Kristus udelil moc odpúšťať hriechy kňazom. Cirkev tomu od začiatku verila a zaviedla sviatosť pokánia.
Ak by tu sv. spoveď nebola od začiatku, ale zaviedla by sa ako novota, ako niektorí tvrdia, vyvolalo by to spory. A tie by boli určite zaznamenané, rovnako ako sú zaznamenané iné spory v ranej cirkvi o menej dôležitých veciach. Zmienka o tom však neexistuje. Ako dôkaz, že sv. spoveď tu bola od začiatku, máme výpovede cirkevných otcov a cirkevných spisovateľov.
A keďže séria svedkov siaha až do druhej polovice 1. storočia, prax spovede musela existovať od najskorších dní.
• Sv. Cyprián (+258) sa zasadzuje za väčšiu miernosť pri zaobchádzaní s hriešnikmi, „pretože si myslíme, že nikomu by nemalo byť zakázané robiť pokánie a že tým, ktorí prosia o milosrdenstvo Božie, pokoj možno jeho kňazmi udeliť. …A keďže v pekle niet spovede, ani nemožno vykonať exomológiu, mali by byť do Cirkvi prijatí tí, ktorí sa kajajú celým svojím srdcom a prosia o to, aby boli zachránení Pánovi.“ (Evanjelium c. 51, c. 29)
Na inom mieste hovorí, že mnohí, ktorí nekonajú pokánie ani nevyznávajú svoju vinu, sú naplnení nečistými duchmi; a naopak chváli väčšiu vieru a zdravšiu bázeň tých, ktorí, hoci nie sú vinní zo žiadneho modlárskeho činu, „napriek tomu, pretože mysleli na takéto činy, vyznávajú svoje myšlienky s ľútosťou a pokorou pred kňazom Božím, urobia exomológiu svojho svedomia, zložia bremeno zo svojej duše a hľadajú uzdravujúci prostriedok na vyliečenie aj miernych rán.“ (De Lapsis 26 sqq.)
• Origenés (+154) porovnáva hriešnika s tými, ktorých žalúdky sú preťažené nestráveným jedlom alebo nadmernou žlčou a hlienom, a ak to vyvrátia, uľaví sa im, „aj tí, ktorí zhrešili, ak skrývajú a zachovávajú hriech vo vnútri, sú zúfalí a takmer udusení jeho žlčou a hlienom. Ale ak sa obvinia a priznajú, tak vyvrátia hriech aj každú príčinu choroby.“ (Homil. na Ž. XXXVII, c. 6, v PG, XII, 1386)
• Sv. Irenæus (140 - 202) opisuje prípad niektorých žien, ktoré zviedol k hriechu gnostik Marcus. „Niektoré z nich“, hovorí, „konajú svoju exomológiu dokonca otvorene (etiam in manifest), zatiaľ čo iné sa obávajú urobiť to aj v tichosti, stiahnu sa a zúfajú, ako znovu získať život Boží.“ (Proti herézam I.13.7) Toto etiam in manifest naznačuje minimálne to, že sa už vtedy spovedalo súkromne.
• Výhoda priznania oproti zatajovaniu hriechu je podľa sv. Klementa Rímskeho (+101) v jeho liste Korinťanom v tomto: „Je lepšie, aby človek vyznal svoje hriechy, než aby zatvrdil svoje srdce.“ (Epištola 1, č. 51,1)
• Svätý Augustín (+430) varuje veriacich: „Nepočúvajte tých, ktorí popierajú, že Božia Cirkev má moc odpustiť všetky hriechy.“ (De agon. Christ., III)
• Sv. Ambróz (+397) karhá novatianistov, ktorí „kázali prejavovať úctu Pánovi tým, že len Jemu vyhradili moc odpúšťať hriechy. Horšie už urobiť nemohli, ako sa pokúšať zrušiť jeho príkaz a odmietnuť úrad, ktorý udelil. ...Cirkev Ho poslúcha v oboch ohľadoch, tým, že hriech odpúšťa i zadržiava; pretože Pán chcel, aby moc robiť oboje bola rovnaká.“ (O pokání I. 2. 6)
• Sv. Ambróz učí, že vykonávať túto moc má byť úlohou kňazstva: „Zdá sa nemožné, aby sa hriechy odpustili iba skrze pokánie; Kristus udelil (moc odpúšťať) apoštolom a od apoštolov bola prenesená na úrad kňazov.“ (O pokání II. 2. 12)
• Moc odpustenia sa vzťahuje na všetky hriechy: „Boh nerozlišuje; sľúbil milosrdenstvo všetkým a svojim kňazom dal moc odpúšťať bez výnimky.“ (O pokání I. 3. 10)
• Pacian, biskup z Barcelony (+390), napísal Symproniovi, jednému z vodcov novatianistov: „Toto (odpustiť hriechy), hovoríte, môže urobiť iba Boh. To je pravda: ale to, čo robí skrze svojich kňazov, je, že realizuje svoju vlastnú moc.“ (Ep. I ad Sympron., 6 v PL, XIII, 1057)
• V tom istom období máme svedectvo z východu od sv. Cyrila Alexandrijského (+447): „Muži naplnení Božím duchom (kňazi) odpúšťajú hriechy dvoma spôsobmi, buď udelením krstu tým, ktorí sú hodní, alebo odpúšťajú kajúcim sa deťom Cirkvi.“ (Komentár k Jánovmu evan., 1, 12 v PG, LXXIV, 722)
• Svätý Ján Chryzostom (+407) najskôr ukazuje, že ani anjeli, ani archanjeli nedostali takúto moc a keď vysvetlí, že pozemskí vládcovia môžu zviazať iba telá, vyhlasuje, že kňazova moc odpustiť hriechy „preniká do duše a siaha až do neba“. Preto usudzuje, že „by bolo hlúpe odmietnuť takú veľkú moc, bez ktorej nemôžeme získať ani nebo ani dosiahnuť prisľúbenia… Nielen vtedy, keď nás (kňazi) znovuzrodia (krst), ale aj po našom druhom narodení nám môžu odpustiť naše hriechy.“ (O kňazstve III. 5 )
• Sv. Atanázius (+373): „Ako človek, ktorého kňaz pokrstil, je osvietený milosťou Ducha Svätého, tak aj ten, kto v pokání vyznáva svoje hriechy, prijíma prostredníctvom kňaza odpustenie mocou milosti Kristovej.“ (Frag. Contra Novat. V PG, XXVI, 1315)
Tieto výňatky ukazujú, že Otcovia v pokání rozoznávali moc a pôsobenie, ktoré sa od krstu zásadne líšia. Opakovane porovnávajú v obraznom jazyku dva spôsoby získania milosti; pokiaľ ide o krst, hovoria o duchovnom znovuzrodení, pokánie označujú ako liek na neduhy duše, ktoré ju sužujú po tomto narodení.
Ako pevne je zakorenená v katolíckej mysli viera v účinnosť a nevyhnutnosť spovede, je viditeľné zo skutočnosti, že Sviatosť pokánia pretrváva v Cirkvi aj po nespočetných útokoch, ktorým bola vystavená v posledných štyroch storočiach. Keby za reformácie alebo niekedy po jej vypuknutí, Cirkev opustila niektoré doktríny alebo zvyky a v záujme pokoja zmiernila „tvrdé slovo“, bola by spoveď prvá, ktorá by zmizla. Práve v tomto období však Cirkev čo najpresnejšie definovala povahu pokánia a dôrazne trvala na potrebe spovede.
Samozrejme, nedá sa poprieť, že na začiatku 16. storočia sa spoveď všeobecne praktizovala v celom kresťanskom svete. Samotní reformátori, najmä Kalvín, pripustili, že existovala už tri storočia a jej pôvod pripisovali IV. lateránskemu koncilu (1215). V tom čase sa podľa Leva (op. cit. I, 228) nutnosť spovede „stala novým článkom viery“ a kánon omnis utriusque sexus je pravdepodobne najdôležitejším legislatívnym aktom v histórii Cirkvi.“ (tamže, 230)
Ale, ako potvrdzuje Tridentský koncil, „Cirkev prostredníctvom Lateránskeho koncilu nenariadila, aby sa veriaci spovedali - o tom predsa vedela, že je to vec podľa Božieho práva nevyhnutná a ustanovená. Ale prikázala, že sa každý, kto dosiahne vek, kedy užíva rozum, musí aspoň raz do roka vyspovedať.“ (Sess., XIV, c. 5) Lateránsky koncil nutnosť spovede predpokladal - ako článok katolíckej viery a ustanovil len zákon o minimálnej frekvencii.
Tým, ktorí sa snažili uniknúť povinnosti spovede, bolo celkom prirodzené tvrdiť, že pokánie je len medzi dušou a jej Stvoriteľom, a že nie je potrebný žiadny sprostredkovateľ. Túto výhovorku sv. Augustín (354 - 430) zmietol v jednom zo svojich kázaní: „Nech nikto nehovorí: Konal som pokánie v tajnosti; konal som ho pred Bohom a On, ktorý mi odpustí, vie, že vo svojom srdci ľutujem.“ Na to sa svätý Augustín pýta: „Bolo teda povedané nadarmo: ,Čokoľvek rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi?' Nadarmo boli Cirkvi dané kľúče?“ (Sermo CCCXCII, c. 3, v P.L., XXXIX, 1711)
Otcovia samozrejme nepopierajú, že hriech sa musí vyznať Bohu. Niekedy, keď povzbudzujú veriacich, aby sa spovedali, nespomínajú kňaza, ale tieto pasáže sa musia brať v súvislosti so všeobecným učením Otcov a tradičným presvedčením Cirkvi. Ich skutočný význam vyjadruje napríklad Anastasius Sinaita (7. stor.) : „Vyznávaj svoje hriechy Kristovi skrze kňaza.“ (De sacra synaxi) a Egbert, arcibiskup z Yorku (r. 766): „Nech hriešnik vyzná svoje zlé skutky proti Bohu, aby kňaz mohol vedieť, aké pokánie uložiť.“ (Mansi, Coll. Conc., XII, 232)
Otcovia, ktorí dobre vedeli, aký veľký problém pre hriešnika je prekonať hanbu, ho povzbudzujú, aby sa napriek tomu spovedal. (Nehanbite sa spovedať)
〰️〰️〰️
Tajné sviatostné vyznanie, ktoré bolo od začiatku a aj teraz je v Cirkvi praktizované, bolo vždy cenené s veľkým a jednomyseľným súhlasom svätých a najstarších Otcov a preto je očividne vyvrátené hlúpe ohováranie tých, ktorí opovážlivo učia, že tajná spoveď je v rozpore s Božím príkazom a je to, ľudský výmysel presadený Otcami zhromaždenými na Lateránskom koncile.“ (Tridentský koncil, Sess. XIV, c. 5)
Tajné vyznávanie hriechov, má sviatostný charakter a bolo v Cirkvi praktizované od jej prvých dní. (Verejná spoveď nie je zakázaná, ale ani prikázaná.)
Zdroj : Christianitas - Sv. spoveď 3. Čo je podstatou sv. spovede? Aké má pravidlá a kto ju môže vysluhovať?
Svätý Lev mal dobrý dôvod odvolať sa k „apoštolskému pravidlu“, vďaka ktorému bolo tajné priznanie kňazovi dostatočné aj bez potreby verejného vyznania. Nie je prekvapujúce, že Lactantius (+ 330) mohol poukázať na prax spovede, ako na charakteristickú črtu pravej Cirkvi: „To je pravá Cirkev, v ktorej existuje spoveď a pokánie, ktorá aplikuje spásny prostriedok na hriechy a rany, ktoré pochádzajú zo slabosti tela.“ (Divine institutiones IV.30)
Zdroj : Christianitas - Sv. spoveď 4. Dejiny sv. spovede. Katolícka Cirkev vždy hlásala a hájila sv. spoveď
🔹️ O sv. spovedi viac tu :
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára