Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas sa ozýva v jeho vnútri.
Označujeme ho tiež ako "vnútorný hlas". Odkiaľ pochádza? Na čo reaguje? Vnútorný hlas, ktorý ma upokojuje, alebo naopak - robí mi výčitky, reaguje na nejaký zákon, ktorý v sebe človek má.
Tento zákon si nedal sám človek, pochádza od Boha a hovoríme mu PRIRODZENÝ ZÁKON, ktorý Boh "vpísal" človeku do srdca. Na základe tohto zákona, vie človek rozlíšiť dobro a zlo. Sv. Pavol to potvrdzuje v Rim 2, 14-16:
"A keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom. Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú, ale i bránia..."
Naše svedomie nás bude viesť správnou cestou vtedy, keď bude morálne. Morálne svedomie je úsudok rozumu, ktorým človek hodnotí skutok ako dobrý alebo zlý. Človek je povinný vždy sa pridŕžať toho, o čom vie, že je to spravodlivé a správne.
Počuť vnútorný hlas svojho svedomia nie je ľahké. Je veľmi dôležité, aby bol človek dostatočne v sebe sústredený, a tak mohol počuť hlas svojho svedomia a riadiť sa ním.
Sv. Augustín vyzdvihuje túto potrebu slovami: "Vstúp do svojho svedomia a spytuj sa ho... Vstúpte teda, bratia, do svojho vnútra, a vo všetkom čo robíte, hľaďte na svedka - Boha."
Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť za vykonané činy. Tým, že svedomie nás upozorňuje na vykonaný zlý skutok, zároveň nám pripomína, že treba prosiť o odpustenie a snažiť sa ďalej konať dobro. Môžeme teda povedať, že svedomie je zárukou nádeje a milosrdenstva.
Človek má právo konať podľa svojho svedomia slobodne. Preto nie je dovolené nútiť ho, aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia, najmä v náboženskej oblasti.
Veľmi dôležitou skutočnosťou je FORMOVANIE SVEDOMIA. Je to celoživotná úloha.
Človek sa niekedy nachádza v situáciách, keď je rozhodovanie veľmi ťažké. Poznáme však pravidlá, ktoré platia vo všetkých prípadoch:
• Nikdy nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro.
• Zlaté pravidlo: „Všetko čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im“
- JEMNÉ SVEDOMIE – je to najideálnejší stav mysle, v ktorom človek už pred skutkom presne vie, čo je dobré a čo zlé, čo osoží alebo škodí duchovnému životu. Po zlom skutku vzbudzuje ľútosť nad hriechom a snahu napraviť hriech. Získava sa modlitbu, prijímaním sviatostí.
- OTUPENÉ SVEDOMIE – je to stav duchovnej bezcitnosti, v ktorom si človek ospravedlňuje hriechy, zakrýva vinu. Taký človek už nevidí hriech tam, kde v skutočnosti je.
- ÚZKOSTLIVÉ - ŠKRUPULÓZNE SVEDOMIE – je to stav, keď človek vidí hriech aj tam, kde nie je. Človek s úzkostlivým svedomím robí nešťastným seba i druhých. Chýba mu čnosť múdrosti, upadá do zúfalstva alebo do druhého extrému – do mravnej neviazanosti. Príčinou škrupulózneho svedomia je najčastejšie chorobná psychická dispozícia, nesprávna výchova – čítanie prísnych kníh, počúvanie takých kázní, zlé vedenie spovedníka. Prechodne sa vynárajúca škrupulozita na začiatku duchovného života nie je nič nezvyčajné. Ide tu o tvorivé obdobie, kedy človek postupne prichádza k jemnému svedomiu.
Zdroj : FB - Srdce pastiera - Morálne svedomie
🔹️ Téma o sv. spovedi tu :
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára