stredovekými pomermi častejšie sa vyskytovali herézy, nútená bola i Cirkev i svetská vrchnosť učiniť prísnejšie opatrenia proti nim. Pri úzkom spojení Cirkvi a štátu považovala sa heréza i za štátny zločin. Čisto cirkevný trest, napríklad: vyobcovanie z Cirkvi, nemohol stačiť v dobe, keď kacírstvo neznamenalo už len hriech svedomia, ale aj útok na spoločenský poriadok.
Koncom 11. storočia už často sa ozývajú hlasy na synodách a to isté činí i svetské zákonodarstvo, aby kňazi i svetskí ľudia oznámili bludárov biskupovi a svetskej vrchnosti na potrestanie a prísne trestali takých, ktorí by neučinili zadosť svojej povinnosti. A keď aj spočiatku viacerí cirkevní mužovia (biskup Wazo z Lutychu, sv. Bernard) prizvukovali, aby len Cirkev trestala bludárov svojimi prostriedkami, také hlasy zamĺkli najmä po vystúpení katarov, u ktorých bolo príliš zjavné, že popierajú nielen cirkevnú jednotu, ale aj sociálne základy západnej spoločnosti. Teraz už všeobecne sa uznávala zásada, že bludárov treba oznámiť svetskej vrchnosti, aby ich tá náležite potrestala. (Katari)
Zákonitému trestnému ustanoveniu proti heretikom predchádzalo všeobecné ľudové presvedčenie, ktoré nielen schvaľovalo také opatrenia proti bludárom, ale ich aj žiadalo.
Fridrich Barbarosa bol prvý, ktorý zákonom stanovil tresty proti bludárom a trest smrti na heretikov vyskytuje sa po prvý raz v Aragonii r. 1197. Ľudovít VIII. uviedol ho vo Francúzsku a Fridrich II. v dorozumení s pápežom v Taliansku.
V súvise s potlačením bludu albigéncov (katarov) vzniká inkvizícia - zvláštna cirkevná inštitúcia, ktorej úlohou bolo vystopovať a potrestať heretikov. Povinnosťou povereného inkvizítora bolo nečakať, kým mu voľakto heretika oznámi, ale z úradu hľadať heretikov, zistiť ich blud a odovzdať ich svetskej vrchnosti, aby ich potrestala. Pri inkvizičnom pokračovaní sudcom bol spočiatku biskup - bola to biskupská inkvizícia. Synoda v Toulouse r. 1229, na ktorej cirkevná inkvizícia v podstate dosiahla svoje dovŕšenie, ustanovila, že každý biskup musí postaviť v každej farnosti svojej diecézy jedného kňaza a niekoľko laikov dobrej povesti, ktorí majú sliediť po heretikoch. Inkvizítori mali vinníkov oznámiť biskupovi, ktorý sa usiloval ich najprv zmieriť s Cirkvou, a keď tvrdošijne vytrvali pri blude, mali ich oddať svetskej vrchnosti, aby ich potrestala.
Pápežská inkvizícia. Keďže biskupská inkvizícia nie celkom vyhovovala svojej úlohe, lebo buď biskupi nejavili vždy potrebnú horlivosť, alebo bludári vedeli si získať i medzi samými inkvizítormi zástancov, doplnil ju Gregor IX. (pápež inkvizície) r. 1231 tzv. pápežskou inkvizíciou. Totiž popri biskupských súdnych dvoroch ustanovil i pápež pre jednotlivé krajiny svojich inkvizítorov, ktorí pod jeho dozorom a v jeho mene rozhodovali o heretikoch. Úlohou inkvizítorov poveril dominikánov (tá rehoľa najmä horlila za čistotu viery), neskoršie v niektorých prípadoch i minoritov. Pápež vymenoval obyčajne provinciála dominikánov v dotyčnom kraji za hlavného inkvizítora, ktorý si pribral ďalších inkvizítorov zo svojich dominikánov.
Pápež Inocent IV. povolil inkvizítorom r. 1252 na vynútenie priznania aj prostriedky mučenia (tortúra), hoci ten spôsob už Mikuláš I. (866) ostro odsúdil ako protiviaci sa božskému a ľudskému právu.
Inkvizícia v rozličných krajinách. Pápežská inkvizícia sa najviac rozšírila v románskych krajoch, v Taliansku, Španielsku, Portugalsku a Francúzsku, a tam aj značne rozšírila svoju kompetenciu, nakoľko okrem výslovnej herézy trestala i svätokrádež, rúhanie sa Bohu, sodomiu, čarodejníctvo, mágiu a alchýmiu.
V Nemecku prvým pápežským inkvizítorom r. 1227 bol svetský kňaz Konrád z Marburgu, ktorý tak kruto a fanaticky pokračoval, že jeho postup vyvolal u ľudu veľké rozhorčenie (rytieri ho preto zavraždili). Po tom prípade prísnosť inkvizície v Nemecku značne poklesla v porovnaní s románskymi zemami.
Ináč vo všeobecnosti verejnosť schvaľovala inkvizíciu a ľud bol presvedčený, že kacír si zaslúži smrť. V Anglicku inkvizícia potrvala až do vystúpenia Viklifovho, v Poľsku uviedol ju pápež Ján XXII. (na Slovensku nebola potrebná). Časom, najmä konfesionálnym rozštiepovaním sa kresťanstva, všeobecne mizla. Nie protestantskí reformátori ju odstránili, veď sami ju schvaľovali.
Aby sa predišlo ľubovoľným prehmatom inkvizítorov, synody a pápežovia (Inocent IV., Alexander IV.) ustálili presnú kompetenciu a súdny poriadok inkvizícii, ktorý bol podobný súdnemu poriadku pri urážke veličenstva. Celý proces podliehal biskupskému alebo pápežskému dozoru a inkvizítor pri vymeraní ťažších trestov, mučení a vynesení konečného rozsudku, potreboval biskupovho alebo pápežského schválenia.
Inkvizítori mali predovšetkým vyzvať tých, čo sa cítili vinnými z herézy, aby sa dobrovoľne prihlásili do určitého času (tempus gratiae). Keď ten pominul, prijímali sa denunciácie, a to i od samých bludárov a nečestných ľudí. Žalovaný mohol označiť svojich nepriateľov, ktorí mali byť zo svedectva vylúčení. Stačili dvaja žalobci (ich mená sa zamlčali), aby obžalovaný bol uznaný za vinného.
Keď uznal svoju vinu, za trest mu uložili kajúcne skutky (modlitba, púť, almužna, bičovanie, väzenie). Len keď sa pochybovalo o úprimnosti jeho ľútosti, určili mu doživotný žalár.
Ako donucovací prostriedok priznania sa upotrebovalo mučenie (podľa rímskeho práva). Len raz bolo slobodno mučiť, i to len vtedy, keď vina bola takmer dokázaná, ale vinník ju popieral. Nemocných a staré osoby nebolo slobodno mučiť. Obžalovaný mohol za 24 hodín odvolať pri mučení vynútené priznanie.
Trest smrti. Keď sa vina dokázala a obžalovaný bol tvrdošijný, alebo znovu upadol do herézy, odovzdali ho svetskej vrchnosti, aby ho náležite potrestala (animadversio debita). Obvyklým trestom heretika bol trest smrti, a to upálením. Uzákonil ho Fridrich II. a pápežovia to schválili.
Pri väčšom počte obžalovaných rozsudok bol naraz a to slávnostne vyhlásený (autodafé = actus fidei). Konal sa obyčajne na námestí, kde sa v procesii dostavil klérus a úrady s hudbou, vojskom a ľudom. Obžalovaní sa dostavili v kajúcnom rúchu.
Po kázni tých, ktorí si už trest odpykali, prepustili, zatvrdilých však vydali svetskej moci. Popravy sa nekonali pri tej slávnosti, ale až večer a na inom mieste. Dom, kde heretika našli, mal sa zboriť. Veľmi prísne potrestali každého, kto ukrýval heretikov (konfiškácia majetku), alebo o nich vedel a neoznámil ich.
Prehmaty. I ten presne určený súdny proces mal veľa nedostatkov a neľudskostí. A ani ho všade nedodržali presne; prehmaty sa vyskytovali. Najošklivejšie a najukrutnejšie je, že sa pripúšťali denuncianti, ich mená sa zatajovali, a že sa nepripúšťal obhajca, ba upotrebovalo sa mučenia, za čím nasledovala aj smrť. Cirkev síce mala zásady: Ecclesia non sitit sanguinem, preto odovzdala vinníka svetskej vrchnosti, aby ho popravila. Tým však neprestáva jej zodpovednosť za popravy a to ju úplne neospravedlňuje. Najhoršie je, že trpeli nielen ozajstní heretici, ale aj veľa nevinných. Počet odsúdených nebol malý.
Čo súdiť o inkvizícii? Inkvizícia je ošklivou ustanovizňou stredoveku, ktorou sa vylialo veľa nevinnej krvi a spáchalo veľa neprávostí. Je však dieťaťom svojej doby; neslobodno na ňu pozerať okom dnešných časov a posudzovať ju podľa moderných náhľadov. K jej spravodlivému posúdeniu načim sa vžiť do vtedajšej ideológie a rozrieši a objasní sa nám veľa dnes nechápateľného. Tu osobitne platí zásada: distingue tempora et evanescit difficultas!
Stredovek viac ako ktorákoľvek doba pokladal náboženstvo za najväčšie dobro ľudstva a každý, kto ho a jeho jednotu ohrozoval, bol pokladaný za zločinca, ktorého odstránenie a znemožnenie si pokladali za svätú povinnosť Cirkev i štát. Nič na svete, teda ani ľudský život, nebol dosť veľký na to, aby sa neobetoval, keď išlo o udržanie čistoty viery.
No a v stredoveku ľudský život vôbec necenil sa tak ako dnes. Oveľa menšie hriechy ako heréza trestali sa v stredoveku smrťou, ktoré sa dnes nepatrne alebo vôbec netrestajú. Majme pred očami to úzke spojenie Cirkvi a štátu v stredoveku, kde porušenie cirkevnej jednoty znamenalo i útok na štát.
K tomu stredoveké herézy, najmä katarov a valdénskych, ozaj porušovali nielen cirkevnú disciplínu, ale ohrozovali i štátny a spoločenský poriadok. Rušili manželstvo, rodinu, súkromný majetok a keby boli zvíťazily, bolo by to znamenalo spoločenský rozvrat a návrat k barbarstvu a pohanskej samopašnosti (uvedené už v článku Katari). Preto i najväčší stredoveký teolog sv. Tomáš Akvinský schvaľoval inkvizíciu a schvaľovali ju i ľudové práva.
Istý vplyv na ustanovizeň stredovekej inkvizície mal nepochybne i Starý zákon, v ktorom trest smrti bol stanovený za rozličné hriechy (Levit. 20, 1, 9, 10). Pravda, Mojžišove zákony boli evanjeliom odvolané („kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí na ňu kameňom“. Ján 8, 7).
Preto keby stredoveká Cirkev sa bola pridržiavala len Kristovho príkladu, nebola by sa dala strhnúť Starým zákonom k inkvizícii; bola by si skôr osvojila napomenutie sv. Bernarda: fides suadenda est, non imponenda.
Lenže takto pokladala za prípustné siahnuť k takému prostriedku, kým nedospela k dnešnému, i v cirkevnom práve určenému stanovisku: Ad amplexandam fidem catholicam nemo invitus cogatur (Cod. j. c. can. 1351).
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára