1. Sv. spoveď a protestanti
Jednou z otázok, ktorá vždy vyvolávala u protestantov pobúrenie a odmietanie bola otázka ušnej sv. spovede. Protestanti neverili a neveria jej božskému pôvodu, platnosti a záväznosti.
Jedným z prvých opatrení, ktoré protestanti zaviedli okamžite po tzv. reformácii, bolo zrušenie sv. spovede. Túto sviatosť považovali za „pápeženský“ výmysel. V lepšom prípade za omyl a zlú interpretáciu slov Spasiteľa, v horšom za rafinovanú a zákernú „jezuitskú“ metódu, ako vytiahnuť z úbohých ovečiek ich tajomstvá a manipulovať ich.
Všetci heretici a schizmatici, ktorí odpadli od Cirkvi pred protestantmi, si sv. spoveď ponechali. Ariáni v 4. storočí, nestoriáni v 5. a 6. storočí, východná byzantská cirkev v 9. a 11. storočí, a tak isto všetky heretické prúdy, všetky ponechali sv. spoveď nedotknutú.
Celé stáročia teda nikto nespochybnil túto sviatosť - až protestantizmus. Nesvedčí to dostatočne o tom, že táto sviatosť bola všeobecne akceptovaná v Cirkvi? A že to nebola nejaká novinka a účelový výmysel, ale tradícia, ktorá sa uchovávala ešte aj u heretikov?
Prví protestanti sa spovedali. Luther, Melanchton, Zwingli, Kalvín, tí všetci boli pôvodne katolíkmi, spovedali sa od detstva. Väčšina z nich bola kňazmi, čiže spovedali aj oni sami.
Ako to, že spočiatku ani Luther nechcel zrušiť sv. spoveď? Evidentne v ňu veril. Celý akt popretia sv. spovede bol podľa všetkého len populistickým gestom. Pripomína to ústretové gesto cirkvi v Anglicku voči Henrichovi VIII. alebo konanie samotného Luthera voči Filipovi Hessenskému, ktorému tajne povolil polygamiu.
Sám Luther na začiatku reformácie píše: „Súkromná sv. spoveď tak, ako sa dnes v Cirkvi koná, aj keď sa nedá z Písma dokázať, hodí sa podivuhodne, je užitočná, ba priam potrebná. Nechcel by som, aby Cirkev Kristova bola bez nej.“ (De captiv. Babyl. Opp. tom.II. fol. 292.)
Dokonca ani Kalvín, ktorý sa preslávil aj svojou averziou voči spovedi si netrúfal úplne ju poprieť: „Netrúfam si popierať, že sv. súkromná spoveď je užitočná, naopak, odporúčam ju, ako som to urobil už v niekoľkých svojich spisoch, samozrejme ak je čistá a bez akejkoľvek povery.“
Samotní zakladatelia protestantizmu teda nepomýšľali spočiatku na jej zrušenie. Naopak, odporúčali ju. V čom bol teda odrazu problém? Podľa Luthera síce nebolo možné sv. spoveď dokázať z Písma, ale to bolo samozrejme výsledkom jeho interpretácie Písma. Katolícka cirkev vždy interpretovala Písmo inak, jednoznačne v prospech sv. spovede. Je teda nutné si vybrať komu budeme veriť: či Cirkvi alebo Lutherovi.
Čo sa cirkevnej Tradície týka, tam niet sporu. Ako sme videli vyššie, žiadna sekta nikdy necítila potrebu spochybňovať božský pôvod spovede a mali pritom možnosť aj chuť šíriť rôzne bludy. Navyše všetky doklady, ktoré katolíci počas protireformácie nazhromaždili z patristickej literatúry hovoria jednoznačne v prospech sv. spovede. Dokonca sv. Lukáš v Skutkoch apoštolov píše:
Hlavná protestantská námietka, že sv. spoveď je novodobý vynález pápežskej kúrie (podobne ako celibát) na začiatku 2. tisícročia, stojí len na jednom fakte: a totiž na tom, že Cirkev zaviedla počas IV. lateránskeho koncilu roku 1215 povinnosť aspoň raz do roka ísť na spoveď a prijať Sviatosť oltárnu. To bolo však len administratívne opatrenie, nemeniace nič na podstate sv. spovede.
2. Sv. spoveď a pýcha moderného človeka
Subjektivizmus lutherovského „sola scriptum“, čiže možnosti individuálneho výkladu Svätého Písma, ktoré je podľa protestantov jediným zdrojom kresťanskej viery, viedol k posilneniu individualizmu. To dokázal už Jacques Maritain vo svojom diele Traja reformátori, ktoré vyšlo aj v slovenskom preklade.
Doba bola ovplyvnená humanizmom, ktorý prišiel s novou koncepciou ľudskej dôstojnosti, odvodenej nie z jeho stvorenia na Boží obraz a z toho, že Boh sa za nás obetoval, ale z hrdosti na vlastný ľudský rozum, šikovnosť, vzrast poznania, krásu nového renesančného umenia, architektúry a zámorské objavy.
Toto vedomie vzbudzovalo v človeku hrdosť, či pýchu, podľa toho ako sa na vec nazerá a jeho cena vo vlastných očiach stúpala. To, že mal averziu voči morálnemu rozkladu v Cirkvi a v spoločnosti, ako sa u prívržencov protestantizmu často uvádza, ešte neznamená, že mal averziu voči humanistickému individualizmu. Proti morálnemu rozkladu sú všetci. Najmä proti morálnemu rozkladu tých druhých. Avšak mnohí by uvítali keby sa náprava zastavila pred ich dverami. Iné je totiž pohoršovať sa nad hriechmi druhých a iné je zaprieť seba samého.
Tento humanistický a individualistický pocit hrdosti na človeka, vedomie jeho samostatnosti a dôstojnosti, spôsobil pravdepodobne v nemalej miere to, že spoveď začala byť vnímaná ako niečo nehodné dôstojnosti človeka. Predstava, že niekto vzdelaný a sčítaný sa musí odrazu zohnúť pred nejakým úbohým kapucínom a referovať mu o svojich hriechoch a pokleskoch, začala byť neprijateľná.
Predstava intelektuála poníženého spoveďou, je snáď jednou z najdesivejších predstáv európskeho humanistu. Človek - Prométheus vyznávajúci hriechy kňazovi, ktorý má možno intelektuálny potenciál ako dedinský hlásnik a vlastne ani nemôže pochopiť poryvy utrápenej duše mysliteľa!
Je tu však ešte jedna základná príčina, ktorá zabraňuje protestantizmu a modernému človeku akceptovať spoveď - pýcha. Prvý nositeľ pýchy Bohu povedal: „Nebudem slúžiť!“ A myslel pri tom určite na dôstojnosť svojej osoby...
Zdroj : Christianitas - Sväta spoved - kameň úrazu pre protestantov
🔹️ Téma o sv. spovedi :
🔹️ Téma o novoveku :
----》 História - TEMNÝ NOVOVEK 🔸️
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára